S klamstvami u svojich potomkov sa stretol hádam každý rodič. Najnovšie výskumy potvrdzujú, že len čo začnú drobci hovoriť, dokážu dospelí u nich objaviť lož. Dobrá správa je, že u najmenších ide o prirodzený jav, ktorý je súčasťou zdravého vývoja a neznamená, že z vášho potomka vyrastie nenapraviteľný klamár.
Pred pár desaťročiami si ľudia mysleli, že deti klamú, až keď začnú chodiť do školy. Najnovšie výskumy však potvrdzujú, že lož je súčasťou života už trojročných drobcov. A možno klamú aj batoľatá, len ešte nevedia hovoriť, preto je ťažké im to dokázať. Napriek tomu, že sa rodičia snažia vychovávať potomkov podľa pravidiel slušnosti, kam zavádzanie určite nepatrí, klamstvo nemusí byť len na škodu.
Podľa profesora psychológie a ľudského vývoja na Torontskej Univerzite Kanga Leeho, deti začínajú klamať už ako dvojročné. Z takmer 30 percent dvojročných klamárov vzrastie ich počet za rok až na 50 percent. A štvorroční už klamú takmer všetci – až 80 percent.
Klamstvo je u malých detí normálny, zdravý a prirodzený jav, ktorý dokazuje pozitívne psychologické fungovanie. Podľa záverov výskumu Kanga Leeho, dieťa musí mať dve kľúčové schopnosti, ak chce niekoho obalamutiť. Prvou je schopnosť čítať myšlienky. To znamená, že dieťa musí chápať, že jeho myseľ je iná než myseľ ostatných. Teda, že to, čo vie ono, je odlišné od toho, čo vedia druhí. Drobec si môže povedať: „Ja viem, že ty nevieš to, čo viem ja.“ Druhou schopnosťou je sebakontrola. Umenie ovládať reč, tón hlasu, rýchlosť slov, mimiku a reč tela. V opačnom prípade vyjde klamstvo na povrch.
Pohnútky ku klamstvu vedú k sofistikovanejším spôsobom
Podľa výsledkov výskumu sa obe schopnosti zlepšujú s narastajúcim vekom. Ako sa deti zdokonaľujú v čítaní myšlienok a sebakontrole, tak sa zdokonaľujú aj ich lži. Takže klamanie je priamo prepojené s pozitívnymi znakmi, ako vedomie individuality, inteligencia a kreativita. Navyše deti sa nerodia s poznaním morálky, učia sa jej pomocou skúmania, zážitkov, skúseností a spätnej väzby od svojho okolia. Od malička ich poháňa princíp potešenia – dostať viac toho, čo im robí radosť a menej toho, čo sa im nepáči. Preto sú klamstvá malých detí založené buď na tom, aby sa vyhli nežiaducim dôsledkom, napríklad trestu za rozbitý tanier, alebo na tom, aby dosiahli niečo pozitívne, ako pochvalu, uznanie.
Približne od troch rokov začínajú deti klamať zo zdvorilosti či zo slušnosti. Sú to drobné klamstvá, aby neublížili ľuďom vo svojom okolí. Vedci urobili dva pokusy. Požiadali deti, aby odfotili účastníka výskumu, ktorý mal na nose červenú machuľu. Ten sa však pred tým spýtal, či vyzerá dobre, keďže ho budú fotiť. Väčšina drobcov klamala a potvrdila, že je v poriadku. Neskôr však niekomu inému prezradili, že nevyzeral vhodne na fotografovanie. Iným pokusom bolo, že vedci dali deťom nie celkom vhodný darček – mydlo. Veľa detí spontánne uviedlo, že sa im darček páči, hoci neverbálna komunikácia prezradila pravý opak. Pokroky v klamaní pripravujú deti na zdokonaľovanie svojich sociálnych zručností.
Staršie deti, vo veku 7 – 8 rokov klamú už oveľa sofistikovanejšie a dospelí len ťažko odlíšia pravdu od lži bez ohľadu na to, či majú za sebou profesionálny tréning ako policajti, právnici, či sociálni pracovníci.
Ako podporiť u detí pravdovravnosť?
Tím kanadských vedkýň sa vo svojom výskume zameral na deti vo veku od štyroch do osem rokov. Vedec položil dieťaťu za chrbát hračku vydávajúcu zvuk tak, aby ju nevidelo. Následne opustil miestnosť s tým, že požiadal drobca, aby sa na hračku nepozrel. Samozrejme, výsledok vás asi neprekvapí - až 80 percent detí si ju prehliadlo. Po návrate späť sa vedec spýtal, či sa dieťa na hračku pozrelo. Takmer 68 percent detí to poprelo.
Vedkyne však chceli zistiť, ako deti zareagujú pod hrozbou trestu v porovnaní s prosbou o pravdu. Preto otestovali viacero možnosti. Jedna bola, že sa drobcom vyhrážali, že budú mať problém, ak sa na hračku pozreli, ďalšia zahŕňala prosbu o čestnosť s oznámením, že vedci budú radi, ak dieťatko povie pravdu a posledná bola tiež žiadosť o úprimnosť s tým, že deťom povedali: „Je správne, ak poviete pravdu.“
Výsledkom bolo, že bez žiadosti o to, aby deti povedali pravdu, vyše 80 percent z nich klamalo, bez ohľadu na to, či sa im vedci vyhrážali možným trestom. Keď im vedci povedali, že budú radi, ak im povedia pravdu, percento tých, čo sa uchýlili k lži sa zmenšilo na polovicu, rovnako bez ohľadu na zastrašovanie. Ak deti počuli, že hovoriť pravdu je správne, klamalo už len 40 percent z nich, no i to len v prípade, že im nič nehrozilo. Až 80 percent detí, ktorých čakal trest, klamalo ďalej. Záver je taký, že pokiaľ chcete, aby sa vám dieťa priznalo, že spravilo niečo zlé, musíte spraviť dve veci. Uistiť ho, že keď sa prizná, nič nehrozí, a povedať mu, že ak vám povie pravdu, budete radi. Potom si už len držte palce, aby váš drobec nepatril medzi tých 40 percent detí, ktoré klamú tak či onak.
Ako ovplyvniť dieťa, aby neklamalo
- Buďte vzorom. Klasické odporúčanie založené na tom, že deti jednoducho kopírujú to, čo vidia. Ak sa teda sami vyhýbate povinnostiam, alebo si vymýšľate výhovorky pred ostatnými, nečudujte sa, že ani váš potomok nemá pravdu za najlepšiu priateľku.
- Vysvetľujte. Zostaňte pokojní, ak čelíte lži svojho syna, či dcéry. Neobviňujte ho, ani na neho nekričte. Povedzte im, že niekedy by sme si všetci želali, aby boli veci iné, než sú, ale je dôležité rozlišovať medzi fantáziou a realitou.
- Hľadajte dôvody. Prečo sa vaše dieťa uchýlilo ku klamstvu? Chcelo zapadnúť do kolektívu, bálo sa, že sa zosmiešni, alebo sa chcelo vyhnúť nejakej povinnosti? Skúste spolu pátrať po spôsobe, ako iným spôsobom než lžou môže dosiahnuť svoj cieľ.
- Nenálepkujte. Nehovorte dieťaťu, že je klamár. Keď ho zaškatuľkujete s takouto nálepkou, iba si to sťažujete do budúcnosti. Ak si váš potomok bude myslieť, že nech urobí čokoľvek, nebude už pre vás dosť dobrý, stane sa dobrý v tom, byť zlým.
