Nových rodičov čakajú po narodení zásadné zmeny. Ktoré sú, podľa vedcov, tie najvýraznejšie?
Vedci zaoberajúci sa vývojom človeka považujú prechod do fázy rodičovstva za jednu z najvýznamnejších zmien v našom živote. Mení mozog, endokrinný systém, správanie, identitu, vzťahy a každého, koho sa týka. Dokáže dobre fungujúci vzťah otočiť o 180 stupňov a úplne ho rozložiť. Môže tiež spôsobiť smútok a depresie matiek i otcov. Môže byť tiež úžasným a najkrajším životným zážitkom.
Príchod dieťaťa zmení mozog matky i otca
Za kľúčové môžeme považovať zmeny v mozgu nastávajúcich rodičov. V roku 2014 spravili vedci zaujímavý prieskum. Zamerali sa na 89 rodičov rozdelených do troch skupín – primárne heterosexuálne matky, sekundárni heterosexuálni otcovia a primárni homosexuálni otcovia. Vedci navštívili domácnosti vybraných rodín a nahrali interakcie medzi rodičmi a deťmi, zamerali sa najmä na ich zladenie, vzájomnú sociálnu reciprocitu medzi rodičom a dieťaťom, ako rodič reagoval na komunikáciu zo strany dieťaťa a zmerali rodičom hladiny oxytocínu. O niekoľko dní neskôr si vedci zavolali rodičov, aby im pomocou MRI prístroja zmerali reakcie mozgu na stimuláciu prostredníctvom púšťania natočených videí. Sledovali, ktoré časti mozgu im zasvietia, teda zaktivizujú sa, keď sa dívajú na videá so svojimi deťmi a s cudzími deťmi.
Vedci zistili, že ak sa otcovia podieľajú na dennej starostlivosti o dieťa, teda ak rola otca zastáva tradičnú úlohu matky ako primárnej osoby zabezpečujúcej starostlivosť o dieťa a vychovávajú dieťa bez matky, naladia sa na potreby dieťaťa a sú citliví úplne rovnako ako matky. V ich mozgu sa aktivizujú tzv. oblasti emocionálnej mozgovej siete. Táto sieť je výsledkom evolučného vývoja, patrí sem napríklad amygdala a ďalšie limbické oblasti. Spája sa s rýchlym emocionálnym spracovaním podnetov a reakciami, ostražitosťou, motiváciou a okamžitou reakciou na núdzovú situáciu dieťaťa. Funguje na princípe útok alebo útek.
K jej aktivovaniu však u otcov nedôjde, pokiaľ ich účasť na živote svojich detí nie je kontinuálna. Je to zaujímavé zistenie najmä s ohľadom na meniacu sa štruktúru rodiny, kedy sa tradičné roly matky a otca dynamicky menia a v porovnaní s minulosťou sú otcovia vo vyššej miere zaangažovaní v živote svojich potomkov. V rodinách, ktoré fungujú tradičnejším systémom, teda matka sa stará o dieťa a otec je až v druhej línii, je vidieť, že matky dokážu efektívnejšie reagovať na potreby dieťaťa, chápu jeho formy a spôsob socializácie a sú s dieťaťom viac zladené. Aj výsledky monitorovania mozgovej činnosti v tomto prípade preukázali, že u matiek je emocionálna mozgová sieť aktívnejšia, u otcov je dominantnejšia tzv. sociálno-kognitívna sieť. Vyvinula sa neskôr, zahŕňa najmä prednú časť mozgu a spája sa s empatiou a pochopením. Vo vzťahu k výchove dieťaťa umožňuje rodičovi správne odhadnúť rozpoloženie dieťaťa na základe jeho správania, predpovedať potreby dieťaťa a podľa toho naplánovať ďalšie kroky.
Uvedené zmeny na mozgu vedci napríklad spájajú s tým, že u matiek sa takto podporuje vznik pozitívnych emócií, vďaka ktorým sa dokážu na dieťa naviazať. Spomínané štúdie sú dnes súčasťou narastajúceho množstva dôkazov o tom, ako sa mení mozog mladých rodičov.
Rodičovstvo je vývinový proces, hoci matku na zmeny pripraví už tehotenstvo, mozog otcov a iných dospelých, ktorí sa o dieťa starajú, sa mení jednoducho už len tým, že sú s dieťaťom, reagujú na jeho potreby a venujú sa mu.
