Určite poznáte ten pocit, keď vám po 10 hodinách s deťmi na materskej tečie večer po chrbte nielen pot, ale občas i nervy. A akonáhle sa rozletia dvere a objaví sa v nich manžel, stávate sa vzduchom. Ste dokonca priehľadnejšia ako vzduch a vaše slová mávnutím čarovného prútika zanikajú kdesi v divnej dimenzii prázdnoty.
Petra svojho muža miluje nadovšetko, ale určité veci ju na ňom dokážu privádzať na pokraj zúfalstva. „Vždy, keď môj manžel príde neskoro domov, donesie dcére jej obľúbené čipsy alebo tyčinky,“ opisuje. „Akoby sa chcel vykúpiť z toho zlého pocitu, že s ňou nie je tak veľa ako by si zaslúžila takýmto spôsobom. Dcérka má pritom obrovské problémy s jedením. Bojujem s ňou od narodenia o to, aby zjedla každé jedno sústo jedla a hlavne malo nejakú nutričnú hodnotu. Často bezvýsledne a neraz končíme jedenie i s plačom,“ vyznáva sa Petra z jej starostí o odlišnom pohľade s manželom na to, čo ich dcére prospieva a čo nie.
Manželská a rodinná terapeutka Kathryn Guthrie potvrdzuje, že najčastejším problémom párov je práve výchova detí a za ňou nasledujú peniaze a sex.
Možno sú to vo výchove na prvý pohľad drobnosti, ale mnohí na ne narážame denne a hromadíme tak v sebe stále silnejšie negatívne pocity, ktoré často nie sú vypovedané.
Príklady:
Mama: „Je čas ísť spať, chlapci.“
Otec: „Ešte nemusíte, dnes môžete pozerať futbal.“
Mama: „Ak dnes nezješ pekne zdravý obed, čokoládu si dať nemôžeš.“
Otec: „Áno, zlatko, môžeš si dať tú čokoládku. Dones aj mne.“
Mama: „Nezabudni si pred spaním umyť zuby. Prídem ťa skontrolovať.“
Otec: „Dnes nemusíš, zlatko. Si unavená, choď si ľahnúť.“
Len výnimočne sa stáva, že sa mladí ľudia detailne bavia o výchove skôr, ako vstúpia do manželstva a začnú vychovávať svoje vlastné deti. Až časom vyjde na povrch, že ich predstavy o výchove sú úplne odlišné. To, čo sa jednému zdá normálne, inému príde priveľmi prísne a naopak. Jeden z rodičov býva často prísny a druhý benevolentný. Prísnejšie bývajú častejšie mamy, pretože sú s deťmi cez deň najdlhšie, najviac s nimi pracujú, a preto majú od detí i určité jasné reálne očakávania, na ktorých plnení trvajú. Oteckovia chodia z práce neskoro večer a sú s deťmi pred ich odchodom do postele iba chvíľu. Preto sa snažia s deťmi užiť si chvíle bláznenia a iné príjemné veci a problémami sa po náročnom dni nechcú zaťažovať.
Aj u vás to platí? Na tom by nebolo nič zlé, ak by to do rodiny nevnášalo napätie a rodičia by tieto svoje odlišné pohľady na výchovu dokázali vhodne komunikovať. Deti si ľahko zafixujú, kto má v rodine akú pozíciu a dokážu ju akceptovať. Ak máte aj vy svoje úlohy takto rozdelené, existuje pre benevolentného rodiča jedno dôležité odporúčanie:
Nikdy svoju pozíciu nezneužívajte. Nesnažte sa po chrbte toho, kto sa s deťmi celý deň natrápi, vyšplhať ešte vyššie. Nerobte z partnera strašiaka a nekupujte si detskú priazeň tým, že dieťaťu všetko dovolíte.
Nielen že je to pre ženu po celom dni frustrujúce, ale aj ponižujúce a vnáša to do vášho vzťahu zbytočné napätie. Dieťa bude milovať rodiča, ktorý s ním trávi menej času aj tak. Rovnako aj mamu, ktorá sa do dieťaťa snaží vštepiť pocit zodpovednosti za svoje zdravie – za umyté zuby, ako aj jedlo, ktoré denne prijíma. Oteckovia by si mali uvedomiť, aké je to pre mamičky ubíjajúce, keď sa snažia u dieťaťa vybudovať nejaké návyky, dohodnúť sa na určitých pravidlách, ktoré si domácnosť, zdravie či hygiena vyžaduje a prídu večer domov a bez premýšľania všetky pravidlá porušia.
