Prvý objav: MOZOG SA MENÍ
Na prvý objav, že mozog sa mení je potrebné myslieť pri všetkom, čo s deťmi robíme. Detský mozog je ako dom vo výstavbe. Dolné poschodie pozostáva z mozgového kmeňa a limbickej oblasti, ktoré dohromady tvoria dolnú časť mozgu, ktorú často nazývame „plazí mozog“. Dolný mozog riadi najzákladnejšie nervové a duševné pochody, silné emócie, pudy, dýchanie, trávenie, reguláciu spánkových cyklov a stav bdelosti. Práve dolný mozog spôsobuje, že batoľa po niekom hodí hračku alebo ho uhryzne, keď sa nedeje podľa jeho predstáv. Táto časť mozgu funguje od narodenia. Horná časť mozgu, v ktorej prebieha vyspelejšie a zložitejšie myslenie, je u novorodencov nevyvinutá a začína rásť neskôr. Horný mozog tvorí mozgová kôra (kortex). Vďaka kortexu sa vyvíjajú mnohé racionálne, emočné a vzťahové schopnosti, ktoré nám pomáhajú prežívať vyvážený a zmysluplný život. Sú to napríklad:
- zdravé rozhodovanie a plánovanie,
- regulácia emócií a tela,
- pružnosť a prispôsobivosť,
- empatia,
- morálka.
Práve tieto vlastnosti sa snažíme deťom vštepovať a všetky vyžadujú dobre vyvinutý horný mozog. Problém je v tom, že vývin tohto mozgu určitú dobu trvá. Autori knihy Klidná výchova k disciplíně hovoria, že horný mozog je úplne vyvinutý až okolo 25 roku života. Poznanie týchto skutočností o mozgu môže zmeniť spôsob nazerania rodičov na deti a adolescentov, na ich prístup k učeniu a prečo sa správajú tak, ako sa správajú. Aj keď si rodičia veľmi prajú, aby sa ich deti neustále správali ako úplne zrelí, svedomití dospelí so spoľahlivo fungujúcou logikou, emočnou vyrovnanosťou a morálkou, jednoducho to zatiaľ nedokážu, pokým nevyrastú. Dokážu to možno na chvíľu, ale nie stále. Tejto skutočnosti by mali rodičia prispôsobiť svoje očakávania. Vďaka pochopeniu objavu, že mozog sa mení a vyvíja, sa môžeme posunúť do pozície, pri ktorej deti vnímame s väčším pochopením a súcitom a lepšie im rozumieme aj v tom, prečo sú rozrušené a majú problémy so sebaovládaním. Je skrátka nepredstaviteľné predpokladať, že deti dokážu urobiť rozhodnutia tak, ako keby mali úplne vyvinutý, dokonalo fungujúci mozog a že na situácie sa vedia pozerať ako dospelí ľudia. Vyvíjajúci sa mozog dieťaťa je v skutočnosti ďalším dôvodom, prečo je potrebné stanovovať jasné hranice a pomáhať deťom pochopiť, čo je prijateľné a čo nie. Skutočnosť, že dieťa nemá dôsledne pracujúci horný mozog, poskytujúci vnútorné hranice, ktorý usmerňuje jeho správanie, zanemená, že je potrebné stanoviť vonkajšie pravidlá a hranice. Tieto potom určujú rodičia a osoby, ktoré sa o deti starajú a vychovávajú ich.
Druhý objav: MOZOG JE ZMENITEĽNÝ
Výskumy hovoria, že mozog je zmeniteľný a dá sa tvarovať skúsenosťami. Neuroveda tento jav volá neuroplasticita a hovorí tiež, že mozog sa fyzicky mení na základe prežitých skúseností. Mozog sa jednoducho môže meniť na základe toho, čo sa nám stane. Dôležité sú predovšetkým opakované skúsenosti, ktoré najviac menia fyzickú architektúru mozgu. Z toho potom pre rodičov vyplýva, že je veľmi dôležité, aby sme im zámerne a opakovane vytvárali situácie, ktoré v nich chceme podporiť. Tu je dôležité zamyslieť sa nad tým, ako komunikujeme s deťmi, ako im pomáhame uvažovať nad ich vlastným správaním, čo ich učíme o rešpekte, dôvere a ľudskom snažení. S akými dôležitými ľuďmi sa stretávajú vo svojom živote? Všetko, čo vidia, počujú a čoho sa dotýkajú, to všetko má vplyv na ich mozog a taktiež ovplyvňuje spôsob, akým sa pozerajú na svet a vstupujú s ním do interakcie. Tieto procesy prebiehajú na bunkovej úrovni, v neurónoch a v mozgových spojoch, ktoré voláme synapsie. Neuróny, ktoré spoločne vysielajú vzruchy, sa spoločne prepájajú. Táto veta známa ako „Hebbov axiom“ podľa kanadského vedca Donalda Hebba v zásade vysvetľuje proces, pri ktorom neuróny