Existuje viacero vecí, ktoré môžete urobiť, aby ste vychovali láskavé a zároveň psychicky odolné deti. Ktoré veci to sú?
Viacerí odborníci sa zhodujú v určitých veciach, ktoré správne fungujú vo výchove. Mnohé z dobrých rád sú zhromaždené vo viacerých knihách alebo na internete. V dnešnej uponáhľanej dobe je pre niektorých rodičov dobrou pomôckou práve to, keď môžu mať informácie zhromaždené na jednom mieste. Možno práve v tomto článku nájdete tie veci, ktoré práve vám pomôžu pri výchove vašich detí. Pozrime sa na niekoľko výchovných prístupov, ktoré z pohľadu viacerých odborníkov – lekárov, psychológov, učiteľov či vychovávateľov – sa javia ako prínosné nielen pre dieťa, ale i pre celú rodinu.
1. Nastavte deťom premyslené hranice
Deti potrebujú hranice, ktoré im pomáhajú pochopiť a zvládnuť často neprehľadný svet. Ukážte im svoju lásku aj stanovením hraníc, aby vaše deti mohli bezpečne objavovať zákonitosti sveta. Samozrejme, dieťa potrebuje aj slobodu, aby postupne mohlo získať nezávislosť, ale je veľmi dôležité odlíšiť, v ktorých oblastiach slobodu môžu mať a v ktorých sú hranice veľmi dôležité. Stanovením hraníc rodičia pomáhajú deťom rozvíjať hornú časť mozgu, ktorá deťom umožňuje, aby sa ovládali a regulovali svoje správanie, pomáha pri ich rozhodovaní a vedie ich aj k regulácii emócií. Keď sa dieťa napríklad zahanbí pocíti výčitky alebo si iným spôsobom uvedomí, že prekročilo hranice, je to dobrý signál, že horná časť mozgu sa vyvíja správne. Podľa niektorých vedcov vymedzovanie hraníc, ktoré vzbudzuje zdravý pocit zahanbenia, vytvára vnútornú orientáciu, na základe ktorej bude pokračovať aj budúci vývoj správania dieťaťa. Znamená to, že dieťa začína získavať svedomie či vnútorný hlas a zároveň začína chápať význam morálky a sebaovládania. Postupom času, ako mu rodičia opakovane pomáhajú rozpoznávať chvíle, keď potrebuje pribrzdiť, sa jeho správanie začne meniť. Je to viac ako len ponaučenie, že niektoré správanie je zlé alebo že sa rodičom nepáči, čo dieťa urobilo, takže by to už v budúcnosti nemalo robiť, lebo bude mať ďalšie problémy. Toto dieťa sa neučí len pravidlá, ale v jeho vnútri sa odohráva oveľa viac. Mení sa mozog a nervová sústava sa zapája tak, aby mozgu napovedala, čo je správne a tým modifikuje budúce správanie dieťaťa. Nové zážitky zapájajú nové spoje medzi neurónmi a zmeny v mozgových obvodoch zásadne a pozitívne menia spôsob, akým dieťa vstupuje do interakcie s okolím. Rodičia tomuto procesu napomáhajú tak, že dieťa láskavo a empaticky učia, aké správanie je prijateľné a ktoré nie. Preto je dôležité, aby sme pri výchove vymedzovali hranice a aby si deti osvojovali, že NIE znamená naozaj nie. Dôležité je to hlavne v ranom období detstva, keď začínajú fungovať regulačné mozgové obvody. Keď deťom pomáhame pochopiť pravidlá a hranice v rôznych situáciách, pomáhame im tak budovať svedomie. Pre milujúceho rodičia to občas býva ťažké. Chceme, aby deti boli šťastné a sme radi, keď dostanú to, po čom túžia. Zároveň však vieme, ako sa príjemná situácia môže zvrtnúť, keď si nepresadia svoje. Ale ak svoje deti máme naozaj radi a chceme pre ne len to najlepšie, musíme dokázať zniesť aj napätie a nepríjemné pocity, ktoré sa môžu objaviť pri vymedzovaní hraníc. Určite chceme deťom čo najčastejšie hovoriť áno, ale niekedy je povedať NIE to najlepšie, čo pre deti môžeme urobiť. Dôležité je však uvedomiť si aj to, že NIE by sme nemali hovoriť príliš často. Netreba ho hovoriť, keď to nie je úplne nutné. „Nechaj tú loptu tak! Nebehaj! Nekrič!