Takmer každý rodič sa snaží vo svojich deťoch podporovať pozitívne sebavedomie a sebaúctu. Aj keď sa veľmi snaží, niekedy môže urobiť chybu. Často nechtiac povie alebo urobí niečo, čo môže znižovať ich sebaúctu. Na čo si preto dávať pozor?
Sebaúcta znamená vážiť si seba samého, t.j. uznať svoju hodnotu bez podmienok a za akýchkoľvek okolností. Znamená to aj konať v súlade so svojimi potrebami a nepotláčať samého seba len preto, aby sme vyhoveli požiadavkám druhých. Jednoducho povedané, uvedomujeme si svoju vlastnú hodnotu a tiež hodnotu ostatných ľudí.
Už obdobie detstva je spojené s hľadaním vlastnej identity. Skúsenosť dieťaťa s hľadaním vlastnej identity sa začína narodením a pomaly narastá každým dňom. Je založená na vplyvoch prostredia, rodičovskej výchove, aktivitách v rodine, na práci v škole, na citových väzbách k blízkym ľuďom. Dnes sa väčšina psychológov domnieva, že sebahodnota dieťaťa je organizované usporiadanie jeho vlastného obrazu, ktorý si o sebe vytvára na základe toho, ako vníma vlastné schopnosti a obmedzenia. Táto konfigurácia buď rozvíja jeho vzťahy k druhým, alebo im bráni. Sebahodnota je vedomý, autentický autoportrét dieťaťa. Je to, čo od seba očakáva, ako vníma samo seba a ako hodnotí svoje osobné schopnosti. Americký psychológ David Ausubel tvrdil, že sebahodnota dieťaťa je spoločným výsledkom troch aspektov:
- jeho telesnej schránky,
- jeho zmyslovej predstavy,
- jeho osobných spomienok.
Rodičia môžu tieto aspekty využiť na to, aby deti naučili prijímať ich individuálne danosti a vyťažiť z nich čo najviac. Zdravé sebahodnotenie získané v detstve má rozhodujúci vplyv na dosiahnutie neskoršej psychickej rovnováhy v dospelosti. No aj napriek tomu, že niektorí rodičia sa pri výchove detí naozaj veľmi snažia, môžu občas urobiť chybu. Je to prirodzené, sme len ľudia. PsychológJeffrey Bernstein vo svojej knihe 10 Days to a Less Defiant Child uvádza štyri príklady rodičovského správania, ktoré oslabujú sebaúctu detí.
1. Krik a fyzické násilie
Nič neznižuje sebaúctu tak výrazne ako kričanie či bitie detí. Väčšina rodičov tvrdí, že nerada kričí po svojich deťoch. Krik, podobne ako bitku, vníma ako jednu z posledných možností v rámci disciplíny. Väčšinou títo rodičia priznávajú, že kričať nechcú. Prečo to potom robia? Niektorí hovoria, že keď kričia na svoje dieťa, ono skutočne prestane robiť to, čo im vadí. Rodičia chcú, aby deti robili to, čo od nich vyžadujú a niekedy sa krik zdá byť najefektívnejšou alternatívou. Lenže takto sa deti nenaučia, ako zvládať vypäté situácie ani ako riešiť problémy. Nepochopia vzťah medzi zodpovednosťou a povinnosťou. Odborníci tvrdia, že dôvod je zvyčajne ten, že sme jednoducho vyčerpali všetky ostatné možnosti riešenia problému. Preto použijeme svoju moc, aby sme naplnili svoje očakávania. Funguje to až dovtedy, kým je tá druhá osoba slabšia ako my. Lenže problém je, že raz sa dieťa naučí krikom odpovedať a náš vlastný krik tým úplne stratí moc. Krikom sa rodič navyše zmení na emocionálne rovného svojmu dieťaťu. Keď nemáme svoje emócie pod kontrolou, deti to vedia a zbytočne si znižujeme autoritu. Aj keď sa rodičom môže zdať, že sa im podarilo deti prinútiť, aby prestali s ich nevhodným správaním, ide o krátkodobú nápravu a krikom sa dosiahlo v skutočnosti len to, že sa cítili ponížené. Krik a bitka narúša schopnosť dieťaťa viesť konštruktívny rozhovor s cieľom vyriešiť problém, prekonať konflikty a vybudovať si sebaúctu. Ako to zmeniť? Čo konkrétne robiť? Odborníci odporúčajú urobiť niekoľko krokov.
