Radi by ste si svoju rodičovskú rolu užívali na maximum, ale neodbytná prehnaná zodpovednosť či starostlivosť vám to často komplikuje? Nestrácajte nádej! Pokúste sa vzdať sa niektorých prístupov a uvidíte, že váš rodinný život bude hneď o poznanie veselší.
Rodičia v dnešnej dobe, v porovnaní s minulosťou, venujú svojim deťom oveľa viac pozornosti a času. Niekedy však nefunguje všetko tak, ako si predstavovali a táto skutočnosť im spôsobuje buď smútok, alebo im odoberá energiu. Čo teda robiť, aby ste sa viac dokázali radovať z rodičovstva a celkovo zo vzťahov v rodine? Psychológovia odporúčajú hlavne to, aby ste sa uvoľnili a nebrali všetko veľmi vážne. Tiež je potrebné si uvedomiť, že deti chyby robia a aj neúspechy prichádzajú. Nie vždy je všetko krásne a bezproblémové. Keď rodičia prijmú túto skutočnosť ako realitu, začnú prežívať menší stres. Toto nielenže robí oboch rodičov a ich deti šťastnejšími, ale deti sa tiež učia prekonávať prekážky, učia sa samostatnosti a budujú si tiež svoje sebavedomie a sebaúctu. Pozrime sa teda na tie prístupy, ktoré najviac rodičom spôsobujú smútok pri výchove detí.
1. Porovnávanie sa a súperenie s inými
Neporovnávajte si vzájomne s partnerom svoje rodičovské zásluhy a vlohy. Hovoriť, kto z vás dvoch je dôslednejší, častejšie vodí deti do škôlky alebo im lepšie číta rozprávku, je zbytočné a pre deti často až frustrujúce. Zabudnite na vzájomné dohady a výčitky, kto robí viac, akurát zbytočne plytváte energiou a domácej pohode to veľmi nepridá. Robte to, čo práve chcete alebo môžete. Taktiež sa neporovnávajte s inými rodičmi. Každý pri výchove svojich detí kráča po svojej vlastnej ceste a nemá zmysel sa porovnávať. Rovnako sa vyvarujte porovnávania na sociálnych sieťach alebo v internetových diskusiách. Každá rodina sa musí snažiť o svoje šťastie či pokoj a porovnávanie všetkého možného na internete k dobrej nálade skutočne neprispeje. Nestrácajte čas podobnými príspevkami a venujte sa radšej nejakej spoločnej aktivite, ktorá vám prinesie oveľa väčšiu radosť.
2. Vytváranie domnienok a život mimo reality
Neočakávajte od svojej rodiny nereálne veci a nevnucujte jej len svoje očakávania. Nebudete potom aspoň sklamaní. Každý z nás je utváraný a ovplyvnený svojimi zážitkami, spomienkami a skúsenosťami z raného detstva a často trváme nezmyselne na tom, že detstvo našich ratolestí by malo vyzerať určitým spôsobom. Väčšinou každý chce niečo zo svojho života preniesť do vlastnej rodiny a toho sa často až nasilu drží. Nepredpokladajte, že keď niečo vyhovovalo vám, bude to isté vyhovovať vašim deťom alebo partnerovi (partnerke). Radšej sa spýtajte, kto by čo chcel a po čom najviac túži. Veľmi nebezpečný je aj syndróm snímkového dieťaťa. Rodičia nemajú problémy s prijatím svojho dieťaťa pre jeho problematické správanie, ale preto, že porovnávajú svoje reálne dieťa so svojimi predstavami o dieťati. Do štádia smútku alebo sklamania sa rodič dostáva preto, že si spomenie na príbeh, ktorý si v predstavách o dieťati vytvoril. Takmer všetci čelíme nesúladu medzi svojím idealizovaným snímkovým životom a realitou, ktorú žijeme. Málokedy môžeme svoj život kontrolovať tak efektívne, že sme ušetrení rôznych nečakaných zvratov. Ľudský život prináša so sebou nespočetné príležitosti buď odporovať, alebo sa prispôsobiť. Je potrebné sa pozerať na svoje dieťa a na svoj život zo širšej perspektívy a vtedy sme schopní sa vyrovnať s realitou namiesto toho, aby sme s ňou bojovali. Ak potrebujeme urobiť zmeny, je lepšie, ak reagujeme z pozície sily než zúfalstva. Oslobodiť sa od snímkového dieťaťa znamená, že prestanete potláčať realitu, prestanete uznávať svoj odpor a nedovolíte mu, aby pokračoval ďalej. Možno práve tak, ako bojujete s prijatím dieťaťa, ktoré máte, keď dávate prednosť snímkovému dieťaťu pred tým reálnym, vzpierate sa aj prijatiu každodennej reality života s deťmi, ktorá sa možno málo podobá tomu, čo ste si predstavovali. Ale práve prijatie reality ponúka aj rodičom nový priestor pre ich vlastný rast a rozširovanie obzoru.