“ Nemusíme tieto slová hovoriť za každú cenu. Omnoho účinnejšie než otvorené NIE, je ÁNO s podmienkou. „ Áno, môžeš si zakopať s loptou, ale neskôr. Pôjdeme si von pobehať, ale až zajtra.“ Inými slovami povedané, nejde o to, aby sme deťom zo zásady hovorili NIE, ide o to, aby sme ich učili rozpoznávať hranice, aby v prípade potreby vedeli ony samy, kedy majú pribrzdiť. Tiež je dôležité si uvedomiť, že ak vymedzovanie hraníc alebo NIE je povedané so zlosťou či s negatívnymi poznámkami, ktorými na dieťa rodič útočí, môže sa zdravé zahanbenie, pomocou ktorého sa dieťa iba učí ovládať svoje správanie, premeniť na komplikovanejšie škodlivé zahanbenie a poníženie. Škodlivé zahanbenie a poníženie môže pretrvávať celé detstvo až do dospelosti. Rodičia sa môžu týchto negatívnych dôsledkov škodlivého zahanbenia vyvarovať, keď sa naučia budovať potrebné návyky, vďaka ktorým deti nebudú ponižovať. Ide predovšetkým o to, že pokojná, nenásilná výchova deti nabáda k tomu, aby sa pozerali do svojho vnútra, zvažovali aj pocity druhých a robili rozhodnutia, ktoré síce bývajú aj ťažké. Pokojná, nenásilná výchova umožňuje deťom uplatňovať emocionálne a sociálne schopnosti. Keď chceme láskavo vymedziť hranice, deti usmerňujeme s vedomím, že ich mozog sa mení, je zmeniteľný a komplexný, pomáhame im budovať nervové spoje, ktoré zlepšujú schopnosť vzťahov, sebaovládanie, empatiu, súcit, morálku a omnoho viac. Dieťa má zo seba dobrý pocit a zároveň sa učí meniť svoje správanie. Pre rodičov z toho pylnie záver: kedykoľvek deti hnevajú, dávajú nám príležitosť, aby sme im lepšie porozumeli a lepšie ich pochopili a pomohli im v tom, pri čom pomoc potrebujú. Deti chcú zlým správaním naznačiť, na čom ešte potrebujú pracovať a čo si potrebujú nacvičiť.
2. Plánujte si čas pre rodinu
Hrajte sa so svojimi deťmi. Nechajte ich, aby si samy vybrali aktivitu a netrápte sa neustále plánovaním kvalitne prežitého času. Niekedy je vhodné nechať sa strhnúť nápadmi detí a len sa pridať k ich hre. Nechajte svoje dieťa, aby si vybralo aktivitu, pri ktorej budete spolu tráviť 10 alebo 15 minút bez prerušenia. Neexistuje lepší spôsob, ako ukázať svoju lásku. Tiež si spolu čítajte. Začnite už vtedy, keď sú novorodenci. Deti milujú počúvanie hlasov svojich rodičov. Maznať sa s dieťaťom a knihou je skvelým zážitkom, ktorý ho pripraví na čítanie na celý život. Odborníci upozorňujú, že deti, ktoré sa často hrajú s rodičmi, dosahujú lepšie výsledky v škole, úspešnejšie riešia problémy a vo všeobecnosti lepšie zvládajú čokoľvek, čo im život prinesie. Vaše deti si pravdepodobne nebudú pamätať nič z toho, čo im hovoríte, ale budú si pamätať rodinné rituály, hry, spoločné zážitky, ktoré spoločne prežívate. Mnoho terapeutov, ktorí pracujú s rodinami, za najväčší omyl v rodinnom spolužití pokladajú fenomén odkladania. Deti rýchlo rastú, každú chvíľu sa zameriavajú na iné veci, a preto využite vzácny čas, keď sú vám naklonené, keď túžia po vašej prítomnosti, keď ste pre nich hrdinom, keď chcú byť jednoducho s vami.
