V predchádzajúcom článku sme si povedali o jednotlivých úrovniach, ktorými človek pri morálnom vývine prechádza. Dnes sa bližšie pozrieme na to, ako tento proces prebieha u detí.
Na vývin psychiky majú určujúci vplyv činitele, s ktorými sa dostávame do kontaktu v priebehu celého života. Pretože človek je tvor spoločenský, je prirodzené, že najväčší vplyv na utváranie a vývin jeho psychiky majú ľudia a aj výchovné inštitúcie, ako sú rodina, škola a rôzne organizácie.
Rodina je je v tomto smere najdôležitejšia, lebo človek sa v nej učí poznávať mravné hodnoty, normy správania, učí sa včleňovať do spoločnosti. V rodine dieťa či dospievajúci preberá prvé vzory správania a získava prvé sociálne skúsenosti. Rodičia majú vždy najsilnejší vplyv na svoje deti v oblasti základných hodnôt, ako sú čestnosť, spoľahlivosť, náboženské presvedčenie, súcit, charakternosť, vzdelanie, optimizmus, rešpekt, sebakontrola či prijateľné riešenie konfliktov. Deti sa v určitých obdobiach svojho života od hodnôt, ktoré do nich rodičia vštepujú, odchýlia, ale ak je medzi dieťaťom a rodičmi silné puto, tým pevnejšie sú hodnoty v dieťati zakorenené a dieťa sa k nim po určitej dobe vracia, dodržuje ich a nielen o nich hovorí. Pri zoznamovní detí s morálnymi hodnotami je potrebné dodržiavať jednotu myšlienok, slov a skutkov. Nie je nič dôležitejšie pri formovaní morálneho vývinu ako to, aby dieťa videlo, že rodičia to, na čo myslia, prenášajú do slov a slová, ktoré hovoria, prenášajú do skutkov.
V každom vývinovom období dieťa prijíma určité hodnoty, všíma si a tiež napodobňuje tých, ktorí na neho pôsobia.
Batoľa
Batoľa dokáže pozorovať správanie a konanie druhých ľudí. Všíma si, že sa niektoré situácie opakujú a na základe toho si zovšeobecňuje určité pravidlá. Potom samo pozorované správanie napodobňuje. V tejto etape vývinu sú rozhodujúce prejavy súhlasu a nesúhlasu rodičov voči správaniu dieťaťa. Zo začiatku je to v neverbálnej rovine, postupne sa s rozvojom reči stáva dominantnou verbálna rovina.
Keď dieťa rozumie našim slovám, učíme ho nielen vhodnému správaniu, ale zároveň mu vysvetľujeme, prečo je dobré, keď platí práve určité pravidlo, prečo sa niečo nesmie a niečo musí.
Predškolský vek
Dieťa rešpektuje také pravidlá, ktoré mu predstavujú jeho uznávané autority, teda rodičia, starí rodičia, učiteľky, tréneri, vedúci krúžkov. Prijíma od nich akékoľvek normy. O ich správnosti neuvažuje, lebo ešte nemá svoj vlastný názor a automaticky považuje za správne to, čo určia dospelí.
Spôsob osvojovania noriem, ich chápanie a vplyv na detské správanie závisí od úrovne poznávacích procesov (pamäť, myslenie, reč, pozornosť, predstavivosť). Najlepšie deti chápu konkrétne normy spojené s konkrétnou reakciou dospelých.
Dieťa väčšinou dodržiava pravidlá na základe odmien a trestov. V tomto období sa začína rozvíjať aj detské svedomie. Svedomie je systém morálnych noriem a hodnôt, ktoré si človek v procese individuálneho vývoja osvojil a zvnútornil. Základným prvkom mravného správania je samotný prístup k ľuďom a k jednotlivým situáciám, do ktorých sa v priebehu života dostáva. Je to správanie človeka, v ktorom je vyjadrené mravné poznanie, presvedčenie a mravné city. Významnú úlohu v mravnom konaní má práve svedomie.
Dieťa cíti vinu aj vtedy, keď sa o jeho previnení nemusí nikto dozvedieť. Prijíma určité obmedzenia ako bezvýhradne platné a ich porušenie pociťuje ako nepríjemnú vec. Detské svedomie sa však niekedy môže stať príliš silné, až obmedzujúce. Zvyšuje sklon reagovať so strachom a úzkosťou, môže sa prejaviť vo forme pasivity, nepriebojnosti a nízkeho sebahodnotenia. Príliš slabé svedomie sa zase prejavuje ako neregulované správanie. V takomto prípade dieťa v prvom rade uspokojuje svoje aktuálne potreby bez ohľadu na iných a na danú situáciu.
V súvislosti s morálnym vývinom je potrebné spomenúť aj klamanie u detí. Klamstvo vždy posudzujeme vo vzťahu s vývinovou úrovňou dieťaťa. V predškolskom veku dieťa nevie ešte dobre odlíšiť svoju fantazijnú predstavu, prianie či spomienku od skutočnosti. Hovoríme o detskej lži. Preto by sme dieťa nemali v tomto veku za klamanie trestať, skôr by sme sa mali snažiť porozumieť, čo je jeho skutočnou príčinou.