Čím sú rozdiely v pozeraní na jednotlivé situácie medzi partnermi priepastnejšie, tým sa do väčšieho zmätku dieťa dostáva.
Aj psychológ Kevin Leman vo svojej knihe Ako vychovať deti a neprísť o rozum hovorí, že „dnešné deti si nevedia rady s tým, ako reagovať na priveľmi autoritársku výchovu, ani na priveľmi tolerantnú.“ Dostávajú sa tak do situácie, kedy stoja kdesi uprostred medzi rodičmi a očakáva sa od nich, že by sa mali prikloniť na niekoho stranu. Dieťa môže byť z toho zmätené a môže sa začať aj vďaka tomu, že sa cíti pod veľkým tlakom, správať nevhodne.
Ako z toho von?
Nejednotnosť vo výchove je jednou z najčastejších chýb, aké bežne v rodinách môžete nájsť. Aj v na prvý pohľad harmonických rodinách dochádza k chybám komunikácie rodičov, ktoré si v konečnom dôsledku odnáša dieťa.
Psychologička Jiřina Prekopová tvrdí, že dieťa potrebuje dostávať jasné odpovede ÁNO alebo NIE. Ak takáto komunikácia chýba, býva častom zdrojom podráždenia a konfliktov, ktorým by sme sa v prípade rešpektovania názorov druhého partnera mohli vyhnúť.
Podľa psychológov je prirodzené, že medzi partnermi vo výchove dochádza k napätiu a nezhodám. Obaja predsa vyrastali v iných podmienkach, rodinách, viere či zvykoch. Neznamená to však, že ich spôsob výchovy je zaručene dobrý pre výchovu ich dieťaťa.
Tu by sa mali rodičia zastaviť a povedať si: „Napriek tomu, že sme vzišli každý z iného prostredia a máme iné názory, nemôže to naše pravidlá a našu súdržnosť v očiach detí oslabiť.“ Pravdou je, že deti okamžite vytušia, v akých bodoch sa rodičia nezhodujú a často sa pokúšajú túto slabosť využiť. V prípade, že si to neuvedomíte, táto ich schopnosť vás dokáže opakovane postaviť proti sebe a vyvolávať hádky.
Problémom je, že rodičia často o výchove a bodoch, v ktorých sa nezhodujú nedokážu konštruktívne komunikovať. Mnohé rozhodnutia robíme práve intuitívne tak, ako sme ich mali zažité z našej rodiny z vlastného detstva.
Už len samotné vyjadrenia otecka „My sme vyrastali na slanine a klobáske a všetci sme tu,“ dokážu medzi manželmi, kde sa mama každý deň snaží pre rodinu svedomito zdravo variť, rozpútať vášnivú hádku. Otec dokázal pár slovami podceniť jej každodennú prácu pripraviť zdravý pokrm pre rodinu, zhodiť jej každodennú snahu vštepiť deťom zodpovednosť voči svojmu telu v duchu „sme tým, čo jeme“ a v neposlednom rade ju zhodil ako autoritu.
V záujme vychovať zdravé deti s dobrou sebadisciplínou a pocitom zodpovednosti, ktoré nebudú cítiť medzi rodičmi konflikty kvôli sebe, mali by rodičia myslieť na tieto veci:
1) Pravidlo vzájomnej podpory
Rodičia by si mali zafixovať toto najdôležitejšie pravidlo: Ak jeden rodič niečo dieťaťu povie v záujme budovania disciplíny, druhý rodič sa musí stiahnuť a neprotirečiť mu, a to aj v prípade, že s ním nesúhlasí. Ak toto pravidlo nedodržiavate, ukazujete svojmu dieťaťu, že nie ste jeden tím a podkopávate si vzájomne pred dieťaťom autoritu.
Navyše to so sebou prináša jednu veľmi nepríjemnú vec a tou je, že dieťa žiadne z vašich vyjadrení, rozhodnutí nebude považovať za konečné. Ak sa dieťa utápa v myšlienkach, že všetko môže byť vždy inak, nič nie je konečné, pôsobí to negatívne na jeho emocionálnu stabilitu, a tak si možno doma absolútne nechtiac vychovávate drobca, ktorý o všetkom vyjednáva, prípadne sa rozplače aj pri banálnej záležitosti, len aby zmenil vaše rozhodnutie.
