J. Miškolci: Nemôžeme sa tváriť, že deti s postihnutím neexistujú

Organizácia MESA10 spolu s prieskumnou agentúrou FOCUS realizovala prieskum, čo si Slováci skutočne myslia o vzdelávaní. Jeden z názorov, ktorý z prieskumu vyplynul, bolo aj to, že väčšina opýtaných si myslí, že „deti s rôznym postihnutím (napr. zrakovým, telesným, sluchovým alebo mentálnym) by sa mali vzdelávať v samostatných školách a triedach bez prítomnosti detí, ktoré nemajú žiadne postihnutie, pretože je to pre všetky deti lepšie.“

Aká je skutočnosť? O tom, čo je pre deti s postihnutím najlepšie a ako vyzerá ich vzdelávanie dnes, sme sa rozprávali s JOZEFOM MIŠKOLCIM, členom expertného tímu projektu MESA10 TO DÁ ROZUM, ktorý pripravuje novú víziu reformy slovenského školstva.

Koľko detí s postihnutím dnes máme na Slovensku v bežných triedach a koľko v špeciálnych?

Podľa štatistík máme dnes na Slovensku asi 68 304 žiakov spolu v materských, základných a stredných školách, ktorých náš školský systém označuje ako žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Približne polovica z nich (32 475) je vzdelávaná oddelene v špeciálnych školách a špeciálnych triedach a druhá polovica z nich (35 829) je zase začlenená do bežných tried v školách.

S akými postihnutiami sa dnes deti v bežných triedach môžu stretnúť? Aké deti bývajú najčastejšie integrované?

Ide hlavne o deti s vývinovými poruchami učenia, teda napríklad dyslexiou, dysgrafiou, dyskalkúliou, ktoré tvoria viac ako polovicu integrovaných detí. Úroveň postihnutia sa určuje rôznymi diagnostickými procesmi, pričom napr. dieťa s Downovým syndrómom môže byť zaradené v rámci mentálneho postihu aj v kategórii B, ale aj v kategórii C podľa závažnosti daného postihu.

Existuje nejaké pravidlo, že sa do bežnej triedy môže dostať aj dieťa s najťažším postihnutím, teda Variantu C, ak by na tom rodičia trvali?

Má na to právo a nárok. Prax je však trošku zložitejšia. Škola má tiež právo upozorniť na to, že takéto vzdelávanie by nebolo na prospech tomuto dieťaťu alebo jeho spolužiakom a nemá vytvorené vhodné podmienky. Riaditeľ školy potom môže dať návrh na jeho zmenu aj napriek nesúhlasu rodiča. Ďalej sa to už rieši súdnou cestou. Mediálne známym bol nedávno prípad, kedy riaditeľ bratislavskej školy odmietol prijať 10-ročnú Elu s Downovým syndrómom. Najvyšší súd rozhodol v prospech rodiny, že ich dcéra má na to právo, aby sa vzdelávala v bežnej triede. Bol to určitým spôsobom aj precedens, že musíme zmeniť naše tradičné nazeranie na deti s postihnutím a spolužitie s nimi. Segregácia nie je riešenie. Nemôžeme sa tváriť, že deti s postihnutím neexistujú.

Vo všetkých krajinách sa teraz tlačí na väčšiu integráciu postihnutých detí. Je to však naozaj pre ne vždy to najlepšie? Podľa vášho prieskumu si to väčšina ľudí nemyslí.

Závisí to od mnohých faktorov. Cieľom by však malo byť umožniť všetkým deťom vzdelávať sa v bežnej triede. Má to pre deti s postihnutím i bez postihnutia viacero výhod. Ak sú v triede deti iba s postihnutím, nepripravujeme ich na reálny život, kde budú stretávať aj ľudí s postihnutím, aj bez neho. Prichádzajú aj o učenie sa rôznych vzorcov správania, motivácie, učenia, ktoré majú deti bez postihnutia. Ak teda skumulujeme deti s postihnutím do jednej triedy, tak tam táto diverzita chýba. Pre dieťa s postihnutím je lepšie, ak ho vystavujete diverzite a majorite. Každé takéto dieťa by aspoň nejaký čas malo byť vystavené hlavnému vzdelávaciemu prúdu a bežnej spoločnosti. To mu umožní naučiť sa dôležitým sociálnym zručnostiam, komunikovať a zlepšovať si empatiu. Pokiaľ je cieľom, aby raz tieto deti vstúpili na trh práce, tak sa musia stretávať s rozmanitosťou. Pomôže im to neskôr v živote fungovať lepšie.