3. Hnev a krik
Ak mávate tendenciu začať kričať, kedykoľvek cítite zlosť, sklamanie alebo ste podráždení, položte si v duchu otázku: „Dosiahnem tým niečo? Krik býva obvykle plný hnevu, zlosti a negatívnych emócií, deti desí a zastrašuje. Ničí ich dôveru a narúša pocit bezpečia vo vašej blízkosti. Všímajte si, v ktorých situáciách a za akých okolností začínate obvykle zvyšovať hlas a sľúbte sami sebe, že nabudúce sa tento scenár pokúsite zmeniť. Samozrejme, prestať kričať na deti nie je vôbec jednoduché. Vyžaduje to veľkú mieru úsilia a sebadisciplíny, a to hlavne vtedy, ak do vás kričali, keď ste vy boli malí. Pri každodennom úsilí sa však dá odnaučiť kričať do detí. Odborníci tvrdia, že to trvá približne tri mesiace. Nie je to ľahké preto, lebo pri hneve je telo zaplavené neurochemickými látkami, ktoré človeka nútia útočiť. Ideálne je, keď prestanete na deti pôsobiť z pozície sily a moci. Nedávajte okato najavo fyzickú alebo morálnu prevahu. Len prostý fakt, že ste väčší a vyšší, skrátka dospelý jedinec, vás neoprávňuje vynucovať si poslušnosť vyhrážkami alebo zlosťou. Samozrejme, máte povinnosť vymedzovať určité hranice a udávať režim, ktorý sa v rodine musí dodržiavať.
4. Nedostatok trpezlivosti
Nenúťte deti, aby vám zakaždým museli vo všetkom vyhovieť bez toho, aby vedeli, prečo to vlastne robia. Snažte sa byť pre svojich potomkov trpezlivým a vysvetľujúcim sprievodcom životom, nie prísnym a neľútostným generálom. Existuje tak väčšia pravdepodobnosť, že vás vypočujú. V opačnom prípade, keď musia bojovať o moc, pôsobia viac rozrušenie a negatívne.
5. Snaha neustále pôsobiť ako absolútne dokonalý človek
Nesnažte sa v každej situácii vyzerať ako úplne dokonalý rodič, ktorý nerobí chyby a má všetko pevne pod kontrolou. Rovnako vám to nikto neuverí, tak prečo niečo hrať? Pamätajte si, že dokonalý rodič jednoducho neexistuje. Prijmite svoju nedokonalosť, nehanbite sa za omyly a prešľapy, usmejte sa na seba a uvoľnite sa. Je úplne prirodzené priznať si aj chybu. Je to signál, že ste úžasný rodič. Ak kričíte, neprimerane reagujete alebo dáte dieťaťu facku, je potrebné dokázať sa ospravedlniť. Rozprávať sa s dieťaťom o tom, ako si želáte, aby váš vzťah vyzeral, je veľmi užitočné. Nikto nie je neomylný a dieťa by malo vedieť, že chyby môže robiť nielen ono, ale aj rodičia.A nezabudnite, tí najlepší rodičia sú ochotní sa neustále učiť, meniť sa a zlepšovať. Väčšina rodičov zvláda svoju rolu bez väčších problémov. Veľmi v tom pomáha hlavne uvedomenie si, že nemusia byť dokonalí rodičia, stačí keď budú dosť dobrí rodičia. Ak oni sami boli v detstve vychovávaní správne, na štart vo výchove sú pripravení dobre. Ale ak tak tomu nebolo, vždy sa dá veľa vecí naučiť. Napríklad od svojho partnera, zo skúseností ľudí žijúcich v okolí, ktorí majú dobre vychované deti, od priateľov, z kníh, z médií a podobne. Na chybách nie je nič zlé. Je normálne, ak rodičia cítia vinu, obavy, zlosť, zmätok alebo prepracovanosť. Všetci sa občas môžu cítiť previnilo a myslieť si, že by výchovu mohli zvládať aj lepšie. Dobré je veriť aj inštinktom, väčšinou vás povedú správne. Deti sú milujúce, odpúšťajúce a prispôsobivé stvorenia. A taká je aj väčšina rodičov. Z chýb sa učíme všetci.
