Články: Pre študentov
O projekte


 
 

Rozpoznajte toxickú pýchu u seba i detí včas a zbavte sa jej

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: Pixabay
 / Foto: Pixabay

Pýcha je smrť myslenia.
(Ludwig Wittgenstein)

Pýcha je jednou z najtoxickejších emócií. Kresťanstvo ju považuje za jeden zo smrteľných hriechov. Práve pýcha a pocit vlastnej dôležitosti sú príčinou trápenia a chorôb, často nevyliečiteľných a aj smrti. Práve ona je prameňom všetkých zhubných myšlienok a emócií. Keď sa človek vyvyšuje, začína odsudzovať, opovrhovať, nenávidieť, rozčuľovať sa, mať nároky. Pýcha je najvlastnejším postojom ľudskej duše. Je to stav, keď ostatných rozdeľujeme na dobrých, horších a zlých, podľa toho, ako naše „ja“ posilňujú alebo zraňujú. Žiaľ, platí tu, že čím menej lásky  človek dostane a čím je nižšie jeho sebahodnotenie, tým je pýcha väčšia. Ľudia, ktorí prežili viac poníženia, odmietnutia, zneužitia, pohŕdania a nelásky, majú väčšiu tendenciu sami seba presadiť, pričom šliapu po iných a považujú to za spravodlivé a primerané. Pýcha nedovolí uznať prínos niekoho iného do života, zabraňuje uznať kvality niekoho iného.

 

Z pohľadu etikoterapie je pýcha matka všetkých emócií, ktoré nás oddeľujú od druhých, ale i od Boha, vesmíru, prírody, jednoty, univerza (vyberte si, čo chcete). Pýcha často prechádza do hnevu, závisti, nenávisti, žiarlivosti až agresie. A všetky tieto emócie sú pre naše vzťahy toxické. Ak sa  dlhodobo správame k druhým z pozície nadradenosti, tak nás ľudia podvedome nemajú radi. Pretože sa pri nás cítia maličkí, menejcenní a osamotení. Povýšený človek za žiadnu cenu  nechce prijať  situácie,  ktoré sa nezhodujú s jeho očakávaním. Má svoje chápanie okolitého sveta a myslí si, že práve to je najsprávnejšie a najlepšie. Snaží sa podmaniť si okolitý svet, často i pomocou násilia. Preto akýkoľvek rozpor s jeho predstavami o tom, aký má byť okolitý svet, vyvoláva v jeho duši búrku agresívnych emócií: zlosť, urážku, nenávisť, pohŕdanie, závisť, ľútosť. Hovorí sa aj, že pýcha predstavuje dôsledok nepochopenia svojho miesta v živote. Človek namiesto toho, aby odovzdával zo seba svetu to, na čo je predurčený, tak neustále bojuje sám so sebou a so svetom. Takto míňa svoju energiu na zbytočné veci a neostáva mu na veci podstatné. A tak je veľmi dôležité, aby človek cítil svoju hodnotu a jedinečnosť. Výchova v rodine a v škole má byť teda uskutočňovaná tak, aby si dieťa dokázalo postupne uvedomovať svoje pozitívne stránky osobnosti, svoje dary a schopnosti, vďaka ktorým dokáže odovzdávať svetu a ľuďom pozitívne veci. Samozrejme, je potrebné poukazovať aj na nedostatky, analyzovať ich, učiť sa im predchádzať, ale nezabudnúť  poukazovať aj na klady. Keď naučíme deti konať dobro, rozdávať sa aj pre iných a nielen sústavne vyžadovať niečo pre seba, dieťa má šancu prežiť šťastnejší život a vyhnúť sa aj zbytočnej pýche.

 

 

Existuje viacej prejavov pýchy.  Niektoré sú výraznejšie, iné sa dajú dobre maskovať. Poďme sa na ne podrobnejšie pozrieť, aby sme ich pri výchove detí dokázali rozoznať.

