Dnes by som sa chcela podeliť s vami o ďalšie moje myšlienky z mojej pripravovanej knihy „Spoznaj sám seba a porozumieš ostatným“, ktorú už čoskoro vydá vydavateľstvo AT Publishing. Nie sú možno podané presne ako v knihe, ale poskytnú vám určitý obraz o tom, čo v nej budete môcť nájsť.
Okolo seba vidíme, že obviňovanie a odsudzovanie patria k dosť častej komunikácii, ktorá sa používa pri bežných rozhovoroch alebo pri samotných nedorozumeniach. V tejto súvislosti som si uvedomila, že žijeme v spoločnosti, ktorá bola zameraná najmä na výkony a prístupy, vďaka ktorým by dieťa malo dosahovať výsledky podľa predstáv a rovnako by sa malo správať určitým spôsobom. Vďaka týmto prístupom veľa detí od malička zažíva posudzovanie podľa určitých kritérií rodičmi, učiteľmi, susedmi a ostatnými. Ak deti počúvajú v detstve často vety typu:....„Ty si taký a taký.“ "Mal by si byť iný“.....nemôžeme sa čudovať, keďže deti sa učia napodobňovaním, že si prenesú túto oddeľujúcu komunikáciu do dospelosti v tom opačnom tvare: „On je taký a taký. Mal by sa správať inak.“ Pri komunikácii, pri ktorej zažívajú snahu od dospelým porozumieť pocitom aj svojmu negatívnemu správaniu bez odsudzovania, si do dospelosti prenášajú podobný postoj. Budú sa snažiť pri nedorozumeniach porozumieť a menej obviňovať. Ak sú deti posudzované podľa nejakých kritérií a nie bezpodmienečne prijímané, nemôžu svoju sebaúctu zažiť úplnú a celistvú, pretože im je podsúvané, že nie sú dokonalé také, aké sú.
Ja som si raz uvedomila, že nepríjemné pocity, ktoré cítim v jednom nedorozumení, nesúvisia len s konkrétnou situáciou, ale intuícia mi napovedala, že cítim nejakú bolesť z minulosti. Toto zistenie ma prekvapilo. Keďže verím tomu, že odpoveď si nás vždy nájde, objavila som knihu Přeprogramuj svůj mozek na lásku od autorky Marshe M. Lucas , ktorá mi vysvetlila veľmi zaujímavé veci.
Náš mozog je rozdelený na dve hemisféry- ľavú a pravú. Po narodení využívame najmä pravú hemisféru, vďaka ktorej cítime svoje pocity a pocity ostatných. Preto je malé dieťa pokojné, keď sme pokojní my a nervózne, keď sme nervózni my. Keď sa narodíme, okrem pocitu dôstojnosti dostávame do kolísky strach a hnev ako mechanizmy prežitia. Strach nás má učiť opatrnosti a hnev nás učí vytýčiť si svoje hranice. Ak deti zažívajú prístupy, v ktorých nie sú rešpektované ich pocity a v ktorých nie sú prijímané všetky ich emócie s pochopením, zažívajú strach a hnev. Cítia sa zraniteľné, keďže sú závislé od starostlivosti a lásky rodičov. Nemôžu utiecť, ak cítia strach a nemôžu bojovať s rodičmi, ak cítia hnev. Pri neprijímajúcom a odsudzujúcom správaní sa tieto neventilované emócie v deťoch ukladajú a stávajú sa z nich podvedomé spomienky, ktoré sa hocikedy neskôr vyplavia v podobe nedôvery, neistoty a hnevu, ak sa neskôr ocitnú v podobnej situácii ako v minulosti. Tieto podvedomé spomienky vyvolávajú potrebu chrániť sa. Ľavá hemisféra, ktorá funguje logicky, sa snaží k vyplaveniu týchto podvedomých spomienok priradiť nejaké vysvetlenie. Keďže pri nedorozumení stoja oproti sebe dve strany, dôvod nepríjemných pocitov myseľ priradí ako vinu druhému účastníkovi nedorozumenia a vzniká odsudzovanie a obviňovanie. Deti, ktoré dostávajú rešpektujúce prístupy, nezažívajú situácie, v ktorých cítia strach a hnev z necitlivého jednania rodičov a preto nemajú v sebe také množstvo uložených podvedomých spomienok na strach a hnev, ktoré by riadili ich správanie v budúcnosti sebaochrannými postojmi- útočným či unikaním pred otvorenou komunikáciou.