2) Požiadajte o podporu vhodným spôsobom
Ak sa napríklad v niečom nezhodujete, nemusíte hneď rozpútať vášnivú výmenu názorov. Skúste osamote požiadať partnera, o viac pochopenia a podpory. Napríklad, ak vaše dieťa už chce vo veľkom meste chodiť samé zo školy domov rôznymi spojmi, môžete povedať ustráchanej partnerke:
„Viem, že náš syn to dokáže. Nemusíš mať o neho strach. Je to svedomité a zodpovedné dieťa. Vychovali sme ho dobre. Mohla by si ma v tomto podporiť, aj keď to tak ešte necítiš. Nedokážem povedať, že je to to najlepšie riešenie, ale môžeme tomu dať šancu.“
Ak začnete komunikáciu o niečom, v čom sa rozchádzate so snahou o porozumenie a priateľské riešenie, je len veľmi malá pravdepodobnosť, že to dopadne zle.
3) Hľadajte zhodu
Nájdite spôsob, ako dosiahnuť zhodu v očakávaniach vo výchove svojich detí. Buďte si istí, že neustále škriepky, prípadne vážne hádky vašim deťom neprospievajú. Budú sa cítiť vinné, že váš vzťah nefunguje a nebudú vedieť vyhodnotiť vážnosť situácie, ktorú tieto nezhody prinášajú.
Nemusíte dieťaťu odpovedať okamžite, keď sa dožaduje odpovede. Môžete mať s manželom dohodu, že ak si nie ste na sto percent istí, aký názor môže mať manžel, povedzte dieťaťu jednoducho, že sa musíte poradiť. Potom ho oboznámite s tým, na čom ste sa dohodli.
4) Hovorte o svojich názoroch, keď ste pokojní
Ak budete hovoriť pokojní a počúvať svojho partnera, budete menej kritickí k jeho odlišným názorom a zároveň sa vám bude ľahšie ovplyvňovať jeho rozhodnutia. Pamätajte, že neexistuje jedna univerzálna pravda. Dokázať však hovoriť pokojne o tom, že máte na vec úplne iný odlišný pohľad patrí k zrelému vzťahu a môže aj vaše deti mnoho naučiť.
5) Prejavte dieťaťu empatiu, ale nepotápajte pritom manžela/manželku
Ak sa nestotožňujete s partnerom, vždy môžete dať dieťaťu najavo, že máte iný názor, ale nezmeníte partnerove rozhodnutie. Môžete dieťaťu napríklad povedať: „Chápem ťa zlatko, že by si veľmi chcel ísť prespať k Marekovi, ale musíme rešpektovať maminkine rozhodnutie. Pri najbližšej príležitosti sa s ňou môžem porozprávať, že si na to už dosť veľký a zodpovedný.“ Preukážete tak dieťaťu pochopenie jeho pocitov a nebude sa cítiť v rodine osamotené. S manželkou si však skutočne pohovorte, aby ste pri najbližšej príležitosti priši s rozhodnutím, na ktorom sa zhodujete obaja.
6) Snažte sa pochopiť partnerove konanie aj vďaka jeho rodine
Občas je ťažké chápať partnerove rozhodovanie a konanie. Ak však hlbšie spoznáte jeho rodinu, vzťahy a spôsob výchovy, akého sa mu dostalo, bude vám všetko jasnejšie.
7) Neváhajte vyhľadať odborníka
Ak máte pocit, že ste vyskúšali všetko a nie ste schopní so svojím partnerom dospieť k zhode, vyhľadajte terapeuta. Dobrý terapeut vám skutočne pomôže spolu hovoriť a čo je najdôležitejšie, pomôže vám neprenášať toto napätie na vaše deti. Ak ste presvedčení, že s manželom potrebujete odbornú pomoc, možno ste už boli dokonca vyzvaní, aby ste navštívili detského psychológa. Deti sa totiž často, ak vládne medzi rodičmi neustále napätie prejavujú problémovým správaním, ktoré na prvý pohľad s ich vzájomnou komunikáciou nesúvisí.