 

1. Arogancia

Výrazným prejavom pýchy je arogancia. Arogantný človek sa  správa povýšene, neberie ohľad na potreby a záujmy iných. Arogancia, nadutosť, domýšľavosť  sú negatívne charakterové vlastnosti alebo spôsoby komunikácie. Možno ich považovať za kombináciu prílišného osobného egoizmu, teda pýchy spojeného so závisťou. Arogantný človek používa aroganciu ako životnú stratégiu získať pre seba viac na úkor iných. Naučil sa, že arogancia mu dopomohla k tomu, aby dosiahol to, po čom túžil. Ak sa mu takáto stratégia osvedčila, bude v arogantnom správaní pokračovať. Takáto stratégia má veľmi negatívne, deštrukčné účinky na kvalitu vzťahov, a teda i na zdravie psychické a fyzické.

 

2. Ponižovanie druhých

Pyšný človek sa cíti oveľa významnejší ako druhí a cíti nad nimi prevahu. Často má potrebu dať im svoju prevahu najavo, čo robí tak, že druhých ponižuje. Bez toho, že by zdôrazňoval svoje schopnosti, iba jednoducho zneváži schopnosti druhých.

 

3. Kritizovanie druhých

Pyšný človek si myslí, že vie, ako sa majú iní ľudia správať, čo majú a čo nemajú robiť. A ak sa tak nesprávajú, tak ich jednoducho skritizuje. Myslí si, že má na to právo. To, že si niekto vôbec dovolí druhých kritizovať, pramení z jeho mylnej predstavy, že je viac alebo vyššie ako ten, koho kritizuje. Pýcha dáva človeku pocit, že môže druhým radiť alebo rovno rozkazovať. Pyšný človek sa často snaží druhými manipulovať, či už skryto alebo priamo. Keď veci nie sú podľa jeho predstáv, nastupujú emócie ako hnev, agresia a niekedy aj násilie.

 

4. Odsudzovanie druhých

Pýcha dáva ľuďom falošné sebavedomie a mnohí nadobudnú pocit, že majú právo súdiť iných. A potom už nie je nič ľahšie, ako to aj urobiť bez zamyslenia sa nad tým, aké pohnútky alebo okolnosti ľudí viedli k tomu, aby konali určitým spôsobom.

 

5. Pohŕdanie druhými

Od ponižovania a odsudzovania je iba krôčik k pohŕdaniu, kedy z dôvodu pýchy považujeme druhých úplne pod svoju úroveň. Keby sme však všetci boli v súlade s poznaním, že každý človek má nejaké poslanie vo svete a že svojimi postojmi a konaním je na vlastnej ceste rastu a často koná v našich očiach nezmyselne len preto, lebo sa cíti zmätene, tak by sme nemohli pohŕdať inými.

 

O pýche sa dá v rodinách aj v škole veľa hovoriť a pri dobrej vôli sa dá pretransformovať na také formy správania, ktoré nás s inými ľuďmi budú viac zbližovať a nie oddeľovať. Základom je, aby dospelí aj deti vedeli o prejavoch pýchy a uvedomovali si situácie, keď pôsobia pyšne. Čiže uvedomenie tvorí prvý krok. Keď si zároveň spomenieme na roky nemennú pravdu, že zmyslom našej existencie nie je mať, ale byť šťastný a že krásny vzťah je založený na láske, porozumení a na blízkosti, tak sa nám v tej chvíli môže zdať až smiešne správať sa pyšne. Vždy, keď nás pochytí túžba niekoho skritizovať, ponížiť alebo odsúdiť, položme si otázku, či naše prístupy, slová, vety, postoje a naša mimika zlepšia vzťah s ľuďmi alebo nie. Ak je naším zámerom vychovávať deti tak, aby mali s druhými hodnotné a zmysluplné vzťahy, naučme ich odstraňovať pýchu z ich životov a pretransformovávať ju na pochopenie, prijatie a lásku.  Učme deti oceňovať  hodnotu a kvalitu iných. Nech si odmalička uvedomujú  prostý fakt, že vždy sú schopnejší, krajší, vzdelanejší aj ušľachtilejší ľudia, ako sú ony. Len vďaka tomuto poznaniu budú vedieť venovať  pozornosť a pochvalu iným a umožnia im tak osobný rozvoj. Nie je to až také ťažké. Výsledkom môže byť viac pokoja a harmónie v kolektívoch, v rodinách a v rôznych iných spoločenstvách.

 


Zdroj: Brené Brown: Dary nedokonalosti

 


Čítajte viac o téme: Sebavedomie
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
 




Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.