V modernej výchove bitka nemá miesto a zdá sa, akoby ju nahradil intenzívny krik. Mnoho rodičov sa preto cíti frustrovaných a vinných, že nedokážu prestať kričať na svoje deti. Ako prestať kričať na svoje deti?
Väčšina rodičov tvrdí, že nerada kričí po svojich deťoch. Krik, podobne ako bitku, vníma ako jednu z posledných možností v rámci disciplíny. No na druhej strane títo rodičia priznávajú, že kričať nechcú. Otázka je, prečo vlastne tak rýchlo vybuchneme? Zdá sa, že sme schopní sebaovládania vonku, na ulici, prečo je to doma taký problém? Veď len zriedkavo vidíme, že rodič kričí na dieťa a výnimočne, keď dospelý kričí na iného dospelého. Možno je to tým, že dieťa sa rozhodlo nereagovať na nás bez kriku, pretože sme ho to naučili. Nemuselo urobiť nič, až kým sme nezvýšili hlas.
Priznajme pravdu, za akých okolností najčastejšie oslovujeme deti? Keď sa na ne obrátime, má to zvyčajne dva dôvody. Jeden je, že majú problém a druhý, že im chceme dať nejakú úlohu. Deti s nami prestávajú komunikovať, pretože naša komunikácia s nimi je o ich korigovaní a rozkazovaní.
Prečo na deti kričíme?
Rodičia niekedy tvrdia, že keď kričia na svoje dieťa, ono skutočne prestane robiť to, čo rodičovi vadí. Rodičia chcú, aby deti robili to, o čo ich požiadajú a niekedy sa krik zdá byť najefektívnejšou alternatívou. Lenže takto sa deti nenaučia, ako zvládať vypäté situácie ani ako riešiť problémy. Nepochopia vzťah medzi zodpovednosťou a povinnosťou. Jediné, čo sa naučia je – Som väčší ako ty a som hlučnejší ako ty, a preto ty urobíš to, čo ti poviem.
Odborníci tvrdia, že dôvod je zvyčajne ten, že sme jednoducho vyčerpali všetky ostatné možnosti riešenia problému. Preto použijeme svoju moc, aby sme naplnili svoje očakávania. Funguje to až dovtedy, kým je tá druhá osoba slabšia ako my. Lenže problém je, že raz sa dieťa naučí krikom odpovedať a náš vlastný krik tým úplne stratí moc. Krikom sa rodič navyše zmení na emocionálne rovného svojmu dieťaťu. Keď nemáme svoje emócie pod kontrolou, deti to vedia a zbytočne si znižujeme autoritu.
Nemali by sme preto vôbec používať pri deťoch krik. Zníženie sa ku kričaniu dá dieťaťu až príliš veľa moci a vôbec to nevyrieši náš prvotný problém, nech už ním bolo čokoľvek, od vynesenia odpadkov, cez obmedzenie hrania na počítači až po dodržanie večierky.
Krik na deti spôsobuje emocionálne odpojenie
Krik deti desí. Keď kričíme, ich telíčka sa dostávajú do stresu a reagujú spôsobom útoč alebo uteč. Podľa vedcov v domácnostiach, kde sa veľa kričí, vyrastajú deti s nízkym sebavedomím a vysokým počtom depresií u tínedžerov. Štúdia z roku 2014 preukázala, že kričanie vyvoláva u detí podobné dôsledky ako fyzický trest, narastajú úzkostné stavy, stres, depresie a problémy v správaní.
Krikom učíme dieťa tri veci. Tou prvou je, že rodičia strácajú kontrolu a aby k tomu došlo, stačí, ak stlačí ten správny gombík. Keď ste sa raz rozhodli, že zaradíte krik medzi svoje výchovné metódy, ukázali ste vlastne dieťaťu všetko, čo potrebuje vedieť o stláčaní gombíkov. Druhá vec, ktorú sa dieťa naučí je, že moc a sila je spôsob efektívneho riešenia vecí. Vlastne sa naučí, že premôcť toho druhého je najľahšia cesta ako mať veci hotové. Vedci napríklad tvrdia, že krik rodičov zvyšuje u detí agresivitu – fyzickú i verbálnu.
Po tretie dieťa zistí, ako vás prestať vnímať. Jednoducho vás vypnúť, mentálne i emocionálne. Prestane počúvať v momente, keď začnete kričať. Sú dve možnosti, ako sa počas hádky mentálne uzatvoriť a to buď prestať venovať pozornosť tomu druhému a odmietnuť, čo počujeme, alebo rovnako začať kričať. Keď ľudia kričia, necítia nič, okrem hnevu, nepriateľstva a frustrácie. Pri hádke s krikom však nikto nikoho nepočúva.