Kolegynina dcérka napr. chodila do škôlky s nepočujúcim dievčatkom, ktoré čakalo na operáciu. Po tom, ako dostala implantát, bolo veľmi dôležité, aby sa naučila hovoriť. Práve v tom zohrávali rovesníci veľmi dôležitú úlohu. Bolo krásne vidieť, že takéto dieťa potrebuje nielen zapojenie pedagógov a rodičov, ale aj veľa kontaktu s deťmi, aby sa posunulo ďalej. A naozaj jej pomohli, dnes chodí do bežnej základnej školy.

Aký vplyv majú naopak deti s postihnutím na deti bez postihnutia, ak sú súčasťou bežnej triedy? Dokážu sa z takéhoto spojenia tiež obohatiť?

Aj deti bez postihnutia sa musia naučiť neodsudzovať inakosť. Potrebujú mať  osobnú skúsenosť s takýmito ľuďmi. Budú sa s tým neskôr stretávať kdekoľvek v spoločnosti a vlastná skúsenosť je nenahraditeľná. Naučia sa s  ľuďmi s postihnutím komunikovať, vysvetľovať im veci a rozvíjať si empatiu a sociálne zručnosti. Navyše najefektívnejší spôsob učenia vedomostí a zručností je ten, keď sami učíme iného človeka, čo sme sa naučili. Práve v triede s dieťaťom s postihnutím to môže veľmi intenzívne prebiehať.

Ako je to s financovaním týchto detí s postihnutím v školách?

Normatív je na takéto dieťa vyšší, tzn. že škola dostáva na dieťa ročne viac peňazí, lebo jeho nároky sú vyššie. Napr. na dieťa bez postihnutia dostane škola približne 1500 eur na rok. Pri rôznych druhoch postihov už ide o škálovanie. Ak napr. hovoríme o mimoriadne nadaných deťoch, ktoré tiež spadajú do tejto kategórie, tak tam dostáva škola 1,5 násobok, teda približne 2250 eur ročne. Pri žiakov s poruchami učenia, správania, poruchami aktivity a pozornosti, ako aj pri najľahších mentálnych postihnutiach je to okolo 2900 eur na žiaka.

Je pre štát nejaký rozdiel z pohľadu financií, či je dieťa s postihnutím v bežnej triede alebo v špeciálnej?

Štátu je to z pohľadu financií jedno. Tá suma je takmer rovnaká. Nešťastné je to ale v tom, že pre riaditeľa či riaditeľku bežnej školy je pomerne jednoduché radšej vytvoriť špeciálnu triedu a dať všetky deti s postihnutím tam. Pokiaľ nie je riaditeľ nijako motivovaný deti integrovať, tak si bude vytvárať špeciálne triedy a je to pre neho vyriešené. Tým pádom nemusí riešiť ani výhrady bežných učiteľov mať vo svojej triede takéto dieťa a zároveň rodičov detí bez postihnutia, ktorí sa môžu obávať o tempo učenia v triede, ktoré navštevujú aj deti s postihnutím. Takýto systém financovania, ktorý je naoko nastavený neutrálne, v praxi vedie k segregácii.

Špeciálne triedy sa vytvárajú aj v súvislosti s rómskymi deťmi.

Áno, tu sa riaditelia či riaditeľky snažia, aby neprichádzali o iné deti, lebo nerómski rodičia to vnímajú negatívne, ak je v triede viac rómskych detí a tak rómske deti s diagnózou nejakého postihnutia či špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb radšej izolujú do špeciálnej triedy. Hoci je ich motivácia vyčleňovať tieto rómske deti do špeciálnej triedy racionálna v tom, aby zabránili odlivu rodičov detí z majority z danej školy, toto ale nie je ani systémové ani etické riešenie. Chcú mať čo najviac detí, ale má to zase iné negatívne dopady na rómske deti i súdržnosť celej spoločnosti v dlhodobom horizonte. Pri deťoch s postihnutím to tiež rodičia vnímajú negatívne, ale nie až tak intenzívne. Stále sú tu obavy, že to „iné“ dieťa bude spomaľovať proces učenia. Neuvedomujú si, že naša spoločnosť je rozmanitá a že zažívanie si tejto rozmanitosti i v škole je pre nás všetkých dobré.

Vyhýbajú sa dnes u nás riaditelia integrácii detí?