3. Buďte dobrým vzorom
Najdôležitejším reálnym vzorom, ktorý ovplyvňuje správanie detí, je rodina. Rodičia i širšia rodina od narodenia formujú identitu dieťaťa, t.j. vytvárajú jeho sebaobraz, čiže vedomie seba samého. Samotné formovanie identity sa deje od najútlejšieho veku dieťaťa a je závislé od toho, aké informácie o sebe dieťa od svojich rodinných príslušníkov dostáva. Tieto informácie dieťa získava prostredníctvom vzťahu, ktorý s nimi má, a to v bežných životných situáciách. Vo vytváraní sebaobrazu je rozhodujúce, či je dieťa posudzované a hodnotené prevažne negatívne alebo prevažne pozitívne, a to osobitne v prvých rokoch života, kedy hodnotenie prichádzajúce od rodičov preberá absolútne nekriticky. Vďaka prístupu rodičov si dieťa utvára obraz o sebe, a to buď v podobe dobrého, a teda úspešného, užitočného, správneho dieťaťa alebo presne naopak. Rodičia fungujú ako modely, ktoré je možné napodobňovať, resp. sa s nimi identifikovať. Dieťa si takto osvojuje mnoho pozitívnych i negatívnych vlastností a vzorcov správania pre rolu muža, ženy, matky, otca, dospelého pracujúceho, suseda, priateľa a pod. V tomto zmysle je pre dieťa rodina mikrosvetom, v ktorom sa učí, najmä imitáciou a identifikáciou, ako fungovať, ako riešiť najrôznejšie situácie. Súčasťou osvojovania si rolí je aj osvojovanie si noriem, vzorcov, hodnôt. Dysfunkcia rodiny vedie k tomu, že dieťa si alebo neosvojí príslušné roly, (napr. aj preto, že rodina nie je úplná), alebo si osvojí roly, hodnoty a normy, ktoré spoločnosť považuje za nežiaduce. Deti sa učia pozorovaním svojich rodičov. Modelovanie vhodného, úctivého a dobrého správania funguje oveľa lepšie prostredníctvom napodobňovania, ako keď deťom len hovoríte, čo majú robiť.
4. Chváľte správnym spôsobom
Deťom poskytujte primeranú pochvalu. Namiesto toho, aby ste jednoducho povedali dieťaťu, že je skvelé, skúste byť konkrétny v tom, čo vaše dieťa urobilo, aby dokonale pochopilo pozitívnu spätnú väzbu. Snažte sa byť naozaj konkrétny. Napríklad: „Čakať, kým prídem z práce trvalo oveľa dlhšie, ako som predpokladal. Naozaj sa mi páčil tvoj pokoj a trpezlivosť.“ Keď si všimnete, že vaše dieťa robí niečo užitočné alebo pekné, dajte mu vedieť, ako sa cítite. Je to skvelý spôsob, ako posilniť dobré správanie, takže je pravdepodobnejšie, že v tom bude pokračovať. Ak chcete dieťa pochváliť, môžete to urobiť aj tak, že sa o ňom budete pekne vyjadrovať pred inými ľuďmi. Odborníci upozorňujú, že často to, čo počujeme, je oveľa účinnejšie ako to, čo nám je priamo povedané. Zefektívnite chválu tým, že necháte svoje dieťa, aby vás „prichytilo“ pri tom, ako o ňom rozprávate pozitívne veci napríklad starej mame, tete, susede a podobne.
5. Nezabudnite dieťa zoznamovať so sociálnymi zručnosťami
Spolunažívanie si vyžaduje osvojenie istých sociálnych a emocionálnych kompetencií, ktoré umožňujú človeku prispôsobovať sa svojim potrebám a súčasne aj potrebám iných ľudí. Z tohto dôvodu je pri výchove potrebné zameriavať sa aj na rozvoj emocionality, sociability a vzájomných vzťahov. Sociálne zručnosti si vyžadujú neustále zdokonaľovanie. Nie sú niečím, čo dieťa buď má, alebo nemá. Tieto zručnosti sa dajú naučiť a posilniť neustálym precvičovaním. Sociálne zručnosti dávajú deťom širokú škálu výhod. Sú spojené s väčším úspechom v škole a lepšími vzťahmi s rovesníkmi. Dobré sociálne zručnosti môžu tiež pomôcť deťom mať lepšiu budúcnosť. Dôležité sú hlavne tieto sociálne zručnosti:
- ochota podeliť sa,
- aktívne počúvanie,
- dodržiavanie pokynov,
- rešpektovanie osobného priestoru,
- udržiavanie očného kontaktu,
- prosenie a ďakovanie.
