Ako môžu rodičia pomáhať deťom orientovať sa v hodnotách?

Dospievajúce deti túžia spoznávať odpovede na otázky: „Aký je zmysel môjho života? Podľa ktorých noriem by som sa mal (a) v živote riadiť? Čo alebo kto mi môže v živote ukázať správnu cestu?“ Odpovede na otázky hľadajú v médiách, v škole, medzi kamarátmi. Najviac im však môžu pomôcť rodičia. Ako to urobiť tak, aby mladí ľudia verili svojim rodičom a nie niekomu inému?

Niektorí mladí ľudia sú v súčasnom svete často zmätení a nevedia, čo je v živote správne a čo nie. Na prvý pohľad to možno tak nevyzerá, ale veľké množstvo dospievajúcich hľadá existenciálny rozmer svojho života. Predovšetkým od rodičov sa očakáva, že budú pre svoje deti vzorom v oblasti etiky a morálky. Odborníci tvrdia, aby rodičia v tomto smere naozaj dokázali svoje deti povzbudiť. Niekedy je to však ťažké, lebo mladí ľudia  názory rodičov odmietajú. Aby sa rodičia stali pre deti v tomto smere inšpiráciou a vzorom, je potrebné, aby splnili aspoň dve podmienky. Jednak musia mať o týchto veciach ujasnené predstavy a tiež to, aby deti boli na takej vlnovej dĺžke s nimi, aby sa chceli stotožniť s ich predstavami a boli schopné prijať za svoje hodnoty tie, ktoré uznávajú rodičia. Deti, ktoré necítia, že ich rodičia milujú, sa s nimi vedia stotožniť len veľmi ťažko.

Rodičia by mali mať pevný základ, na ktorom majú postavené svoje životy

Rodičia by mali uznávať niečo, čo podopiera človeka v každej situácii a aj v čase, keď sa hodnoty rýchlo menia a často sa aj úplne rozpadajú. Rodinná láska nemôže prežiť bez pevne stanovených hodnôt. Šťastné rodiny si uvedomujé svoje hodnoty, smerovanie a tiež duchovný rozmer každodenne a konkrétne. Uvedomujú si, že okrem jedla, príbytku a iných matieriálnych vymožeností, existuje aj duchovný svet, súčasťou ktorého sú aj určité duchovné hodnoty. Rodiny, v ktorých si všetci  členovia túto skutočnosť uvedomujú, dokážu sa lepšie navzájom chápať, podporovať, pomáhať si, odúšťať si a navzájom sa tolerovať. Mala by existovať viera v stabilnú rodinu, do ktorej sa každý môže bez strachu vracať, kde každý každého vypočuje, poradí, nesúdi a prijíma toho druhého takého, aký je v bezpodmienečnej láske. Pre dieťa je tiež dôležité žiť v láskavom prostredí, v ktorom za šťastie rodiny sú zodpovední všetci. Rodinu netreba vnímať ako samozrejmosť. Je to ten najväčší a najvýznamnejší projekt života, je potrebné ho neustále zdokonaľovať a pracovať na ňom. A láska v rodine mala, má  a bude mať vždy tú najväčšiu silu a moc. Ak rodičia tieto hodnoty podporujú, vytvárajú tak pevný základ, o ktorý sa kedykoľvek môžu oprieť aj ich  deti. Do takejto rodiny sa budú vždy rady vracať a vždy nájdu aj pochopenie zo strany rodinných príslušníkov.

Dôležité je aj puto rodičov so svojím dieťaťom

Dieťa, ktoré necíti, že ho rodičia milujú a prijímajú, má veľké ťažkosti s tým, aby sa dokázalo stotožniť so svojimi rodičmi a ich hodnotami. Bez zdravého a silného puta lásky medzi rodičmi a dieťaťom reaguje dieťa na rodičovskú autoritu hnevom, odporom a nepriateľstvom. Každé prianie alebo príkaz vníma ako nepríjemnú povinnosť, a preto často vzdoruje. Ak má dieťa takýto vzťah ku svojim rodičom, je veľmi ťažké mu odovzdať morálny a etický systém hodnôt. Aby sa dieťa mohlo stotožniť so sytémom hodnôt svojich rodičov, musí cítiť, že ho rodičia úprimne milujú a prijímajú.