- Môžete napríklad spraviť nástenku, kde vám dieťa dá za každý deň nálepku ako odmenu za to, že ste nekričali.
- Určte si s dieťaťom hranice ešte pred tým, než sa vám veci vymknú spod kontroly a ešte stále dokážete byť empatickí s trochou humoru.
- Myslite na to, že deti sú deti a správajú sa ako deti.
- Naučte deti ovládať svoje emócie.
- Hrajte sa s deťmi. Ony reagujú najmä na našu energiu.
2. Pripomínanie konfliktov, ktoré sa vyskytli v minulosti
Po vyriešení problému alebo konfliktu ho už viac nespomínajte. Deti by mali mať možnosť začať odznova s čistým štítom. Rodičia, ktorí upozorňujú deti na minulé chyby, ich učia držať zlosť v sebe po dlhú dobu. Deti tiež potrebujú vedieť, že keď sa vec vyrieši, stane sa súčasťou minulosti. Čím viac býva dieťa podporované pre svoje pozitívne správanie a rozhodnutia v budúcnosti, tým lepší pocit zo seba má a výraznejšie sa formuje jeho sebaúcta. A tiež je menej pravdepodobné, že bude opakovať zlé rozhodnutia z minulosti, s ktorými malo negatívnu skúsenosť.
3. Obviňovanie
Vidíme, že obviňovanie je často súčasťou komunikácie. Žijeme v spoločnosti, ktorá je zameraná najmä na výkon. V mnohých rodinách by dieťa malo dosahovať výsledky podľa predstáv rodičov a rovnako by sa malo správať určitým spôsobom. Vďaka týmto prístupom veľa detí odmalička zažíva posudzovanie podľa určitých kritérií rodičmi, učiteľmi, susedmi a ostatnými. Ak deti počúvajú v detstve často vety, v ktorých sa stretávajú s obviňovaním, podobne sa začnú správať aj ony. Ale v komunikácii, pri ktorej zažívajú snahu od dospelým porozumieť pocitom aj svojmu negatívnemu správaniu bez odsudzovania, si do dospelosti prenášajú podobný postoj. Budú sa snažiť pri nedorozumeniach porozumieť a menej obviňovať. Ak sú deti posudzované podľa nejakých kritérií a nie bezpodmienečne prijímané, nemôžu svoju sebaúctu zažiť úplnú a celistvú, pretože im je podsúvané, že nie sú dokonalé také, aké sú. Rodičia, ktorí používajú obviňovanie na ovládanie svojich detí, riskujú tiež, že sa im odcudzia.
4. Sarkastická komunikácia
Sarkazmus je uštipačný, bezohľadný, zraňujúci výsmech sprevádzaný cynickým autoritatívnym postojom. Zvyčajne vyjadruje aj pohŕdanie. Na rozdiel od irónie, ktorá chce byť pochopená, sarkazmus komunikáciu skôr prerušuje a odmieta. Sarkazmus používate v komunikácii vtedy, ak hovoríte veci, ktoré nemyslíte vážne a naznačujete opak toho, čo hovoríte tónom hlasu. Napríklad rodič použije spojenie ty si ale šikovný a myslí tým, že sa dieťaťu niečo vôbec nepodarilo. Používanie sarkazmu ubližuje deťom, pretože sa potom hanbia. Sarkazmus vytvára prekážku pri komunikácii a stráca sa jej efektivita.
Nesprávne prístupy môžu spôsobovať zvyšovanie vzdorovistosti
Uvedené prístupy okrem negatívneho vplyvu na sebaúctu môžu tiež zvýšiť vzdorovité správanie dieťaťa. Deti, ktoré potláčajú svoje pocity v dôsledku toho, že boli vystavené nevhodnémi rodičovskému prístupu, môžu neskôr vybuchnúť spôsobmi, ktoré sú emocionálne zraňujúce a rozrušujúce.
Spôsoby interakcie s vaším dieťaťom majú obrovský vplyv na to, ako si ono rozvíja sebahodnotu a sebaúctu. Čím viac komunikujete pozitívnym spôsobom, tým viac môžete ovplyvniť svoje dieťa v tom, aby si správnym spôsobom formovalo svoju sebaúctu.
Zdroje:
V. Satirová: Kniha o rodine
Nicky a Sila Lee: Kniha o rodičovstve
4 ways parents can damage their childrens self esteem
