Ako môžete pomôcť deťom preniesť sa cez pocit závisti či nároku a naučiť ich vnímať vďačnosť?

Závisť je jedna zo základných ľudských emócií a určitým spôsobom závidia všetci ľudia. So závisťou sa stretávajú aj deti. Ako ich rodičia môžu v tomto smere usmerniť a naučiť ich aj ďakovať?

 

Závisť má rôzne stupne a prejavuje sa rôznymi spôsobmi. Závistliví ľudia sa prejavujú väčšinou takýmto spôsobom:

• neustále túžia po materiálnych veciach,
• sú často znudení, pociťujú prázdnotu a túžia po iných veciach alebo vzťahoch,
• nedokážu byť spokojní a užívať si veci, ktoré majú,
• stále musia s niekým súperiť a mať to, čo ostatní,
• preceňujú moc, postavenie, peniaze,
• sú neustále nespokojní so zamestnaním,
• majú kritickí postoj voči druhým a hlavne ku tým, ktorí majú moc, postavenie, talent či majetok,
• veria, že by ich nikto nemal kritizovať a pochybovať o nich,
• nezáleží na tom, čo dostanú či dosiahnu, stále cítia nespokojnosť.

 

Aj deti neustále túžia po tom, aby mali toho viac a viac. Cieľom rodičovskej výchovy by však mala byť premena detskej závisti na prijímanie, vďačnosť a spokojnosť.

 

Nárok verzus vďačnosť

Deti väčšinou chcú dostať všetko, čo si zmyslia. V ranom detstve potrebujú okamžitú pozornosť a starostlivosť. Kým sú deti úplne maličké, tak je to prirodzené a samozrejmé. Keď však postupne dospievajú, nárokovať si na všetko a neprispôsobovať sa potrebám reality a ostatným členom rodiny či deťom na ihrisku alebo v škole, nie je vhodná charakterová črta. Deti si často myslia, že nemusia trpieť, pracovať ani sa prispôsobovať pravidlám a určitým hraniciam. Veria, že majú nárok mať všetko, čo majú ostatní. Nie je nezvyčajné vidieť dieťa, ako sa spokojne hrá s hračkou, pokým nezbadá, že druhé dieťa má inú hračku. Z ničoho nič aj ono chce novú hračku. Deti závidia, čo majú ostatní, a to, čo majú ony, sa im zrazu javí ako nedostačujúce.A tak protestujú, aby dostali, čo majú druhí. Myslia si, že majú na to nárok. Opakom závisti a nároku je vďačnosť. Vďačnosť vychádza z pocitu, keď dostaneme niečo nie preto, že by sme si to zaslúžili, ale preto, že nás tým niekto obdaril. Cítime vďačnosť zakorenenú v láske a radujeme sa z toho, čo sme dostali. Cítime, že sa nám to pošťastilo dostať a nie že máme na to nárok. Pri pocite nároku sa často cítime podvedení, že máme len to, čo máme. Vďační ľudia sú šťastní a plní radosti. Závistliví ľudia sú plní hnevu a nešťastní. Závisť a vďačnosť veľmi nesúvisia s tým, čo človek má. Skôr sa týkajú jeho chrakteru. Rodičia by mali dieťaťu pomôcť preniesť sa cez pocit závisti a nároku a naučiť ho prejavovať vďačnosť.

 

Snažte sa vytvoriť rovnováhu medzi uspokojením a sklamaním

Dieťa si postupne musí uvedomovať, že ľudia nie sú abolútne dokonalí, ale dostatočne dobrí. Keď zistí, že nemá nárok na všetko, po čom túži, znesie frustráciu a bude vďačné za to, čo má. Aby toto dieťa pochopilo, potrebuje od vás dve dôležité veci, a to pocítiť uspokojenie a frustráciu. Deti, ktorých potreby nikdy nie sú uspokojované, nikdy nebudú vďačné, pretože dostávajú len málo. To je nebezpečenstvo rodičovstva, ktoré preceňuje odopieranie už v ranom veku dieťaťa vo viere, že dieťa tak nezíska kontrolu nad ostatnými členmi rodiny. Potreby detí, sa musia naplniť, aby získali pocit dôvery a vďaky. Na druhej strane deti, ktoré nikdy nezažili sklamanie, nepochopia, že nie sú stredom vesmíru, nik im nič nedlhuje len pre to, že to ony chcú a že druhí nežijú len preto, aby im slúžili. Rovnováha medzi uspokojením a sklamaním zmierňuje extrémy ako nárokovanie či naliehavosť. Dieťa, ktoré prežije aj frustráciu, vzdá sa myšlienky, že má na všetko nárok a ostatní by mali pracovať za neho. Ak mu niečo odoprú, nevníma seba samého ako obeť, ak druhí nesplnia jeho požiadavky, nepovažuje ich za zlých. Získa vyvážený obraz seba samého aj druhých. Aby dieťa získalo vyvážený pohľad na seba a ostatných, musíte niektoré jeho potreby uspokojiť a zároveň zmariť iné, k čomu potrebujete vedieť dávať, stanoviť hranice a ovládať.