6. Pravidlá, ktoré sa priebežne neprehodnocujú
Tak, ako rastú deti, mali by sa meniť aj pravidlá v rodine. Hlavne príkazy, zákazy. Určité zásady a vzorce správania musia, samozrejme, platiť a dodržiavať sa v každej rodine. Je však dôležité brať do úvahy, že každé dieťa je iné a čo funguje u jedného, nemusí vôbec platiť u druhého alebo tretieho. Samozrejme štandardné pravidlá platia stále. Napríklad to, že rodičia by sa mali rešpektovať, že určité hodnoty v rodine platia navždy a podobne. Pokiaľ ale ide o výchovné postupy a používané metódy, riaďte sa individualitou a povahovými rysmi každého svojho dieťaťa. Že ste skutočne spravodlivý rodič, sa totiž spozná práve tak, že pristupujete ku každému dieťaťu s citom pre jeho jedinečnosť.
7. Pocit, že sa pre rodinu obetujete a nemáte z toho nič
Utkvelý pocit potreby obetovania si obvykle človek vytvára len vo svojej hlave. Nikto z rodiny nechce, aby ste a mali tento pocit a aby ste to aj skutočne takto robili. Niekedy je to naozaj náročné, lebo rodičia majú potrebu veľkoryso rozdávať lásku, nehu, pozornosť a aj svoj čas. Skúste však pocit obety zmeniť na pocit radosti. Úplne sa vám zmení nálada. Budete šťastní aj keď budete úplne vyčerpaní. No a, samozrejme, nikdy sa nevzdajte vlastného ja. Keď si založíte rodinu, nezabudnite na priateľov, naďalej sa venujte svojim záľubám, športu a podobne. Vaše deti by mali vedieť, že sú milované, avšak nie je vašou povinnosťou tráviť s nimi každú minútu svojho života a stavať ich na absolútne prvé miesto. Keď rodičia svoj životný štýl prispôsobujú len záľubám detí, prestávajú vnímať sami seba, nevedia si pre seba vyhradiť čas, cítia sa časom vyhorení a zhoršiť sa môže aj vzťah medzi manželmi. Toto všetko vedie len k stresu, neutíchajúcemu tlaku a k pocitom nešťastia. Niekedy nemyslia na seba a svoju radosť preto, lebo si myslia, že všetko sa zmení, keď deti vyrastú. Myslia si, že potom sa budú viac venovať vlastnému manželstvu a záľubám. Niekedy to tak možno aj prebieha, ale podľa viacerých zistení, väčšinou vzťah zostáva naďalej chladný a takíto rodičia majú tendenciu už dospelým deťom zasahovať priveľmi do života. Len šťastní a spokojní rodičia sa tešia zo svojich detí a rodiny. A preto, myslite aj na seba.
Zdroje:
Julián Melgosa: Umenie výchovy
James B.Stenson: Ako viesť deti správnym smerom
J. Oravcová, L. Ďuricová, O. Bindasová: Psychológia rodiny
Kim Oates: Dvadsať rád rodičom
Susan Stiffelman: Osvietený rodič