súčasne vysielajú vzruchy ako odozvu na nejakú skúsenosť, vzájomne sa prepájajú a vytvárajú sieť. Ak sa nejaká skúsenosť neustále opakuje, prehlbuje a posilňuje spoje medzi týmito neurónmi. V praxi treba mať na pamäti, že keď sa rozhodujeme, akým spôsobom vstupujeme do interakcie s deťmi, aké hry sa s nimi hráme a ako s nimi prežívame spoločný čas. Keď vieme, že plastický mozog sa skúsenosťami mení, asi nám nebude príjemné, že deti celé hodiny sedia pri televízii, kde pozerajú filmy s prvkami násilia alebo s podobným obsahom hrajú počítačové hry. Namiesto toho budeme možno viac motivovaní k tomu, aby sme ich učili komunikovať s ľuďmi, učili ich chápať iných, motivovali by sme ich k tomu, aby sa spoločne hrali s kamarátmi, športovali, navštevovali bábkové divadlo či výstavy. Deti, samozrejme, nemôžeme zachrániť pred všetkými negatívnymi zážitkami. Tieto náročné skúsenosti sú dôležitou súčasťou dospievania a budovania odolnosti či flexibility. Môžeme však deťom pomôcť takéto skúsenosti vnímať tak, aby si ich v mozgu zakódovali ako poučné zážitky a nie ako nevedomé asociácie či dokonca traumy, ktoré budú dieťa v budúcnosti určitým spôsobom obmedzovať. Keď sa rodičia s deťmi rozprávajú o zážitkoch, pocitoch a spomienkach, deti majú lepšie rozvinutú emocionálnu inteligenciu, a preto vedia lepšie chápať nielen svoje vlastné pocity, ale aj pocity iných.
Tretí objav: MOZOG JE KOMPLEXNÝ
Mozog sa teda mení a dá sa aj zmeniť. Tiež je komplexný. A to je vlastne tretí objav. Mozog je mnohotvárny, rôzne jeho časti sú zodpovedné za rôzne úlohy.Komplexnosť mozgu znamená, že ak je dieťa rozrušené alebo sa správa tak, ako sa nám nepáči, môžeme pôsobiť na rôzne časti jeho mozgu, na rôzne oblasti a spôsoby fungovania a rodičovskými aktivitami aktivovať rôzne obvody.
Ak dieťa dostane záchvat zlosti a prestáva sa ovládať, rodič môže začať pôsobiť na rôzne časti mozgu. Môžeme pôsobiť na plazí mozog alebo na neokortex.
Viac sa dočítate v článku Čo sa deje v mozgu pri telesných trestoch.
Jednoducho povedané, môžeme svojimi postojmi zapôsobiť na hornú časť mozgu, v rámci ktorej sa dieťa dokáže upokojiť, uvedomiť si, čo urobilo, ba dokonca sa ospravedlniť alebo môžeme pôsobiť na plazí mozog, kde sa spúšťajú prevažne obranné alebo útočné mechanizmy. Keď sa pohybuje v rovine plazieho mozgu, tomuto správaniu hovoríme tiež „ dráždenie jaštera“ a odborníci ho neodporúčajú, pretože spôsobuje vyhrotenie emócií u dieťaťa aj rodiča. Keď vaše päťročné dieťa dostane záchvat hnevu v obchode a vy mu poviete, aby okamžite stíchlo, vtedy dráždite jaštera. Dieťa vníma takúto reč ako hrozbu, ktorá biologicky spúšťa nervové obvody, ktoré evokujú ohrozenie. Aktivuje sa dolný mozog a pripravuje sa skôr na rýchlu reakciu než na uvažovanie o tom, čo sa vlastne deje. Mysliace, sebaovládacie obvody horného mozgu sa vypnú a v danej chvíli sú nedostupné. V takejto situácii môžeme zapôsobiť i na vyspelejší horný mozog dieťaťa, aby ten pomohol ovládnuť reaktívnejší dolný mozog. Ak rodič dá dieťaťu najavo, že si ho váži, zahrnie ho empatiou, povie mu, že mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo a prípadne prehodí aspoň pár viet o tom, čo sa vlastne stalo, plazí mozog takto môže aspoň čiastočne ustúpiť. Takto aktivujeme horné obvody. Posúvame sa od reaktivity k receptivite (vnímavosti, chápavosti). A práve toto chceme naše deti naučiť. Takýmto spôsobom pomáhame dieťaťu sa upokojiť a zároveň zapojiť horný mozog. Dôležité je zostať fyzicky nablízku a počúvať o tom, čo dieťa vlastne rozrušilo. Ak sa situácia odohráva na verejnosti, je dobré odísť z miestnosti von alebo bokom.
O konkrétnych metódach a prístupoch rešpektujúcich poznatky o mozgu sa dočítate v ďalších článkoch.
ZDROJ: Daniel J. Siegel a Tina Payneová-Brysonová: Klidná výchova k disciplíně