6. Vychovávajte vďačné deti
Vďačnosť je základným kameňom pocitu šťastia. Vďačnosť mení vzťah k tomu, čo sa v našom živote deje. Vieme lepšie akceptovať ľudí a vieme aj lepšie vnímať jednotlivé situácie. Slovo ďakujem je jedno z najkrajších a najsilenejších slov. Jeho častým opakovaním nahlas, ale aj v duchu, sa môže náš život zásadne zmeniť. Vďačnosť je pocit, pri ktorom sa otvárame, naša pravá mozgová hemisféra sa aktivizuje. Prebieha proces, pri ktorom sa vylučujú do tela hormóny šťastia. Človek je vďačný vtedy, keď sa prestane zaoberať vecami, ktoré mu v živote chýbajú a zameria sa na veci, ktoré má. Zrazu vzniká úplne nový pohľad na život. Vďačnosť má ešte jednu úžasnú vlastnosť, a tou je premena našej pozornosti a energie. Keď sa s vďakou sústredíme na to, čo máme, začneme prelaďovať naše myšlienky. Myseľ vďačného človeka býva pokojná a harmonická. Taký človek dokáže prijímať i dávať. Nerobí to automaticky. S každým novým prijatím sa aktivizuje pocit vďačnosti, a to dodáva radosť a vnútornú spokojnosť. Lekári upozorňujú aj na to, že takíto ľudia sú i zdravší. Rodičia by mali naučiť deti prejaviť vďaku tým ľuďom, vďaka ktorým sa cítili šťastné. Na prejavenie tejto láskavosti často zabúdame. O čo krajší je svet, keď vďaku za láskavosť dokážeme prejaviť . Môžeme to urobiť priamo z očí do očí, ale môžeme na to použiť aj telefónát, sms alebo e-mail. Motivujte svoje deti k tomu, aby dokázali poďakovať všetkým tým, ktorí im prejavujú akúkoľvek starostlivosť či drobné láskavosti.
7. Aspoň raz za deň sa všetci stretnite pri stole
Spoločné rodinné jedlo pomáha členom rodiny udržiavať vrelé vzťahy a pociťovať spolupatričnosť a má potenciál posilniť rodinné väzby, pretože poskytuje spoločný denný čas pre celú rodinu. Keď sa deti môžu spoľahnúť na pravidelný čas strávený s rodičmi alebo dospelými, cítia sa milované a v bezpečí. Deti tak spoznávajú hodnoty a tradície svojej rodiny. Aj staršie deti a tínedžeri uprednostňujú spoločné stravovanie ako rodina. V nedávnej štúdii Kolumbijskej univerzity 71percent tínedžerov uviedlo, že rozhovor a spoločné kvalitné trávenie času s členmi rodiny považujú za najlepšiu súčasť rodinných večerí. Kanadská štúdia z roku 2018, ktorá sledovala skupinu detí od útleho detstva, zistila, že tí, ktorých rodiny mali pozitívne skúsenosti so spoločným stolovaním do veku 6 rokov, preukázali celý rad pozitívnych prínosov do veku 10 rokov. Pri spoločnom stole sa precvičuje sociálna interakcia a schopnosť viesť spoločnú diskusiu o aktuálnych problémoch. Počúvanie dospelých pri stole vystavuje deti širšej slovnej zásobe, ktoré im pomáhajú lepšie čítať. Spoločná diskusia za stolom poskytuje deťom a mladým ľuďom bezpečné miesto na vyjadrenie ich myšlienok. Získajú tak sebadôveru, aby sa dokázali vyjadriť na hodine.