Slovensko je jednou z krajín, kde je najviac detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP). Asi pred 4 rokmi mapovali všetky európske krajiny, kde boli identifikované 3 krajiny, ktoré označili viac ako 10 percent detí so ŠVVP. Bolo to Slovensko, Litva a Škótsko.

V priemere krajiny EÚ vyčleňujú okolo 2 percentá deti s postihnutím do špeciálnej triedy alebo špeciálnej školy. Sú aj krajiny, ktoré majú pod 1 percento takýchto detí, ako napr. Taliansko, kde existuje len pár desiatok špeciálnych škôl a teda takmer všetky deti sú vzdelávané v hlavnom vzdelávacom prúde. Na Slovensku je cez 6 percent detí v špeciálnych školách a špeciálnych triedach. Je to až šokujúco vysoké číslo.

Drží sa tento počet detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami na tejto úrovni dlhšie?

To je veľmi zaujímavé, ale u nás stále počet týchto detí so ŠVVP rastie. Zároveň rastie aj počet detí, ktoré sme schopní integrovať do bežných tried, ale aj tých, čo idú do špeciálnych tried. Z hľadiska podielu detí so ŠVVP v hlavnom vzdelávacom prúde teda skutočne rastie miera integrácie detí so ŠVVP i u nás, no rastie i celkový počet diagnóz ŠVVP. Tým pádom je otázne, či Slovensko reálne integruje vo väčšej miere než v minulosti.

Čím je nárast počtu diagnóz spôsobený?

Istý súvis to má určite aj s financiami. V štáte, kde sa školy cítia nedostatočne ohodnotené, tak toto môže byť jeden zo spôsobov, ako peniaze získať. Je v podstate akoby motivujúce hľadať diagnózy. Je to celosvetový fenomén, že ak raz nastavíte systém financovania školstva tak, že za diagnózu dostanete viac peňazí, tak ten počet diagnostikovaných žiakov aj vzrastie.

Ako to majú riešené v krajinách, kde nie je takáto finančná motivácia ako u nás?

Tento rast je celosvetový, lebo väčšinou je to financovanie nastavené ako u nás. Sú ale aj systémy, ktoré dávajú škole financie na celkový počet žiakov a nerobia diagnostiku. Na základe rôznych dát, napr. miere nezamestnanosti v danom regióne, podielu domácností s 1 rodičom a etnickej rozmanitosti regiónu, určia nejaký príplatok na to, aby dokázala škola pracovať s rôznorodosťou v škole. Tento systém nemotivuje k diagnostike, aby školy získali pre seba peniaze. Majú zároveň  pomerne veľkú slobodu, ako tie peniaze využijú pre úspešné začlenenie všetkých detí do vzdelávacieho procesu.

Má integrácia nejaký pozitívny dopad aj na učiteľa, ktorý má v triede dieťa s postihnutím?

Pre učiteľov je to väčšinou obrovská výzva. Začiatok býva ťažší, ale keď si tým všetkým prejdú a zažijú si, že to vlastne ide, tak potom je to už fajn. Najťažšie je začať. Viacerí učitelia mi už povedali svoju skúsenosť, že sa na začiatku toho veľmi obávali, ale nakoniec to bol pre nich jeden nádherný rok. Ak sa napr. naučí učiteľ pracovať s pedagogickými metódami, aké používa špeciálny pedagóg, tak tieto metódy mu pomáhajú tiež s ostatnými deťmi v triede. V takýchto zmiešaných triedach výborne fungujú aj rôzne alternatívne celostné prístupy ako Montessori, Daltonský, Feuersteinov alebo Susan Kovalikovej.

Sú teda učitelia naklonení mať vo svojej triede dieťa s postihnutím?

Existuje výskum, ktorý hovorí, že v princípe učitelia s inklúziou súhlasia, lebo je to niečo dobré pre spoločnosť. Akonáhle sa ich to však priamo dotýka a začnete im hovoriť o deťoch s rôznym postihnutím, primárne deťoch s mentálnym postihom alebo tzv. „poruchami správania“, ktoré by mali mať v triede, tak hovoria, že by im bolo lepšie inde, v špeciálnych triedach a pod. Majú pred tým rešpekt. Sú presvedčení, že je to pre dobro detí, lebo tam môžu mať individuálnejší prístup ako v bežnej triede. Ďalej si myslia, že nie sú dostatočne vybavení a nepoznajú vhodné pedagogické metódy a nástroje, ako by tieto deti dokázali efektívne včleniť do kolektívu.

