Ľudia chápu rodičovstvo rôzne a každý si pod výchovou môže predstaviť niečo iné. Je dobré poznať názory viacerých odborníkov a rozhodnúť sa podľa toho, čo s vami najlepšie rezonuje. Dnes sa pozrieme na úlohy rodičov pri výchove z pohľadu klinických psychológov H. Clouda a J. Townsenda.
Rodičia nevnímajú svoje deti len v prítomnosti, ale pri výchove myslia aj na ich budúcnosť. Ak charakter definuje budúcnosť človeka, potom výchova detí spočíva predovšetkým v rozvíjaní ich charakteru. Ak je ten patrične rozvinutý, človek môže prežívať bezpečný, produktívny a radostný život. Cloud a Townsend tvrdia, že charakter sa formuje vždy vo vzťahu. Rodičia pomáhajú deťom vytvárať ich budúcnosť. Modely správania, ktoré si v ranom veku osvoja, často využívajú aj v dospelom živote. Je samozrejmé, že nič nepríde len tak samo od seba, rodičia musia využívať pri výchove určité postupy. Klinickí psychológovia Cloud a Townsend vo svojej knihe Hranice a deti píšu v súvislosti s týmto o troch základných úlohách rodičov.
1. Rodič ako ochranca
V tejto súvislosti rodiča vnímajú ako toho, kto je právne zodpovedný za dieťa. Ochraňuje ho a háji jeho záujmy. Deti nemajú poznatky, ktoré by im pomohli ochrániť sa. V mladšom veku nerozoznávajú dobré od zlého, nebezpečenstvo od bezpečia. Nerozmýšľajú nad následkami svojich činov, ale nad okamžitým uspokojením. Preto vtedy, keď skúmajú a objavujú svoje hranice, často im hrozí aj nebezpečenstvo. Poznatky získavajú na základe skúseností, ktoré im často chýbajú. A tak rodič v úlohe ochrancu vytvára pre dieťa bezpečné prostredie na učenie a získavanie poznatkov. Ak mu poskytuje nedostatok slobody na získavanie skúseností, dieťa môže zostať navždy dieťaťom. Naopak, veľká voľnosť môže spoôsobiť, že si dieťa ublíži. Vyvážiť slobodu a obmedzenia je pri výchove veľmi dôležité. Rodič musí dozerať, aby sa dieťa nevystavovalo zbytočnému nebezpečenstvu. Rodič ako ochranca pomocou primeraných hraníc dozerá na to, aby sa dieťa vyhlo rôznym druhom nebezpečenstva:
- nebezpečenstvo spôsobené vlastným správaním,
- nebezpečenstvo hroziace zvonku,
- neprimeraná sloboda, ktorú ešte nemôže zvládnuť,
- vlastná obmedzujúca tendencia ostať závislý od druhých a odmietať dospieť.
Rodičia v úlohe ochrancu udržujú dieťa v bezpečí, zdravé a pripravené dospieť. Pri vykonávaní tejto úlohy najčastejšie využívajú hranice vo výchove, ktoré si dieťa postupne osvojuje. Získava nové skúsenosti, poznatky a postupne sa učí starať aj samo o seba. Keď deťom pomáhame pochopiť pravidlá a hranice v rôznych situáciách, pomáhame im tak budovať svedomie, teda akési vnútorné vedenie, vďaka ktorému sme schopní odlíšiť dobré od zlého.