Obviňovanie jasne poukazuje aj na problém so sebaúctou. Cez obviňovanie dávame najavo sklamanie z toho, že nám ostatní nenapĺňajú našu potrebu po uznaní, pozornosti a láske. Ostatní nám však nemôžu poskytnúť niečo, čo neobjavíme a nerozvinieme najprv sami v sebe. Ak nájdeme k sebe úctu, ak pocítime dôveru a istotu vo svoje vlastnosti a schopnosti a ak zároveň rozvíjame otvorenosť k sebe aj k iným, nachádzame k sebe vyrovnaný vzťah, ktorý je základom sebalásky. Vtedy nás už nebude tak zraňovať správanie, ktoré nie je podľa našich predstáv.
Pri obviňovaní nemôže človek, ktorý zažíva vyplavené nepríjemné pocity, objaviť svoje podvedomé spomienky. Pôvod nepríjemných pocitov vidí v druhom účastníkovi. Keď ho obviní, očakáva, že sa mu uľaví. Neuľaví sa mu, konflikt pokračuje, pretože aj druhý účastník sa bráni a hnevá ho, ak sa mu prisudzujú pocity, ktoré vznikli v inom človeku. Pri obviňovaní nemôžeme rozvíjať svoj pocit dôstojnosti. Tento pocit môžeme v sebe rozvíjať iba vtedy, ak sa naučíme komunikovať s rešpektom. Ak sa chceme vzdať obviňovania, je dobré si uvedomiť, že za obviňovaním a odsudzovaním sa ukrývajú naše unáhlené vysvetlenia, očakávania, škatuľkovania, obmedzené prijímania iných ľudí. Nemôžeme nasilu meniť iných. Ak sa o to budeme snažiť, budeme prežívať nepríjemné pocity obete a frustráciu z kaziacich sa vzťahov, pretože tlakom na ostatných vytvárame konflikty. Druhý človek má tiež za sebou nejakú minulosť. Pokiaľ nie je vnútorne pripravený na zmenu, kvôli nám to neurobí. Možno sa prispôsobí, ale len do určitého času. Jedinú správnu vec, ktorú môžem pre druhých urobiť, je neodsudzovať, vnímať, počúvať a rešpektovať. V hodnotných vzťahoch nejde o manipulovanie, ale o priblíženie sa. Ak chceme mať pri riešení nedorozumení lepšie pocity, hľadajme rešpektujúce spôsoby komunikácie.
Prečo som opísala mechanizmus obviňovania? Pretože sme naučení pri nedorozumeniach vidieť vinu v tých druhých. Ak sa budeme stále upriamovať len na tých druhých, svet nezlepšíme. Deti napodobňujú naše správanie a tento štýl komunikácie pozorujú a napodobňujú. Ak chceme komunikáciu odsudzovaním a obviňovaním odstraňovať, je dobré poznať mechanizmus vzniku tejto komunikácie a hľadať iný typ komunikácie. Rešpektujúcou komunikáciou dávame zároveň deťom príklad. Ako ich môžeme naučiť tolerancii, ak ich budeme stále posudzovať, škatuľkovať, porovnávať? Tolerancii ich naučíme len vlastným príkladom a nie slovami, ktorým nedokážeme dať konkrétnu formu. Svet môžeme zlepšiť len vtedy, ak začneme u seba. Z pozície „posudzovateľa a odsudzovateľa“ sa môžeme vsunúť do pozície „pozorovateľa“ svojho vnútorného sveta a tak sa stávame tým, kto riadi svoje správanie. Inak naše správanie riadia nespracované a najmä nespozorované podvedomé spomienky z minulosti, vďaka ktorým svoju nedôveru v ľudí prejavujeme odstupom, ktorého prejavom je aj obviňovanie. Až z pozície pozorovateľa sa môžeme stať zmenou, ktorú chceme vidieť u druhých, ako povedal Mahátma Gándhí . Na naše správanie ľudia reagujú, na pozitívne pozitívnym spôsobom, na negatívne negatívnym spôsobom. K pozitívnemu správaniu patrí záujem o pocity druhých a tento záujem je už polovičnou cestou k odstraňovaniu komunikácie spojenej s obviňovaním.