8. Prejavujte lásku vždy, keď to cítite
Slovo ľúbim ťa hovorte kedykoľvek, keď to tak cítite. Dieťa nemôžete rozmaznať slovami náklonnosti a láskou. Majte na pamäti, čo vždy spomínajú tí, ktorí majú bohaté skúsenosti s rodičovstvom: „Deti nie sú vaše, sú vám požičané len na určitý čas.“ V ranom detstve sa preto snažte o to, aby ste z nich vyrástli dobrí ľudia. Vychutnávajte si chvíle s deťmi. Áno, rodičovstvo je tá najvyčerpávajúcejšia práca na planéte. Možno je vo vašom dome neporiadok, bielizeň je nahromadená a možno nemáte uvarenú večeru. Ale možno sa vaše dieťa zasmialo a je šťastné. Užite si to!
9. Spoločne športujte
Šport prináša deťom množstvo benefitov. Napríklad výrazne formuje odolnosť. Odolnosť predstavuje schopnosť prekonávať prekážky, prispôsobovať sa meniacim sa situáciám, vedieť sa zmieriť s prehrou, naštartovať sa po prehre do nového zápasu. Dieťa musí vedieť prekonávať dážď, mráz či prudké slnko. Mladí športovci sa musia tiež učiť prekonávať únavu, bolesť, zranenie. To je len niekoľko vlastností, ktoré v sebe skrýva trénovanie odolnosti. Presne tieto vlastnosti potrebuje človek aj v pracovnom živote či pri štúdiu. Šport prináša veľké množstvo takých situácií, keď je dieťa vystavené problémovým javom. Často musí zápasiť s pocitom nespravodlivého hodnotenia, nespravodlivého výberu hráča na ihrisko či vyššieho kola v súťaži. Pochybností býva veľa. Ale takýto nie je len šport, ale aj samotný život. Z tohto pohľadu je športovaniu skvelou prípravou na realitu. Mnoho rodín zápasí s časom a priestor na spoločne prežité chvíle je niekedy dosť malý. No rodiny, ktoré športovanie svojich detí berú vážne, vedia z tejto skutočnosti vyťažiť maximum. Ako? Napríklad tak, že na turnaje či súťaže chodia spolu s deťmi a sú tak všetci spolu. Môžu spoločne prežívať čas v aute, kde sa môžu rozprávať a po zápase každému dobre padne, keď sa dočká objatia svojich rodičov. Ani mamin úsmev z tribúny počas ťažkého zápasu nie je na zahodenie. A tak šport má okrem podpory zdravia a formovania kondície aj ďalšiu zázračnú schopnosť. Vedie rodiny k spolupatričnosti a k vzájomnej radosti.
10. Pomôžte svojim deťom rozvíjať zručnosti, ktoré podporujú psychickú odolnosť
V súčasnosti jednou z najväčších úloh rodičov je pomôcť dieťaťu pri formovaní takých psychických kvalít, ktoré mu umožnia byť strojcom svojho osudu, riadiť svoj život podľa svojich predstáv a prekonávať s čo najväčšou ľahkosťou všetky prekážky. Niektoré deti majú tendenciu prežívať viac utrpenia a ľahšie sa vzdávajú, keď čelia náročnej úlohe alebo keď si hneď nedokážu osvojiť novú zručnosť. Hlavnou príčinou býva často zraniteľnosť a strata kontroly. Práve tieto deti potrebujú od rodičov väčšiu podporu, aby si vybudovali odolnosť a aby videli, že dokážu zvládnuť rôzne výzvy. Existuje viac spôsobov, ako môžu rodičia pomôcť deťom budovať ich psychickú odolnosť, zdravé sebavedomie, dôveru vo vlastné schopnosti, názory a postoje, primeranú motiváciu, reálny pohľad na svet, stabilnú identitu a pocit istoty a bezpečia. Aj keď je každé dieťa iné, je dôležité pomôcť mu preskúmať aktivity, ktoré rozvíjajú jeho sebadôveru a pomáhajú mu cítiť sa dobre. Šport, umenie, písanie denníka, joga a meditácia predstavujú len niektoré z možností, ktoré im pomôžu nájsť samých seba a posilnia ich psychickú odolnosť.
Zdroje a odporúčaná literatúra:
Daniel J. Siegel a Tina Payneová-Brysonová: Klidná výchova k disciplíně
Rob Parsons: Desať tipov pre rodinu
Susan Stiffelman: Osvietený rodič
Steve Biddulph: Tajemství výchovy šťastných dětí
Bruno Ferrero: Šťastní rodiče
Steve Biddulph: Proč jsou šťastné děti šťastné
