Do školy sa teší každé dieťa. Katastrofou však je, že toto nadšenie sa priskoro stráca a nenápadne nastupuje apatia, nechuť a rozčarovanie. Dieťa prestáva byť v škole šťastné. Odpovede na otázku PREČO môžeme hľadať okrem iného aj v nedostatočnom rozvíjaní medziľudských vzťahov.
Len si spomeňme koľko razy sme sa za posledné dni na niečo sťažovali. Sme naozaj nároční a nesťažovať sa na niečo je skôr výnimkou ako pravidlom. A tak je tomu aj v školách. Rodičia vyžadujú maximálne výkony od svojich detí aj od učiteľov, ktorí podľa ich predstáv majú takmer každé dieťa priviesť priam ku genialite. Nenosí sa priemernosť, každý chce zaujať maximálnym výkonom a keď tomu tak nie je, hľadajú sa vinníci. A keď dieťa aj podá maximálny výkon, koľkokrát mu zaň poďakuje rodič, učiteľ alebo spolužiaci? Úspechy iných berieme ako samozrejmosť alebo ich so závisťou radšej prehliadneme. A tak neďakujú rodičia deťom, deti rodičom, žiaci učiteľom, učitelia žiakom či žiaci si navzájom. Kráčame po zabehnutých koľajách. Sústreďujeme sa viac na chyby či problémy a tie sa ešte vo väčšej miere medzi nami prehlbujú. Sme zahĺbení do seba, stále viac sťažujeme a potom sa čudujeme, kde sa podeli pocity radosti a šťastia detí i nás dospleých.
Psychológ a stredoškolský profesor Hal Urban v priebehu 23 rokov skúmal 70 000 ľudí, ktorým povedal, že si majú v priebehu 24 hodín zapisovať všetko, na čo sa v tomto čase sťažovali. Pred pokusom ich ešte zámerne upozornil na to, aby sa sťažovaniu vyhli, aby sa snažili cielene kontrolovať. Z tých 70 000 ľudí sa len štyrom podarilo na nič nesťažovať. Hal Urban tiež často vo svojich knihách spomína, že najlepšie na jeho pokusoch boli diskusie, vďaka ktorým zistil, že ľudia sa väčšinou sťažujú na úplné maličkosti a hlúposti. Po diskusii nasledovala ďalšia aktivita v rámci ktorej si zúčastnení mali zapísať, za čo sú v živote najviac vďační. Mali sa zamerať na ĽUDÍ, VECI a OSTATNÉ (javy, skutočnosti, vlastnosti a podobne). V priebehu ďalších 24 hodín si svoje zoznamy mali trikrát prečítať. Na ďalší deň si Hal Urban vždy všimol zmenu. Ľudia sa viac usmievali, boli spokojnejší i pokojnejší, mali viac energie. Nie, nestal sa zázrak. Ich život sa zmenil len preto, lebo svoju pozornosť venovali pozitívnym veciam a nie negatívnym. Keď si človek pravidelne uvedomuje pocit vďačnosti, vytvorí si tak návyk. Je to jeden z najlepších návykov, pretože je to ten najlepší uhol pohľadu na život. Ide celkove o prístup k životu. Ak sme schopní oceniť to, čo máme, získali sme jeden z kľúčov k životnému uspokojeniu. Pocit vďačnosti prináša skutočnú radosť.
Mnoho ľudí, ktorí pôsobili na misiách, vo vojnou skúšaných oblastiach, v nemocniciach, v krajinách, kde je nedostatok jedla a vody, hovoria, že to bola ich najcennejšia životná skúsenosť. Uvedomili si totiž, že človek až tak veľa toho nepotrebuje. Aj slávny pilot z prvej svetovej vojny, Eddie Rickenbacker, ktorý prežil stratený a opustený po havárii 21 dní v člne na mori, vždy ľuďom hovoril: „Zistil som jednu podstatnú vec. Keď má človek dostatok jedla a vody, nemal by sa na nič sťažovať. Veď my často fňukáme iba kvôli maličkostiam.“
Tým, že sa viac sťažujeme, ako ďakujeme, ľahko sa šíri negatívna energia aj na pôde školy. A tá veru nikomu viac sily či optimizmu nedodá. Dobré je teda naučiť sa ďakovať a deti či kolegov okolo nás aj pochváliť. Denne sa stretávame s možnosťami, kedy môžeme iným poďakovať, no odignorujeme to. Nepadne dobre i nám učiteľom, ak nám niekto vyjadrí úprimnú vďaku za našu obetavú prácu? Nie je to jedna z vecí, ktorá i nám v tejto spoločnosti chýba? Tým, že druhým za službu poďakujeme, urobíme im jednak radosť, ale zároveň ich aj motivujeme k lepším výkonom. A tak sa vlna pozitívnej energie môže šíriť viac a viac. No a v takomto svete sa predsa len žije krajšie. Ako povedal William James "najhlbšou podstatou ľudskej prirodzenosti je túžba po ocenení".