Pracujem rada s deťmi. Ich správanie, ktoré nie je podľa našich predstáv, sa pre mňa stáva výzvou, ako im priblížiť ich nevhodné správanie spôsobom, aby porozumeli sebe aj iným. Vytváram aj krátke sebapoznávacie úvahy, ktoré používam pri riešenie nedorozumení v škole. O obviňovaní im hovorím:
„Obviňovanie nepomáha. Obviňovanie je útok. Keď na niekoho útočíme, chráni sa. Podobne ako keď v minulosti niekto napadol hrad , ľudia sa uzavreli, vybudovali múry, vykopali priekopy a chránili sa. Pri obviňovaní sa naším múrom a priekopou stáva hnev. Druhý človek sa chráni, a preto nás pozorne nepočúva. Chráni sa tým, že sa nechce s nami rozprávať, alebo tiež používa útočné slová. Pri obviňovaní ukazujeme jedným prstom na druhého a tri prsty ukazujú na nás. Naznačujú nám, že je na čase zmeniť komunikáciu v tvare „ty“ na komunikáciu v tvare „Som si vedomý/á...Bez uvedomenia si svojho vkladu do konfliktu nedokážeme nedorozumenie spravodlivo riešiť. Keď obviňujeme, vnímame iba svoje pocity. Keď si priznáme svoj vklad do nedorozumenia slovami „Som si vedomý...“, odrazu môžeme pocítiť aj to, čo cítil ten druhý.“
Keď sa deti pri nedorozumeniach obviňujú, zopakujeme si tieto slová a deti sa snažia vyskúšať si zmenu obviňovania na komunikáciu, ktorá začína slovami: „Som si vedomý/á...“ Deti pomocou tejto úvahy poskytujeme rešpektujúci prístup prostredníctvom informatívneho popisu. Spoznávajú, prečo obviňovanie nerieši nedorozumenie. Zároveň si rozvíjajú nielen empatiu, ale učia sa aj empatickým reakciám pomocou inej komunikácie.. Odmietajúcimi vetami...“Ako sa to správate?...staviame múr medzi sebou a deťmi, spôsobujeme hnev, ktorý sa prejaví vzdorom, ktoré dieťa podusí v sebe, ale naopak sa impulzívne bráni.
Keď už si uvedomujeme, že sa obviňovanie týka starých zranení, máme motiváciu hľadať inú komunikáciu, ktorá neubližuje ani obviňujúcemu a ani obviňovanému človeku. Rešpektujúca komunikácia pomáha rozvíjať sebaúctu a pocit dôstojnosti. Hľadanie rešpektujúcich komunikácií je veľmi dôležité aj kvôli deťom, pretože svojím príkladom konania im poskytujeme vzor, ktorý napodobňujú. Takýto typ rešpektujúcej komunikácie som objavila v knihe „Cítit se dobře s druhými“ od Davida D. Burnsa, tvorcu kognitívno-interpersonálnej terapie, pomocou ktorej rozvíja komunikáciu , v ktorej sa vo vzťahoch dosahujú pozitívne zmeny. Je to spôsob komunikácie, ktorý pôsobí pozitívne nielen na dospelých, ale aj na deti, pretože zažívame rovnaké pocity, či sme dieťaťom alebo už dospelým človekom. Preto je dôležité tieto myšlienky z knihy vnímať aj ohľadom nášho pôsobenia na deti.
Tu sú niektoré dôležité myšlienky z knihy:
Dobrá komunikácia zahŕňa tri prvky:
- pozorné vnímanie a počúvanie (empatia)
- efektívne sebavyjadrenie (asertivita)
- starostlivosť (rešpekt).
Empatia znamená, že načúvate a snažíte sa svet vidieť očami druhej osoby. Na tom, ·čo druhá osoba hovorí, vidíte aspoň zrnko pravdy.. Uznávate tiež, ako ten druhý myslí a čo pravdepodobne cíti na základe toho, čo vám hovorí Svoje pocity vyjadrujete otvorene a priamo, používate spojenie "cítim", ako napríklad „cítim sa teraz trocha nesvoj/ nesvoja" alebo "cítim sa smutne". Svoje pocity zdieľate taktne, takže sa ten druhý necíti ponížený alebo napádaný Rešpekt je tretím rysom dobrej komunikácie. Znamená, že s ostatnými jednáte vľúdne, starostlivo a s rešpektom, aj keď ste možno naštvaní alebo frustrovaní.
Aj keď deti urobia niečo nevhodné, nesiem v sebe presvedčenie, že vždy mali určite na to dôvod v podobe pohnútky, ktorá vznikla na základe negatívnych pocitov. Preto je vhodné namiesto obviňovania povedať: „Vidím, že sa udialo to a to...cítim, že si nahnevaný....zaujíma ma, čo cítiš...chceš sa k tomu vyjadriť viac?“ Pri našom záujme o pocity detí odrazu cítia našu starostlivosť, ktorá ich emóciu zmierňuje, cítia, že máme záujem pochopiť ich správanie, začnú spolupracovať.
Odsudzovaním sa nám vzďaľujú. Keď sa zaujímame o ich vnútro a keď sa im snažíme jednoduchým spôsobom fungovanie vnútorného sveta vysvetliť, cítia k nám dôveru.