Časom teda deti prestanú počúvať. Kým dorastú do veku 10 rokov, budú často doma počuť: „Máš domáce väzenie celý mesiac!“ „Vezmem ti mobil na dva týždne!“ Bude to nový spôsob, ako si udržať doma kontrolu. Pretože krik už neúčinkuje. Rodičia budú hľadať stále väčšie a ťažšie zbrane vždy vtedy, keď sa začne doma konflikt, aby zvládli správanie dieťaťa. Lenže s tínedžermi je táto taktika absolútne neefektívna. V tomto veku vaše dieťa stretne rovesníkov, ktorí sa, rovnako ako ono, tiež dívajú na svojich rodičov ako na otravných ľudí (v tom lepšom prípade). Tým, že sa dostane do takejto skupiny kamarátov, vaša snaha kontrolovať ho bude čoraz ťažšia. Už vás nebude potrebovať, pretože jeho potreba niekam patriť bude naplnená novými priateľmi, nie rodinou.
Ak vaše dieťa nemá obavy z kriku, je to znak, že už ho zažilo až príliš veľa a dokázalo si vybudovať vlastný obranný mechanizmus voči nemu, voči vám. Či to ukáže alebo nie, hnev posúva dieťa ďaleko od vás. Čím viac si zatvárajú srdce pre vami, tým viac ho otvárajú rovesníkom.
Čo konkrétne urobiť
Odborníci odporúčajú niekoľko krokov. Môžete napríklad spraviť nástenku, kde vám dieťa dá za každý deň nálepku ako odmenu za to, že ste nekričali. Nástenky síce nie sú dobrý nápad, keď chcete motivovať správanie dieťaťa, ale pri dospelých fungujú trochu inak. Rodičia majú totiž všetku silu a týmto spôsobom sa o časť z nej podelia zo svojim dieťaťom. Je to spôsob, ako mu dať do rúk trochu moci a kontrolovať správanie rodiča.
Určite si s dieťaťom hranice ešte pred tým, než sa vám veci vymknú spod kontroly a ešte stále dokážete byť empatickí s trochou humoru. Všimnite si, že keď príde vypätá chvíľa, nekričať sa dá len ak si zahryznete do jazyka. Sme ľudia, takže jasné, že budete kričať, keď vás zatlačia do priepasti. Je však vaša zodpovednosť zabezpečiť, aby ste sa k tej priepasti nedostali.
Myslite na to, že deti sú deti a správajú sa ako deti. Ako budú vedieť, kde sú hranice, keď sa k nim nepriblížia a neotestujú ich? Ako vám dajú vedieť, že potrebujú vašu pomoc so zvládaním svojich pocitov, keď nespravia scénu? Vaša úloha je stanoviť hranice empaticky, láskavo a zostať s deťmi na jednej lodi, keď im je najťažšie. Nenechajte sa vyviesť z miery dramatickou scénou a neskĺznite ku kriku. Uvedomte si, že kričíte preto, lebo chcete zmeniť správanie dieťaťa, ale z dlhodobého hľadiska to nie je dobrá stratégia. Skôr sa pozrite na dianie očami vášho dieťaťa. Buďte k nemu empatickí a pátrajte po tom, akú potrebu si chcelo uspokojiť. Pretože len vtedy, keď budete reagovať na potrebu alebo emóciu za správaním, budete môcť zmeniť správanie. Bez toho, že by ste museli zvýšiť hlas.
Naučte deti ovládať svoje emócie. Ideálne je napríklad, ak zostanete pokojní a empatickí, keď ich vidíte v záchvate plaču. Ak svojmu synovi či dcére vtedy poviete: „Vidím, že si rozhnevaný/á. Povedz mi slovami, čo sa deje. Žiadne búchanie!“, naučí sa, že je v poriadku byť nahnevaný/á, že sa to dá slovom popísať a rodič chápe, ako sa cíti. To deťom pomôže ovládnuť nutkanie udrieť. Ak im však v podobnej chvíli poviete, aké sú zlé a škaredé, môžu potlačiť hnev, no o chvíľu vybuchnú opäť.
Hrajte sa s deťmi. Ony reagujú najmä na našu energiu. Keď vnímajú, že sme už na hrane, reagujú spôsobom útoč alebo uteč, a tak začnú zvyšovať hlas, hádať sa alebo sa rozplačú. Keď však pridáte do komunikácie humor a hru, deti reagujú lepšie a efektívnejšie spolupracujú. Napríklad namiesto prísneho rozkazu: „Povedal/a som, aby si sa išiel kúpať!“, skúste povedať mechanickým hlasom: „Som robot kúpania. Prišiel som ťa odprevadiť do kúpeľne“. Pridajte k tomu smiešne robotické pohyby a dieťa sa samo rozbehne do vane.
Keď sa vám to celé vymkne z rúk a zrazu si uvedomíte, že ste uprostred situácie, v ktorej kričíte, spravte to najjednoduchšie – zastavte to. Aj keď ste uprostred vety. Keď kričíte, zatvorte ústa a choďte preč. Dýchajte zhlboka. Nič dieťa nenaučíte. Preto si radšej potichu povedzte: „Deti potrebujú lásku najviac vtedy, keď si ju zaslúžia najmenej.“ Počkajte, až sa upokojíte. Až potom choďte za svojou dcérou alebo synom.
