Proces osamostatňovania detí má svoje zákonitosti. Spoznajte ich bližšie

Svojim deťom by sme mali dať dve veci – jednou sú korene a tou druhou krídla.
- Hodding Carter

Proces osamostatňovania sa prebieha v období puberty dlhší čas a väčšinou býva dosť náročný pre deti aj pre rodičov. V týchto kritických rokoch sa deti učia nezávislosti. Nech je to však akokoľvek ťažké, musíme nechať naše deti, aby sa od nás postupne odpútali. V týchto kritických rokoch sa deti učia nezávislosti. Deti potrebujú priestor na skúmanie a na to, aby si poradili s narastajúcou voľnosťou, aby objavovali samých seba a budovali si vzťahy aj mimo vlastnej rodiny. Úlohou rodičov v tomto období je postupné rozširovanie priestoru, v ktorom sa pohybujú.  Každé dieťa má iné tempo osamostatňovania, závisí to od zrelosti a vyspelosti. Prvé náznaky môžeme vidieť okolo 11-13 roku. Získať ku každému dieťaťu ten najsprávnejší prístup nám môže pomôcť poznanie nasledujúcich pravidel:

1. Dôležité je rozpoznať, čo je normálne

Nástup puberty prináša deťom emocionálne zmeny a zmeny správania. To, čo sa na prvý pohľad zdá bezohľadné a rozčulujúce, býva často typickým predpubertálnym a pubertálnym správaním. Napríklad Nicky a Sila Lee, autori knihy Kniha o rodičovstve, považujú za normálne pubertálne správanie detí toto:

• zatváranie dverí a nevpúšťanie rodičov do izby,
• nevhodná alebo krátka komunikácia,
• nevnímanie pocitov iných,
• veľká potreba spánku,
• odmietanie usmerňovania,
• nevnímanie času a termínov,
• vytáčanie rodičov a súrodencov,
• hnev až sarkazmus,
• zábudlivosť,
• privlastňovanie si počítača alebo televízie bez ohľadu na potreby iných.

2. Rodičia sú na jednej lodi s deťmi

Keď sa deti usilujú o väčšiu nezávislosť, niekedy sa nám zdá, že ich len otravujeme, sekírujeme, kritizujeme, sťažujeme sa na ne a hovoríme nie. Sme pripravení bojovať a naše deti tiež. V skutočnosti sme však s deťmi na jednej lodi a pracujeme spolu s nimi, nie proti nim, aby sme ich pripravovali na život. Rodičia aj deti sa musia prispôsobiť novej situácii. Nestačí vedieť stanoviť len hranice. Deťmi lomcuje veľa pocitov, a preto rodičia musia byť empatickí. Niekedy totiž dieťa túži byť doseplé a vzápätí chce, aby ho niekto chránil. A práve toto rozpoloženie by mali vedieť rodičia odhadnúť. I  v tomto období života deti treba uisťovať o tom, že ich máme radi. Potrebujú tiež veľa povzbudenia a ubezpečenia, že stojíme pri nich. Potrebujú cítiť, že im veríme. Dobré je nájsť si spoločnú činnosť, pri ktorej sa môžeme s deťmi rozprávať.

3. Deti potrebujú viac voľnosti

Kým sú deti malé, riadime celý ich život, vieme presne čo a s kým robia. Zrazu sa však veľa vecí mení a rodičia pociťujú šok, lebo si myslia, že ich dieťa odmieta. Vyzerá to tak, že dieťa chce byť iba mimo domu a s kýmkoľvek iným len nie s rodičmi. Niektorí rodičia sú z toho veľmi smutní a cítia osamelosť. Trvá niekoľko mesiacov, kým si dospelý človek uvedomí, že je to normálna a prirodzená súčasť vývoja dieťaťa.

4. Deti potrebujú mať svoje malé tajomstvá

V dnešnej dobe deti v puberte trávia veľké množstvo času vzájomnými rozhovormi cez telefón, emaily, sms-ky či komunikáciou na sociálnych sieťach. Keď sa rodičia chcú opýtať, o čom sa stále rozprávajú, väčšinou sa nič konkrétne nedozvedia. Dr. Raul Posse, autor knihy Umenie výchovy, však hovorí: „ Toto je v období puberty normálne správanie. Dieťa sa totiž takto učí robiť svoje vlastné rozhodnutia.“

5. Deti musia cítiť viac zodpovednosti

Hoci je pre deti v tomto veku typické, že sa sútreďujú predovšetkým na seba, nebojme sa rozšíriť zoznam ich domácich povinností. Už dokážu pomáhať. Ak na ne presunieme viac zodpovednosti, učíme ich takto starať sa aj o potreby iných, nielen o svoje vlastné. Učia sa všímať si druhých ľudí a učia sa zohrávať svoju úlohu  doma a neskôr aj v spoločnosti.