Detská pamäť

U dieťaťa prevažuje cit nad intelektom, a preto si viac pamätá city než fakty. Dieťa si skôr spomenie na pocity v určitej situácii než na detaily toho, o čo vlastne išlo. Mnohé deti si viac pamätujú to, ako sa napríklad v škole cítia ako to, čo sa učia. Takže pre deti je teda dôležitejšie to, ako sa v jednotlivých situáciách cítia. To však neznamená, že deti by sa nemali nič učiť. Ide hlavne o spôsob, ako sa im majú informácie odovzdávať. Preto je dôležité nezabúdať na úctu, láskavosť, a záujem o ich život. Ak si dieťa z vyučovania odnáša pocity poníženia, nudy, odmietania, tak sa v škole necíti šťastné. A podobné je to aj v rodine. Ak chcú rodičia odovzdávať určité hodnoty, dieťa musí mať najprv naplnené citové potreby. Je to práve preto, lebo dieťa si skôr zapamätá svoje pocity ako fakty. Potrebuje mať množstvo príjemných spomienok a vďaka nim potom skôr dokáže prijať aj určité hodnoty, ktoré mu rodičia chcú odovzdať.

Prežívajte chvíle so svojím dieťaťom aj osamote

Aj v procese odovzdávania hodnôt je veľmi potrebné, aby si rodičia našli čas na každé svoje dieťa. Každé dieťa miluje príbehy. Čítanie zaujímavých príbehov alebo rozprávanie vlastných vymyslených príbehov každé dieťa veľmi obohacuje. Veľmi dlho si dokáže zapamätať jedinečnosť týchto chvíľ. Po prečítaní príbehu môžete pokračovať vo voľnej debate. Dovoľte dieťaťu, nech sa pýta alebo nech povie svoj vlastný názor na postavy a situácie z príbehu. Ak je aj ticho a nechce rozprávať, tak rozprávajte len vy. Dieťa i vtedy, keď sa tvári, že nepočúva, v skutočnosti počúva, čo hovoríte a vaše slová ho veľmi ovplyvňujú. Dôležité je tiež, aby príbeh dieťa vnútorne prežilo. Čas, ktorý takto prežitjete so svojím dieťaťom, bude mať hlboký vplyv na neho na dlhé roky. Učte svoje deti tiež ďakovať a odpúšťať. Keď proces odpustenia deti vidia a cítia vo vlastnej rodine, to je ten najlepší živý príklad. Keď deti majú zážitok, že sa im odpúšťajú ich nedostatky, takto sa učia aj ony odpúšťať, pretože niečo podobné zažili na vlastnej koži. Keď sa naučia odpúšťať v rodine od svojich rodičov či starých rodičov, neskôr vedia odpúšťať v škôlke, v škole i na pracovisku. Každý človek má silu odpúšťať. Postupne je potrebné ju precvičovať. Na začiatku na to treba čas a tiež veľa trpezlivosti. Je ľahké robiť si predsavzatia, že budeme trpezliví a potom pri najmenšom rozladení v nás ožívajú minulé, prítomné a neraz aj budúce obvinenia. Treba si vždy pripomínať, že kto ukazuje prstom na iných, mieri aspoň tromi na seba samého. Krásne je, keď rodičia naučia svoje deti aj úprimne ďakovať. Slovo ďakujem je jedno z najkrajších a najsilenejších slov. Jeho častým opakovaním nahlas, ale aj v duchu sa môže náš život zásadne zmeniť. Vďačnosť je pocit, pri ktorom sa otvárame, naša pravá mozgová hemisféra sa aktivizuje. Prebieha proces, pri ktorom sa vylučujú do tela hormóny šťastia. Človek je vďačný vtedy, keď sa prestane zaoberať vecami, ktoré mu v živote chýbajú a zameria sa na veci, ktoré má. Zrazu vzniká úplne nový pohľad na život. Vďačnosť má ešte jednu úžasnú vlastnosť, a tou je premena našej pozornosti a energie. Keď sa s vďakou sústredíme na to, čo máme, začneme prelaďovať naše myšlienky. Myseľ vďačného človeka býva pokojná a harmonická. Taký človek dokáže prijímať i dávať. Nerobí to automaticky. S každým novým prijatím sa aktivizuje pocit vďačnosti, a to dodáva radosť a vnútornú spokojnosť. Lekári upozorňujú aj na to, že takíto ľudia sú i zdravší.

Keď majú rodičia s deťmi úprimný a láskyplný vzťah, keď oni sami žijú podľa určitých pravidiel, teda sú živým vzorom, za takýchto podmienok majú veľkú šancu, že práve oni budú môcť odovzdať svojim deťom tie najsprávnejšie pravidlá fungovania sveta a deti im aj uveria. Keď deti žijú v takejto rodine, nemajú dôvod hľadať pravdu niekde inde.