Mladší školský vek
Školská pripravenosť okrem iného zahŕňa rešpektovanie noriem, ktoré od dieťaťa vyžaduje škola. Detská vôľa sa na začiatku školského veku iba rozvíja, a tak nie vždy dieťa dokáže všetky pravidlá dodržiavať.
Na začiatku tohto obdobia dieťa robí to, čo od neho chce autorita a je spokojné, keď ho za to ocení.
V neskoršom období dieťa vo väčšej miere začína rešpektovať záujmy druhých ľudí a rozlišuje normy, ktoré platia za rôznych okolností. V tomto období je pre deti najväčšou prioritou, aby bola zachovaná rovnosť požiadaviek. Deti chápu ako nespravodlivosť to, že rodičia majú na nich a súrodencov rozličné požiadavky. Je to vývinová záležitosť, deti to bude menej trápiť, keď budú staršie.
Aj v rovesníckych skupinách zdôrazňujú férovosť a spravodlivosť. Pokiaľ sa dieťa nespráva požadovaným spôsobom, kamaráti ho neprijmú. Táto hrozba je taká silná, že sa radšej všetci podriadia.
Vzrastajúci význam pôsobenia spolužiakov na dieťa je signalizovaný aj zmenou správania navonok. Normy predstavované učiteľom ustupujú do úzadia, dôležitejšie sa stávajú normy triedy. Napríklad okolo 10. roku života deti prestávajú žalovať. Nežalovať znamená byť byť prijatý do skupiny.
V tomto veku je dieťa schopné odlíšiť realitu od fantázie, a preto môžeme hovoriť o skutočnom klamstve.
Puberta
Do puberty dieťa rozmýšľa len na základe konkrétnych myšlienkových operácií, to znamená, že uvažuje v medziach reálnej situácie, v ktorej sa nachádza. Dieťa v puberte však na rozdiel od mladšieho dieťaťa o normách premýšľa, pochybuje o nich, hľadá lepšie, čo najideálnejšie riešenie. Vie uvažovať aj o fiktívnych morálnych problémoch. Takto si podporuje svoj osobný pocit kompetentnosti a sebavedomia. V reálnych situáciách však používa naďalej konkrétny spôsob uvažovania. Jedným z dôvodov, prečo o normách pochybuje, je fakt, že ich presadzujú väčšinou rodičia, od ktorých sa potrebuje osamostatniť.
Osamostatnenie prejavuje odpútaním sa od hodnotového systému rodiny. Často to však len dieťa vyhlasuje, než to skutočne aj robí. Osvojené normy sa nedajú len tak ľahko opustiť a nahradiť inými. To by vyvolalo neznesiteľný pocit neistoty a dezorientácie.
Aj v tomto období majú veľký význam normy stanovené vrstovníckou skupinou. Majú dokonca prednosť pred pravidlami v rodine, resp. v škole. Tlak na ich dodržiavanie je v tomto období obrovský a za ich nerešpektovanie hrozí vylúčenie zo skupiny až izolácia. Dospievajúci je rád, že si kamarátov vybral sám a má pocit, že mu pomáhajú zbaviť sa podriadenej role dieťaťa vo svojej rodine. Väzba na rodinu však stále zostáva, hoci sa dospievajúci snaží dokázať opak.
Každá rodina si vytvára vlastný životný štýl v súlade s vierou, tradíciami, kultúrnymi koreňmi a jej ekonomickými, ekologickými i sociálnymi prostriedkami. Má vlastný spôsob myslenia, cítenia a potvrdzovania istých princípov, ktoré sa buď dedia, alebo nadobúdajú kritickým myslením a dôkladným uvažovaním. Tak sa vytvára základ výchovy a odovzdávania morálnych hodnôt a princípov mladším generáciám. Každé dieťa vyrastá v rodine, ktorá sa opiera o svoju vlastnú filozofiu. Preto sa svojím správaním v škole deti líšia. Takýmto spôsobom je potrebné dieťaťu aj vysvetliť, prečo nie je napríklad také isté ako spolužiaci. Treba mu povedať, že je to tým, že rodina vyznáva určité morálne hodnoty, ktoré sú možno iné, ako majú spolužiaci. Je potrebné tiež zdôrazniť, že je to prirodzené, pretože každá rodina má možnosť výberu, akým spôsobom chce svoj život prežívať, aké chce mať vzťahy s inými ľuďmi a čomu sa chce predovšetkým venovať.
Zdroje: Raul Posse a Julian Melgosa: Umenie výchovy Kim Oates: Dvadsať rád rodičom Vágnerová, M.: Vývojová psychologie Hartl,P. - Hartlová, H.: Psychologický slovník