Tiež je potrebné zamerať sa na posun od vonkajšieho stanovenia hraníc k tomu, aby sme deťom pomohli pri vytváraní ich vlastných vnútorných ohraničení. Mali by sa postupne učiť regulovať si vlastnú činnosť samy. Vyžaduje to, aby sme im dôverovali. Takto by mala začať rásť ich sebadôvera. Penelope Leachová, autorka knihy Rodičovstvo, na túto tému poznamenáva: „Je to náš problém dôverovať deťom, že vedia byť láskavé, citlivé a zodpovedné, čo v nich vyvoláva pochybnosti o ich vlastnej dobrote a následne vedie k asociálnemu správaniu, ktoré, zdá sa, u nich predpokladáme. A je to naša nechopnosť brať ich vážne a pristupovať k nim tak, ako chceme, aby aj ony  pristupovali k druhým ľuďom, čo im spôsobuje ťažkosti dôverovať nám.“

6. Deti potrebujú robiť vlastné rozhodnutia

Deťom vo vlastnom vývine pomáha aj to, keď im dovolíme robiť vlastné rozhodnutia. Samozrejme, len v tých oblastiach, ktoré uznáme za vhodné vzhľadom na ich vek.  Môžu si napríklad vybrať účes, oblečenie, zariadenie do izby  alebo sa môžu samy rozhodnúť, ako budú míňať vreckové. Znášať následky vlastných rozhodnutí naučí deti niesť zodpovednosť za svoj výber.

7. Voľnosť neznamená rušenie hraníc

To, že dáme deťom voľnosť, ešte neznamená, že by sme nemali trvať na primeraných hraniciach. Zrejme sa budú sťažovať, že ony tieto obmedzenia nepotrebujú a že sme oveľa prísnejší rodičia než rodičia ich kamarátov. No deti v puberte nemôžu mať absolútnu voľnosť. Začať treba prísnejšie a neskôr, keď dokážu, že sa im dá dôverovať, môžeme im rozšíriť privilégiá. Pre túto vekovú kategóriu je mimoriadne náročné stanoviť primerané hranice. Ako vedieť, čo je správne? Koľko voľnosti deťom dopriať? Čo je zdravým kompromisom medzi trávením času s rodinou a ostatnými? Každé dieťa je špecifické a viacerí odborníci rodičom odporúčajú empaticky vnímať svet dieťaťa, vycítiť, čo by bolo najvhodnejšie a podľa toho sa zariadiť.

8. Rodičia by mali mať prehľad o podujatiach, na ktorých sa ich deti zúčastňujú

Oslavy a večierky, či návštevy rôznych festivalov a koncertov v rodičoch vyvolávajú množstvo nových otázok. Čo je ešte bezpečné a čo už nie? Mnoho rodičov po rozhovoroch so svojimi deťmi zistilo, že by ani na večierok nešli, ale boja sa,že stratia kamarátov alebo budú vyzerať ako nemožní. Nicky a Sila Lee, autori knihy Kniha o rodičovstve, ako pomôcku ponúkajú zoznam otázok, ktoré pomôžu rodičom rozhodnúť sa, či dieťa na večierok pustia alebo nie. Niektoré otázky sa hodia len pre starších tínedžerov.

• Kto oslavu organizuje a kde sa koná?
• Si na zozname hostí? Kto tam ešte príde?
• Je to súkromná alebo verejná oslava?
• Budú tam prítomní aj rodičia alebo iné zodpovedné osoby?
• Môžem sa porozprávať s dospelými hostiteľmi?
• Kedy večierok začne a kedy skončí?
• Kto ťa privezie domov?
• Čo urobíš, ak všetci budú piť alkohol?
• Je pravdepodobné, že na tej oslave budú ľudia, ktorí berú drogy?

Každý rodič má inštiktívnu túžbu chrániť dieťa a väčšina detí má inštiktívnu túžbu skúmať a objavovať. Je úplne samozrejmé, že rodič cíti akýsi smútok za dieťaťom, ktoré nám bolo mnoho rokov verným spoločníkom a ktoré prestáva byť dieťaťom. Odpútanie od dieťaťa nie je jednoduché, no je nevyhnutné to urobiť. Vďaka správnemu procesu postupného odpútavania sa sa pripravujeme na silný a blízky vzťah s našimi deťmi, keď sa z nich raz stanú mladí dospelí.