2. Rodič ako správca
Rodič v tejto pozícii zabezpečuje, aby sa veci dokončili, aby dieťa dosiahlo svoje ciele, splnilo požiadavky a očakávania. Deti sa nerodia so sebadisciplínou, potrebujú vidieť a vedieť, čo je disciplína. Tú rodičia ako správcovia poskytnú tým, že dohliadajú, aby dieťa dokončilo zadané úlohy a tým splnilo očakávania dôležité pre jeho rast. Rodič vyžaduje disciplínu na základe kontrolovania prostriedkov, učenia, uvedomovania si dôsledkov, upozorňovaním, dodržiavaním pravidiel a získavaním zručností. V tomto snažení sa musí postupovať systematicky, dohliadať na to pravidelne, ale zase nič nepreháňať. Deti niekedy nechcú byť usmerňované a bránia sa. Keď dieťa vidí, že mu rodič verí a stále ho nekontroluje, začína mu viac veriť a kvalita vzťahu sa ešte viac zlepšuje. Odovzdanie zodpovednosti dieťaťu je veľká škola aj pre rodičov, ktorí si často myslia, že sú nezastupiteľní a že musia všetko riešiť za deti. Pre niektorých rodičov je naozaj náročné odovzdať deťom dôveru. Je to pre nich veľká škola ich rodičovstva. Aj v tomto smere je najideálnejšia zlatá stredná cesta. Ak teda chcete naučiť dieťa zodpovednosti, musíte mu určiť ciele, časové ultimáta, dokedy musí splniť požadovanú úlohu a povedať mu, čo sa stane, ak úlohu nesplní alebo niečo nedodrží. Aby dieťa pochopilo zodpovednosť, teda aby vedelo prijať úlohu ako vlastnú a riešiť ju, na to musí predovšetkým porozumieť už spomínaným hraniciam.
3. Rodič ako zdroj
Deti prichádzajú na svet bez prostriedkov. Nevedia, kde sa nachádza jedlo, ako si zabezpečiť príbytok, ako získať peniaze a podobne. Ale nejde len o materiálne potreby. Dieťa má aj nemateriálne potreby, ku ktorým si nevie nájsť cestu. Potrebuje lásku, duchovný rast, poznatky, podporu a informácie, ktoré sú mimo jeho dosahu. Rodičia by mali byť pre dieťa zdrojom všetkého dobrého. Samozrejme, najdôležitejšie je, aby rodičia vedeli, čo je dobré. Ak to ani oni nevedia, tak tam je už každá rada zbytočná. Rodičia by sa mali snažiť deťom odovzdávať prirodzenú ľudskú múdrosť. Predstavujú akýsi most k vonkajšiemu svetu. A tak na začiatku cesty každého človeka stoja rodičia. Postupne učia deti nezávislosti, vďaka ktorej sa učia samy získavať to, čo chcú a potrebujú. Túto úlohu sprevádzajú starosti i radosti. Ak rodičia všetko rozdávajú bez určenia hraníc, dieťa sa naučí, že má na všetko nárok. Bude sebecké a bude sa dožadovať pozornosti. Súčasťou jeho charakteru sa stane nevďačnosť. Ak sú rodičia veľmi prísni, dieťa sa vzdá a stratí nádej na dosiahnutie cieľov, ktoré mu poskytujú uspokojujúcu odmenu. Deti okrem zázemia a bezpečia potrebujú aj pozitívne prostredie. Je to prostredie, v ktorom je dieťa povzbudzované, motivované, zvedavé, kde aj kvôli neúspechu sa cíti bezpečne, lebo vie, že za zlyhanie nepríde trest. Dieťa najviac potrebuje:
- prostredie, v ktorom sa ľudia vedia podporiť,
- rodičov, ktorí chápu, že sú pre deti príkladom,
- rodičov, ktorí vedia, čo je asertivita,
- rodičov, ktorí si vedia priznať svoju chybu a vedia prehodnotiť svoje očakávania,
- rodičov, ktorí vedia regulovať vlastné správanie.
Rodina mala, má a bude mať vždy prvoradú úlohu pri výchove detí. To, či budúce generácie detí budú šťastné, veselé a spokojné, záleží od toho, do akej miery budú rodičia zaujatí ich výchovou a či budú do tohto procesu vkladať celé svoje srdce a energiu. Ak má dieťa šťastie na pokojných, psychicky vyrovnaných a optimisticky naladených rodičov, ktorí sa tešia zo svojho rodičovstva, tak z dieťaťa väčšinou vyrastie aj psychicky odolný a šťastný dospelý človek.
ZDROJ: H. Cloud, J.Townsend: Hranice a deti