Ako podporovať vďačnosť u detí
Učiť vďake je potrebné už od raného detstva. Myslím si, že nielen v rodine, ale aj v škole je potrebné viesť deti k vďake. Nenahrádzať úlohu rodičov, ale pozitívne ju dopĺňať. Je dobré, keď od malička žijú v pozitívnom prostredí, kde nechýba obdiv, vďaka a úcta. Je dobré, keď vidia takýto prístup v každodennom kontakte medzi dospelými, v škole priamo medzi učiteľmi - kolegami, medzi učiteľmi a deťmi či medzi deťmi navzájom. Takýmto spôsobom je dobré vplývať na deti v bezprostredných situáciách a tiež cielene napríklad na etickej výchove, na triednických hodinách alebo i ďalších predmetoch. Deti si veľa vecí naozaj uvedomujú. Dokážu ďakovať rodičom za starostlivosť, súrodencom za trpezlivosť, starým rodičom za obetu či kamarátom za pomoc. Občas sa stane, že poďakujú aj učiteľom za peknú a tvorivú hodinu. Vedia byť citlivé a empatické, len musia byť k tomu pravidelne vedené a musia mať okolo seba pozitívne vzory.
Mám niekoľko obľúbených aktivít na podporenie upevnenia vďačnosti, ktoré s deťmi v škole rada praktizujem. Ak ich náhodou nepoznáte, tu sú moje tipy:
1) Písanie na chrbát
Mojou obľúbenou je aktivita, pri ktorej pripevníme žiakom na chrbát papier formátu A4. Všetci si zoberú perá a postupne každý každému napíše, čo si na ňom váži, čo na ňom obdivuje alebo za čo by mu chcel poďakovať. Túto aktivitu je vhodné robiť aspoň dva razy počas školského roka. Keď si žiaci čítajú jednotlivé vety, ktoré im napísali spolužiaci, tak majú z toho veľkú radosť, dobrú náladu a dáva im to krásnu energiu na niekoľko dní. Často si tieto papiere odkladajú na pamiatku a vracajú sa k nim aj po rokoch.
2) Súkromný list
Na hodine slovenčiny sme mali tému súkromný list. Navrhla som im, aby si najprv na papier obkreslili ľavú ruku. Potom do každého prsta napísali meno človeka a aj dôvod, pre ktorý by sa chceli spomínanej osobe za niečo poďakovať. Neskôr si z piatich ľudí vybrali jedného, ktorému napísali súkromný list, v ktorom sa mu aj za spomínané veci poďakovali. Pri tejto aktivite musia deti premýšľať nad ľuďmi i nad jednotlivými skutkami, ktoré pre nich urobili.
3) Škatuľky vďaky
V niektorých triedach sa nachádzajú škatuľky vďaky, do ktorých si žiaci píšu lístočky s poďakovaním či obdivom k niekomu. Tieto lístočky môže napísať aj učiteľ žiakom. Keď sú deti pravidelne vedené k vďake, viac sa zamýšľajú nad svojimi prejavmi a skutkami.
4) Nástenky vďaky
Ak nechceme používať škatuľky vďaky, môžeme použiť výkres na nástenke, na ktorom sú mená všetkých žiakov a tiež učiteľov. Na konci týždňa napíšeme ku menu čin, za ktorý sme niekomu vďačný. Veľmi sympatické je aj to, keď učiteľ prejavuje vďaku žiakom. Môže poďakovať za nejakú pomoc, dobre zvládnuté učivo, dobré správanie, zaujímavé nápady, účasť v súťažiach, prečítané knihy, napísané referáty, vytvorené prezentácie, samostatnosť, originalitu a podobne.
5) Poďakovanie na konci školského roka
Žiaci si už zvykli, že na konci školského roka dostávajú od vedenia školy diplomy a darčeky za výborné umiestnenia v olympiádach, v súťažiach, v pretekoch či za vynikajúci prospech. Väčšinou je však všetko zamerané len na výkon, známku a poradie. Ale čo ak konečne nastal čas všímať si aj dobré skutky? Čo tak prekvapiť žiakov tým, že odmeníme tých, ktorí celý rok vytvárali dobré vzťahy v kolektíve, nerobili intrigy, neohovárali, pomáhali iným a šírili okolo seba dobrú náladu? Nebudú aj vďaka tomuto naše deti šťastnejšie? Keď verejne poukážeme aj na tieto hodnoty, ktoré začínajú byť v niektorých komunitách čoraz častejšie vnímané ako tie jediné a skutočné, deti ich začnú považovať za dôležité a budú mať k nim iný postoj.
V rámci rodiny zväčša ďakujeme členom rodiny počas významných sviatkov alebo osláv. V niektorých rodinách si už zvykli navzájom ďakovať napríklad raz do týždňa, keď všetci spoločne prežívajú voľný čas. Veľmi sympatické je aj vkladať lístočky s vďakou pod vankúš, do škatuľky s desiatou, do kabelky, školskej tašky, do notebooku a podobne. Dokážu vyčariť úsmev na tvári, ktorý hreje pri srdci celý deň.
Všetky naše činnosti a prejavy správania sú vecou nášho rozhodnutia. Môžeme naďalej zostávať mrzutí, ufrflaní, večne kritizujúci, ale môžeme sa rozhodnúť aj pre zmenu. Určite nič nie je ideálne a v každej oblasti sa dá nájsť množstvo chýb a problémov. Ale aj napriek tomu si myslím, že dobrých a krásnych vecí je stále všade dosť. Napríklad sú to výnimoční ľudia, sloboda voľby, rôzne príležitosti, možnosť výberu z viacerých možností, vzdelávanie... Premysleným rozvíjaním pozitívnych vzťahov a nasmerovaním detí na vnímanie pozitívnych vecí sa stane ich život nielen v rodinách, ale aj v školách šťastnejší a budú mať aj väčšiu motiváciu učiť sa.
Foto: all-free-downloads.com