Pozitívne i negatívne zmeny
Ďalšie štúdie dokázali, že hormonálne zmeny v neskoršom štádiu tehotenstva majú za následok tlmenie fyzickej a psychologickej odpovede organizmu na stres, akoby mali vytvoriť dostatok priestoru na to, aby sa matka dokázala naladiť na potreby bábätka. Preto mnohé matky v tomto období zažívajú akési upokojenie, akoby sa telo pomaly pripravovali na dôležitú prácu, ktorá je pred ním. Žiaľ, dnešná uponáhľaná doba príliš nepraje tejto samoregulácii stresu. Navyše, nepriaznivo pôsobí aj pretrvávajúca verejná mienka, že rodičovstvo veľa radosti neprinesie, je skôr o starostiach a u rodičov sa vytráca aj pocit šťastia. Na druhej strane, povzbudzujúco pôsobia slová Martina Seligmana, jedného zo zakladateľov pozitívnej psychológie, ktorý pre New York Times povedal, že ak by sme od rodičovstva očakávali len pozitívne emócie, náš druh by už dávno vyhynul. Podľa neho máme deti preto, aby sme objavili aj iné prvky, ktoré pomáhajú nájsť pohodu a radosť. V živote totiž chceme zmysel. Chceme vzťah.
Dieťa tiež vystaví vzťah rodičov novým skúškam, či už je to kvôli klasickej ponorkovej chorobe, svokrovcom alebo rozdielnym názorom na výchovu dieťaťa. Nie je ničím neznámym, že sa mení aj intímny život partnerov. Rodičia musia na svojom vzťahu intenzívne pracovať a nanovo nastaviť tímovú spoluprácu v domácnosti. Najhoršie na tom sú tí rodičia, ktorí mali problémy vo vzťahu ešte pred narodením dieťaťa. Všetky trhliny, ktoré partnerstvo odhalilo, sa rodičovstvom ešte znásobia. Najhoršie je, ak dospelí nedokážu medzi sebou komunikovať, stavajú medzi sebou múry nedorozumenia, odmietajú hľadať riešenie a trvajú si na svojej pravde. Naopak, páry, ktoré dokážu nájsť spôsoby, ako vyriešiť nové ťažkosti a výzvy, sú na rodičovstvo lepšie pripravené. Najbežnejšie konflikty vznikajú u nových rodičov kvôli stresu zo zvládania domácnosti, finančným obavám, výchove detí, rozdielnym názorom na to, kedy a za akých okolností sa vrátiť do práce.
Zmeny v sociálnych vzťahoch
Ďalšie vzťahy, ktoré musia rodičia riešiť, sú tie vonkajšie, týkajúce sa sociálneho života mimo svojej malej nukleárnej rodiny. Jednak ide o okruh priateľov, niektorí z úzkej siete tých najvernejších prirodzene vypadnú z dôvodu rozličných záujmov a cieľov, vzdialenosti a časových obmedzení. Na druhej strane, nie je ničím novým vytvoriť nové vzťahy a nájsť svoje miesto v novej komunite rodičov. Je to dôležitý proces, pretože hoci okolie vníma nových rodičov najmä z pohľadu roly matky a otca a najbežnejšími témami sú tie o výchove a prístupe k deťom, obaja dospelí zostávajú aj sami sebou, sú vlastnými individualitami a majú záujmy a koníčky z obdobia pred dieťaťom.
Do popredia sa preto dostáva aj otázka podpory. V mnohých kultúrach sa matka po pôrode stáva centrom pozornosti iných, ktorí sa o ňu starajú, preberajú mnohé z jej povinností a poskytujú jej potrebnú pomoc. Narodenie dieťaťa nie je len o bábätku, ale aj o matke. Tá potrebuje, aby sa o ňu niekto postaral, pretože ona sama v danom momente nerobí pre seba nič, všetku svoju energiu venuje dieťaťu. Nie je výnimkou počuť povzdych z jej úst, že sa nestihla ani umyť alebo najesť, nehovoriac o objatí zo strany partnera. V západných krajinách totiž matky odchádzajú z nemocníc po pár dňoch a rodinní známi či priatelia často navštevujú nových rodičov ešte počas šestonedelia. Navyše očakávajú, že prídu do upratanej domácnosti a čerstvá matka im ponúkne kávu a koláčik. Možno aj toto sú dôvody, ktoré prispievajú k baby blues či popôrodnej depresii v moderných krajinách.