 

Dávanie

Dávať znamená uspokojiť potreby a túžby. Najdôležitejšie sú láska,vzťah, útecha, porozumenie, podpora a opatera. Keď deti trochu vyrastú, potrebujú hlavne útechu a potrebujú sa zbaviť strachu. Potrebujú, aby ste im porozumeli a túžia po vašej podpore, aby urobili ďalší krok a nemali z toho strach. Ich život sa stáva zložitejším a potrebujú vedieť, že v ňom nie sú samy. Staršie deti potrebujú slobodu, priestor, určitú kontrolu a možnosť výberu. Tieto potreby je dobré dovoliť im naplniť z toho dôvodu, aby si uvedomili, čo chcú, aby zistili, ako určité veci fungujú, aby skúmali, čo je dobré a čo zlé. Postupne stále viac bude v deťoch dozrievať túžba po nezávislosti a slobode. Keď im rodičia doprajú aj kúsok slobody, môže sa v nich budovať zodpovednosť. A  vďaka tomu sa naučia správne  rozhodovať a využívať dary a talenty, ktoré dostali.

 

Stanovovanie hraníc

Stanoviť hranice znamená uistiť sa, že dieťa nedostáva príliš mnoho alebo nevhodné veci. Uistite sa, že jeho túžba všetkých a všetko kontrolovať sa nenaplní. Rovnako by ste mali riadiť a obmedzovať jeho voľby a následky. Keď sú deti úplne malé, je lepšie im vyhovieť, lebo plačú hlavne vtedy, keď niečo potrebujú. Keď trochu vyrastú, chcú často aj také hračky a veci, ktoré nemôžu mať. Ak im poviete nie a budete si stáť za slovom, postupne sa naučia, že svet im len tak hneď nedá všetko, čo si zmyslia. Niekedy je dobré, keď sa deti naučia, že mať ciele a túžby je skvelé, no nedosiahnu ich len tak. Musia si to zaslúžiť. Rodičia, ktorí deťom len tak dajú všetko, čo chcú, ich nenaučia, ako môžu veci získať a podporujú v nich ilúziu, že majú na všetko nárok. Stanovenie hraníc tínedžerom už nie je také striktné, no stále je dôležité. Tínedžeri potrebujú viac slobody, možnosti voľby a príležitosti, aby mohli prevziať zodpovednosť, ale potrebujú aj jasné a platné hranice, ktoré musia dodržiavať. Rodičia by mali tínedžerom zabrániť v tom, aby si nemysleli, že že majú nárok na všetko, čo chcú, že môžu robiť to, čo si zmyslia a správať sa k ostatným, ako sa im zachce. Ak nájdete rovnováhu medzi správnymi hranicami a uspokojením, deti si uvedomia, že im nepatrí celý svet.

 

Ovládanie

Naučiť sa ovládať svoje pocity dieťaťu pomáha osvojiť si hranice. Ovládanie prináša hraniciam lásku, porozumenie a štruktúru, aby si ich dieťa mohlo osvojiť. Ak dieťaťu určíte hranice, nahnevá sa. Všetci sa búrime a hneváme, keď prvý raz počujeme nie. Hranice vnímame ako nepriateľov, a tak proti nim protestujeme. Ak vyžadujete dodržanie hraníc, dieťa sa poddá a začne ich ddržiavať. Bude sa hnevať, smútiť, ale vy sa pokúsite spoločne nájsť riešenie. Dosiahnete to pomocou útechy, starostlivosti, empatie a blízkeho vzťahu. Hranice nezmeníte, ale súcitíte. Môžete povedať: „Viem, dcérka, je to ťažké. Súhlasím, nie je to fér. Tiež neznášam, keď nemôžem robiť, čo chcem. Rozumiem ti, ale nemôžeš tam ísť.“ Týmito súcitnými slovami dáte deťom najavo, že ste na ich strane. Láska pomáha deťom osvojiť si hranice. Viacerí rodičia majú v tomto štádiu problém dieťa zraniť, a tak používajú ako liek súcit. Nepoužívajte tvrdenia, vďaka ktorým sa chcete cítiť lepšie:

„ Mňa to bolí oveľa viac ako teba.“

„Robím to, pretože ťa ľúbim a jedného dňa sa mi za to poďakuješ.“ (Dieťa zaujíma iba prítomnosť)

„Nie je to až také zlé. Spomeň si na všetky veci, ktoré som ti už dovolila.“

„Potrvá to len chvíľku.“

Prestaň plakať, lebo inak ti dám skutočný dôvod na plač.“

 

Dieťa v procese osvojovania hraníc potrebuje empatiu a porozumenie, pretože mu život uštedril ranu. Kombinácia hraníc a lásky sa zmení na vnútorné hranice a štruktúru, vďaka ktorým si dieťa prestane na všetko nárokovať. Vďaka tomu sa mu mení pohľad na svet, učí sa, že nemá nad všetkým kontrolu. Dovoľte mu na chvíľku sa hnevať.

 

Ako naučiť povedať ďakujem?

Dieťa by ste mali naučiť povedať ĎAKUJEM čo najskôr. Vyjadriť vďaku je nesmierne dôležitá súčasť vývoja. Ak dieťa neprejavuje vďaku, je potrebné ho to naučiť. Dajte mu najavo, že ľuďom sa nevďačné správanie nepáči. Nevytvárajte však pocit viny, len sa s ním podeľte o pocity a hranice na tému dávanie:

„Keď budem mať pocit, že si vážiš, čo pre teba robíme, urobím pre teba niečo ďalšie.“

„Nemusím sa namáhať, keď ti na tom nezáleží.“

„Zdá sa, že si myslíš, že to pre teba musíme urobiť. Vôbec nie. Ak ti nestojí za to prejaviť vďaku, nemusíme sa snažiť.“

 

Takto vyjadríte hranice v tom, že nedovolíte, aby niekto bral vašu námahu ako samozrejmosť.

 

Rozpoznajte rozdiel medzi závisťou a túžbou

Jednou z úloh rodičov je pomôcť dieťaťu naplniť jeho túžby. Keď dieťaťu darujete drahší dar, po ktorom veľmi túži, korešponduje s jeho osobnosťou a napríklad si naň aj šetrí, tak ste mu pomohli naplniť jeho túžby. Keď však dieťaťu venujete napríklad drahé auto len preto, aby ste ulahodili svojmu egu a aby dieťa mohlo súperiť so spolužiakmi, toto auto nemá pre dieťa hodnotu a čoskoro bude chcieť nové. A preto by rodičia mali vedieť odlíšiť, ktoré túžby vychádzajú zo srdca a ktoré zo závisti. Tie závistlivé by ste mali postupne odstraňovať a podprovať len tie, ktoré vychádzajú zo srdca. Túžba vychádzajúca zo srdca pretrvá aj po tom, keď sa naplní. Závistlivé túžby sú len o žiadosti, porovnávaní a dlho dieťa neuspokoja. Jeden výrok hovorí: „Splnená túžba lahodí duši. Žiadostivosť chce stále viac a viac. Túžby, ktoré vychádzajú zo srdca, motivujú k práci a poháňajú dieťa vpred.“ Závisť tvorí nevraživosť. Osoba, ktorú už neovláda závisť a vie ju spracovať, premýšľa približne takto: „Vidím niečo, čo by som chcel mať. Moja súčasná situácia sa mi nepáči. Je to ale môj problém. Ako sa dostanem z bodu A do bodu B? Musím zistiť, čo potrebujem, aby som dosiahol svoj cieľ.“ Takéto dieťa si uvedomuje, že jeho túžby sú jeho problém. Je dobré, keď rodičia v rámci výchovy sa snažia vychovať pokorné a vďačné dieťa. Vzdať sa pýchy je veľká výzva a dieťa ju dokáže prekonať len vďaka vašej láske. Keď cíti v každej situácii rodičovskú lásku, vie sa dokonale sústrediť na riešenie vlastných problémov.

 

---

ZDROJE:

R. Posse, J. Melgosa: Umenie výchovy

Tim Kimmel: Výchova výchovou

Lawrence E.  Shapiro: Emoční inteligence dítěte a její rozvoj

H.Cloud – J.Townsend: Hranice a deti