Učitelia u nás môžu dostávať príplatok za prácu so žiakmi so zdravotným znevýhodnením vo výške okolo 20 eur mesačne, ale len ak je v triede viacero takýchto žiakov a nepôsobí tam žiaden asistent, čo nie je motivačné.

Majú učitelia napr. dostatok materiálov, s ktorými môžu pracovať s deťmi so ŠVVP?

V angličtine toho nájdete na internete i v tlačenej forme veľa. Je tam čokoľvek od výukových metód až po pracovné listy. Slovenský učiteľ to má trošku komplikovanejšie. Materiálov, ktoré by mohli použiť na hodine je v slovenčine stále nedostatok, resp. je ťažšie ich nájsť a určite by ocenili, ak by mali v rukách niečo, o čo sa môžu oprieť, čo im túto prácu uľahčí.

Je to v zahraničí lepšie?

V zahraničí, aspoň v mnohých „západných“ krajinách, je okrem dostatku materiálov pre učiteľov výhodou aj to, že tam sa o tieto deti stará viac dospelých. Nie je všetko hodené na plecia jednému učiteľovi. Sú tam špeciálni pedagógovia, asistenti a učiteľ má možnosti deliť si svoju triedu na skupiny. Keď som bol v škole v Austrálii, v každej triede boli aspoň 4 integrované deti. Väčšinou tam mali naraz na výuku minimálne 2 dospelých. Učiteľovi pomáhal asistent, špeciálny pedagóg alebo učiteľ špecializujúci sa na výuku angličtiny ako cudzieho jazyka. Bola to radosť vidieť, ako tí dvaja vždy dokázali úžasne kooperovať. Aj trieda bola rozdelená na 2 priestory, kde boli lavice a koberec s oddychovou časťou. Väčšinou pracovali v skupinkách. Obaja učitelia chodili medzi nimi. V triede bol vždy ruch a bolo to niečo úplne normálne. Nikomu to nevadilo. Bol to jednoducho ich spôsob učenia, komunikácie. Behali pri tom po triede, nesedeli v laviciach. U nás je ruch v triede problém. Čakáme, že deti musia sedieť v lavici a individuálne v tichosti na niečom pracovať. Aj na deti s postihnutím sa u nás nazerá, že budú vyrušovať, budú hlučnejšie a ovplyvní to koncentráciu ostatných. Tam je úplný základ, že deti spolupracujú a ticho nie je pri učení to najdôležitejšie.

Čo je kľúčové, aby sa u nás integrácia realizovala dobre a napĺňala stanovené ciele?

Asistenti sú určite veľmi dôležití. Ešte dôležitejšie je však to, čo v  triede robia. V spomínanej Austrálii som mal možnosť vidieť, že to neboli asistenti, ktorí sedeli vedľa jedného dieťaťa, ale boli rovnocennými partnermi učiteľa. Mali by pomáhať v nejakej miere žiakovi či žiačke s postihnutím, ale nebyť nepretržite s ním. Tým ho izolujú a nedochádza k interakcii s ostatnými deťmi. Zároveň je dôležité povedať, že asistent učiteľa je tá najmenej kvalifikovaná osoba v tíme a často sa celá zodpovednosť za prácu s postihnutým dieťaťom prenáša iba na neho. Toto nie je správne. Asistenta by sme mali využiť naplno, aby bol v prospech celej triedy a neprekážal kontaktu s inými deťmi. Mali by sme jasne definovať, ako by mali 2 dospelé osoby v rámci triedy spolupracovať.

Na Slovensku je asi v každej škole nejaké integrované dieťa, ale je nejaká výnimočná škola, kde robia v tomto smere viac?

Základná škola v Smoleniciach je veľmi vyhľadávaná rodičmi detí s postihnutím. Taktiež v publikácii organizácie CVEK je pekne zmapovaná základná škola v Poprade, ktorá robí v tomto smere výbornú prácu. Je v nej veľmi silná spolupráca učiteľov, ktorí riešia spoločne jednotlivé deti aspoň raz týždenne. Radia si, ako s daným dieťaťom čo najlepšie pracovať. Vďaka tomu sa tu vytvorila aj pozitívna klíma, pretože tento záujem učiteľov na seba nabaľuje ďalšie pozitívne veci, ktoré vyučovanie v škole zlepšuje pre všetky deti.