Rodinná terapeutka, lektorka a spisovateľka Susan Stiffelman vo svojej knihe Rodičovstvo bez mocenských bojov sa zaoberá myšlienkou, že rodičia nemajú problémy s prijatím svojho dieťaťa pre jeho problematické správanie, ale preto, že porovnávajú svoje reálne dieťa so svojimi predstavami o dieťati. Toto dieťa, ktoré si vytvorili rodičia vo svojich predstavách, autorka nazýva snímkové dieťa. „Naše snímkové deti navzájom láskyplne vychádzajú, požičiavajú si hračky, objímajú sa a rozdelia sa o posledný kus koláča. Ich reálne verzie sú však často pravý opak. Hoci je dosť frustrujúce, keď naše dieťa nie je také, aké by sme ho cheli mať, nestrácame svoj pokoj preto, že je nepríjemné alebo nespolupracuje. Strácame ho, pretože si myslíme, že by nemalo byť nepríjemné alebo nespolupracovať. Inak povedané, našu neschopnosť byť naplno prítomní pri čomkoľvek s našimi deťmi podnecuje nesúlad medzi naším snímkovým dieťaťom, ktoré existuje len v našich predstavách a tým reálnym z mäsa a kostí, ktoré stojí pred nami, “ uvádza Susan Stiffelman vo svojej knihe. Do štádia smútku alebo sklamania sa rodič dostáva preto, že si spomenie na príbeh, ktorý si v predstavách o dieťati vytvoril.
Ako sa oslobodiť od syndrómu snímkového dieťaťa?
Takmer všetci čelíme nesúladu medzi svojím idealizovaným snímkovým životom a realitou, ktorú žijeme. Málokedy môžeme svoj život kontrolovať tak efektívne, že sme ušetrení rôznych nečakaných zvratov. Ľudský život prináša so sebou nespočetné príležitosti buď odporovať, alebo sa prispôsobiť. Je potrebné sa pozerať na svoje dieťa a na svoj život zo širšej perspektívy a vtedy sme schopní sa vyrovnať s realitou namiesto toho, aby sme s ňou bojovali. Ak potrebujeme urobiť zmeny, je lepšie, ak reagujeme z pozície sily než zúfalstva. Oslobodiť sa od snímkového dieťaťa znamená, že prestaneme potláčať realitu, prestaneme uznávať svoj odpor a nedovolíme mu, aby pokračoval ďalej. Možno práve tak, ako bojujeme s prijatím dieťaťa, ktoré máme, keď dávame prednosť snímkovému dieťaťu pred tým reálnym, vzpierame sa aj prijatiu každodennej reality života s deťmi, ktorá sa možno málo podobá tomu, čo sme si predstavovali. Ale práve priajtie reality ponúka aj rodičom nový priestor pre ich vlastný rast a rozširovanie obzoru.
Môžeme si vybrať rast alebo reptanie
Nové situácie, a tou je aj narodenie dieťaťa, môžeme vnímať s pokorou alebo môžeme reptať alebo sa hnevať, že všetko nie je tak, ako sme si to predstavovali. Niekoľkokrát za deň sa nám núkajú príležitosti, aby sme sa radšej spriatelili s ťažkými chvíľami, než zatínali zuby. Všetko spočíva v maličkých rozhodnutiach, ktoré robíme z minúty na minútu.
Napríklad:
Letíte lietadlom. Vaše dieťa dostane zrazu hnačku. Vy ste si zobrali do lietadla málo plienok a vlhkých utierok. Otec drží syna na rukách a obsah z plienky mu pomaly začína pretekať na nohavice. V takejto situácii si môžete zachovať zmysel pre humor a uprostred tejto kalamity zachovať radosť a s manželkou sa na tom zasmiať alebo sa môžete dostať do stavu, keď si myslíte, že toto je najhorší let vo vašom živote, peklo a niečo nepredstaviteľné. Ak človek chce prežiť viac radosti a vychutnávať si život s reálnymi deťmi a okolnosťami, ktoré práve sú, mal by čo najčastejšie odhadzovať snímky toho, čo by sa malo diať.
Deti cítia smútok rodičov
V dnešnej dobe má takmer každý človek okrem práce či školy rozbehnutých množstvo aktivít, ktoré ho napĺňajú a robia mu radosť. Môže to byť pravidelný šport, kultúrne aktivity či posedenia s priateľmi. Po narodení dieťaťa sa mnohí cítia ako v pasci. Na jednej strane cítia radosť z dieťatka, ale na druhej strane sa objavuje aj smútok za tým, čo bolo a už nie je. Často si potom nevychutnávajú na sto percent nádherný prítomný okamih s dieťatkom a mysľou sú niekde inde. Napríklad snívajú o minulom slobodnom živote, v ktorom bolo viac voľnosti a možno aj zábavy. Tu si však treba uvedomiť, že ak deti vycítia našu polovičatosť, budú robiť čokoľvek, aby nás priviedli k plnej pozornosti. Použijú na to napríklad plač, výbuchy zlosti, agresiu alebo trucovanie.
Inokedy si rodičia nedokážu naplno vychutnávať chvíle s deťmi preto, lebo cítia napätie v manželstve, nedostatok peňazí, problémy v práci alebo im môžu robiť problémy hormonálne výkyvy. Toto všetko môže prispievať k odporu, ktorý možno cítime k svojim deťom alebo k svojmu životu. Už len uvedomenie si týchto pocitov nám môže v mnohom pomôcť.
Nevyžadujme od detí, aby podporovali našu sebaúctu
Odpor k tomu, čo sa práve s našimi deťmi deje, sa obajvuje aj vtedy, keď ich považujeme za služobníkov svojej sebaúcty, teda prostriedok na to, aby sme sa cítili lepšie. Možno svoju dcéru zahŕňame chválou práve vtedy, keď dá víťazný gól v basketbalovom zápase, pretože vďaka obdivným pohľadom ostatných rodičov rastieme od pýchy. Alebo možno upierame pozornosť na svoju dcéru, keď je k hosťom na večierku slušná. Posilňuje to naše ego, keď povedia, aká je dobre vychovaná. Samozrejme, nie je na tom nič zlé, ale deti sa nalaďujú na naše pocity, chcú takto získať náš súhlas, učia sa pravidlá hry, ako súhlas dostať. Ak potrebujeme, aby nám týmto spôsobom poskytovali dobrý pocit, vytvárame rany, pretože zavádzame podmienky pre lásku k nim a učíme ich zodpovednosti za naše pocity.
Keď nevyžadujeme od detí zodpovednosť za naše pocity, keď ich prijímame také, aké sú, pomáhame im v tom, aby z nich vyrástli samostatní ľudia s vlastnými silami a výzvami. Takýto postoj nám dovolí akceptovať ich nedostatky bez strachu, že stratíme hodnotu v očiach tých, o ktorých si myslíme, že nás posudzujú na základe výsledkov vlastných detí.
Bolesť často vzniká skôr z našich presvedčení a úvah o okolnostiach než zo samotnej situácie. Najlepšie zo všetkého je identifikovať vlastné myšlienky, ktoré spôsobujú nepokoj a uvedomiť si, že im nemusíme veriť. Najlepšie zo všetkého je vrátiť sa v mysli do prítomnosti a užívať si reálne chvíle s dieťaťom.
Zdroj: Susan Stiffelman: Osvietený rodič
