Slabí nikdy nemôžu odpustiť. Odpustenie je výsadou silných.
(Gandhí)
V živote sa často stretávame so situáciami, ktoré nám prinášajú hnev, sklamanie a frustráciu. Najčastejšie nám tieto pocity spôsobujú iní ľudia. Zažívame pocit bezprávia, rozhorčenia či spravodlivého hnevu. Bývame obeťami nespravodlivosti, klamstva alebo manipulácie. Naše vnútro niekedy býva plné negatívnych emócií a rozčarovania. Neustále myslíme na tých, ktorí nám to zlo spôsobili. Tým, že na nich myslíme, tým sa nimi nechávame ovládať. Ľudia, ktorí nám ublížili, tak ovládajú naše myšlienky, podvedomie a tým i celý život. Strácame kontrolu nad svojimi pocitmi a myšlienkami. Trápime sa.
Skutočné odpustenie je sila, ktorá je silnejšia ako čokoľvek iné, za čo ju chceme ukryť. Ak sa chceme zbaviť negatívnych emócií, nepomôžeme nám žiadna racionalizácia, pomocou ktorej chceme nájsť pravdu a zároveň vyslobodenie, nepomôže ani nekonečná analýza skutkov, hľadanie vysvetlení či dôkazov. Pri týchto činnostiach sa neustále pohybujeme v negatívnych emóciách. Jedine odpustenie nám dáva šancu vystúpiť z bludného kruhu. Nič iné ako odpustenie nedokáže telo zbaviť jedu. Odpustenie je dôležité pre naše vlastné duševné zdravie. Je to vlastne prejav lásky k sebe samému. Pokúsme sa odpustiť aj vtedy, keď sme presvedčení o tom, že druhá strana si to vôbec nezaslúži. Odpustime im už len preto, lebo nechceme už ďalej znášať bolesť vždy, keď si na nepríjemnú udalosť spomenieme. Odpúšťajme, aby sme viacej netrpeli.
Odpúšťajme aj vtedy, keď ľudia do nášho života vstúpili len na krátku chvíľu a mali nám dať len malú lekciu. Odpustime a poprajme každému len dobré veci v živote. Robíme to aj pre vlastné dobro. Len po odpustení sa totiž prestávame zaoberať vlastnou minulosťou, zbavujeme sa starých zranení, dostávame sa do prítomnosti a pripravujeme sa na novú cestu. Bez odpustenia však nevyliečime svoje rany nikdy. Odpustenie znamená víťazstvo nad hnevom a sklamaním.
Odpustenie je cesta k lepším vzťahom, k lepšiemu a pokojnejšiemu životu. Viac odpustenia znamená viac zdravia. Odpustenie neznamená zabudnutie. Ak chceme pokojne žiť, potrebujeme odpustenie. Zabudnutie k tomu nepotrebujeme. Na skúsenosť zabudnúť nemusíme. Ani nie je na to dôvod, lebo skúsenosti sú zdrojom poznania a múdrosti. Odpustenie pomáha hlavne obetiam. A ako je to s vinníkmi? Vinník by mal niesť svoju zodpovednosť a zmieriť sa s ňou. Najideálnejšie by bolo, keby poprosil o prepáčenie. Ale toto je niekedy pre neho ťažká cesta.
A podľa čoho spoznáme, že sme už odpustili? Pri stretnutí s tým človekom, ktorý nám ublížil, neprežívame tie isté pocity, ako sme prežívali pred odpustením. Jeho meno v nás nevyvoláva žiadnu búrlivú reakciu. Nevracajú sa staré bolesti. Jazva zostáva, ale pretože sa rana uzavrela, už nebolí.
A prečo niektorí ľudia nedokážu odpustiť a neustále hľadajú dôvody a argumenty, pre čo sa to nedá? Pretože neodpustením upevňujeme pocit vlastnej dôležitosti, ktorú podporuje pýcha a ješitnosť. Naučiť sa odpúšťať sebe i ostatným je základným krokom k tomu, aby sme sa nebáli aj zlyhaní a prehier, ale naopak, aby sme si uvedomili ich dôležitosť. Prehry sú základným stavebným kameňom, na ktorom staviame svoju budúcnosť.
Keď dokážeme prijať zmenu, už nikdy nebudeme tou osobou, ktorou sme kedysi chceli byť, ale zmeníme sa na tú osobu, ktorou sme schopní byť. Potrebujeme však byť láskaví k sebe v myšlienkach, v slovách aj v činoch. Každou negatívnou myšlienkou zraňujeme sami seba. Keď nebudeme o sebe zmýšľať negatívne, skôr odhalíme svoju jedinečnosť. V tomto vnímaní seba samého by sme si mali vedieť odpustiť vlastné zlyhania, ktoré by sme mali vidieť ako súčasť svojho učenia sa a napredovania. Treba poďakovať aj za to, čo v živote nevyšlo. Aspoň človek odhalil, čomu netreba venovať energiu a sústredil sa na to, čo má zmysel.
Ľudí často mrzí, keď sa k nim druhí nevďačne zachovajú. Ešte viac vie raniť i to, keď sme niekomu venovali veľa času a energie a dotyčný ani nepoďakoval, ani to neocenil. Odborníci tvrdia, že i za tieto, na prvý pohľad negatívne prístupy, by sme mali poďakovať, lebo nám pomáhajú odhaliť pravú podstatu ľudí, s ktorými sme v nejakej situácii prišli do kontaktu. V tomto prípade, ak sa dá, je potrebné sa od týchto ľudí odpútať, nepozerať do minulosti a sústrediť sa na budúcnosť, lebo práve tá môže priniesť do života niečo nielen úplne nové, ale aj lepšie. Pri odpúšťaní si treba uvedomiť, že slová a skutky, ktorými nám niekto urobil bolesť, boli iba reakciou dotyčného človeka na chaos v jeho mysli.
Ak niekto nemá v sebe prirodzenú túžbu odpúšťať, dá sa to aj nacvičiť. Najskôr by sme si mali napísať zoznam všetkých, koho by sme mali požiadať o odpustenie. Ak s niekým nie sme v kontakte, mali by sme o odpustenie požiadať v myšlienkach. Potom by sme si mali urobiť zoznam tých osôb, ktoré ublížili nám a ktorým musíme odpustiť my sami. Zo začiatku je to ťažké, ale z odpúšťania sa dá vypestovať zvyk. Ak odpustíme sami sebe, pocítime sami so sebou súlad a aj naša láska k sebe i k iným naberie na intenzite. A to je na odpustení vlastne tá najkrajšia vec.
Odpúšťaj. Odpustenie je jediný spôsob, ako zahojiť naše emocionálne rany. Odpusť tým, ktorí ti ublížili, pretože to nechceš prežívať stále zakaždým, keď si na to spomenieš. Keď sa dokážeš dotknúť rany a ona už nebolí, vtedy vieš, že si skutočne odpustil.
(Don Miquel Ruiz)
Zdroj: Colin C. Tipping: Radikální odpuštění
