Narodilo sa vám vytúžené dieťa a šťastím ste úplne bez seba. Batoľa rastie a vy sa s ním chcete hrať, lenže neviete presne ako. Hra vás po chvíli nebaví a navyše sa počas hrania s dieťaťom špinavé riady neumyjú. Tak ho necháte pred monitorom telefónu, tabletu, či televízie. Hádam to nebude až tak zlé. Z batoľaťa je zrazu škôlkar a ten si už zábavu nájde sám. O školákovi ani nehovoriac, o spoločnosť rodičov asi ani nestojí. Problém sa vyriešil aj bez vás. Skutočne?
Výsledky anglickej štúdie spred pár rokov potvrdili, že tretina rodičov považuje hru s deťmi za nudnú a jeden rodič z piatich priznáva, že zabudol, ako sa hrať so svojimi ratolesťami. Klinická psychologička a autorka výskumu Tanya Byron skúmala dve tisíc rodičov a dve tisíc detí vo veku od päť do pätnásť rokov. Rodičia tvrdili, že sa s deťmi nehrajú kvôli starostlivosti o domácnosť, práci a preto, že deti viac bavia videohry ako hry s dospelými. Smutné je, že aj keď sa rodičia napokon zapojili do hry, deti vycítili, že to pre nich nie je zábava. Jedno z desiatich detí tvrdilo, že rodičia sa pri spoločných hrách nudili.
Aké je z tejto nešťastnej situácie východisko? T. Byron hovorí, že rodičia by mali získať nadhľad a spomenúť si na vlastné detstvo a hry, ktoré hrali oni. Podľa nej je dôležité pri hre s deťmi pamätať na štyri kľúčové zásady – vzdelanie, inšpiráciu, integráciu a komunikáciu. Hra by teda mala deti vzdelávať, rozvíjať ich sociálne schopnosti, vyvolávať v nich otázky a pátrať po odpovediach, no predovšetkým musí byť zábavou. Na to, aby sa spoločne strávený čas vydaril, si ho musí každý užiť bez zábran, tlaku, nudy či stresu. Aj pre tých rodičov, ktorí nemajú fantáziu na detské hry, dnes už existuje množstvo nápadov a návodov, ako sa hrať vonku, na snehu, doma, s tými úplne najmenšími deťmi, ako zoznámiť deti hravou formou s vedou alebo ako využiť montessori prístup počas hier. Pomocou hier môžete naučiť deti zdravo jesť, pracovať s hlasom, alebo cvičiť pamäť.
Štúdia tiež ukázala, že medzi generáciami chýba komunikácia, najmä pokiaľ ide o typ hier, ktoré môžu hrať spolu. Jeden z troch rodičov si zvolil hry na počítači, lebo si myslel, že to si deti užijú. No až deväť z desiatich detí tvrdilo, že počítačovú zábavu si chce vychutnať samo a tri štvrtiny detí by radšej s rodičmi hralo starú klasiku ako spoločenské hry alebo by trávili čas s rodičmi vonku.
Deťom stačí ku hre málo
Iste, každý má svoje priority a pred sebou mnoho výziev, ktoré chce cez deň zdolať a hra s dieťaťom sa posúva dolu na rebríčku priorít. Rodičia sa zameriavajú na odškrtávanie políčok v zoznamoch, ktoré musia spraviť, ako navariť večeru, oprať, zaplatiť účty. Ale deti hry vyžadujú a rodičia by sa mali o ne starať nielen v tom, že im zabezpečia jedlo na stôl a čisté oblečenie. Postaviť hru na vrchné stupienky je kľúčové pre rozvoj dieťaťa. Výsledkom bude príjemný, spoločne strávený čas, harmónia a radosť v rodine.
Hra je pre deti nevyhnutná. Pomáha vývoju nervových buniek v mozgu, zlepšuje komunikáciu, sociálne, numerické a jazykové schopnosti. Pomáha nadväzovaniu vzťahov a podporuje pozitívne vzťahy.
Na to, aby ste sa hrali s vaším dieťaťom, nepotrebujete mať kurz animátora v hotelových komplexoch, ani ktovie akú fantáziu. Tou prispejú bez problémov deti. Ideálna hra je totiž spontánna a v réžii dieťaťa. Aj vaše zapojenie môže byť úplne jednoduché. Stačí, ak sa budete dívať na drobca, komentovať to, čo robí a v priebehu hry ho občas chváliť. Ak sa vám páči hrať sa s dieťaťom, je to výborná skúsenosť prežiť na vlastnej koži to, čo ho baví a zistiť, čo si myslí. Deti vám totiž v rámci hry môžu povedať aj to, čo by si otvorene možno netrúfli, čoho sa obávajú. Ak povedia, že macko sa bojí spať sám vo svojej posteli v úplnej tme, môže to signalizovať ich vlastné obavy. Hry tak môžu vylepšiť vzájomnú komunikáciu.
Hra pripravuje deti na skutočný život
Zistiť, ako presne vplýva hra na vývoj mozgu dieťaťa, je nerealizovateľné z etického hľadiska. Preto vedci využívajú vo svojich pokusoch zvieratá. Prelomové zistenia priniesla už pred niekoľkými desaťročiami Američanka Marion Diamond, profesorka anatómie. Spolu s kolegami publikovala v roku 1964 výsledky svojho výskumu na krysách. Neurológovia pripravili pokus, v rámci ktorého vyrastali krysy v rôznych prostrediach. Jedno bolo obyčajné a nudné a to druhé zábavné, plné hračiek. Keď vedci skúmali mozog krýs, zistili, že tie, ktorých prostredie bolo stimulujúce, mali hrubšiu mozgovú kôru, väčší mozog, rýchlejšie sa učili a viac si pamätali.
Hra napomáha aj rozvoju tzv. divergentného myslenia. Je opakom konvergentného myslenia, pri ktorom je možné len jedno riešenie. Divergentné myslenie charakterizuje schopnosť hľadať množstvo rôznych riešení a využívať svoju predstavivosť. V roku 1981 dve vedkyne Debra J. Pepler a Hildy S. Ross urobili pokus so 64 deťmi, ktorým dali možnosť hrať sa s konvergentnými materiálmi, ako puzzle s jediným riešením a divergentnými materiálmi, ako kocky, s ktorými sa dá hrať na množstvo spôsobov. Neskôr museli deti vyriešiť niekoľko problémov. Deti z druhej skupiny boli flexibilnejšie a k problémom pristupovali so značnou dávkou kreativity. Rýchlejšie odhalili neefektívne riešenia a nachádzali nové. Vedkyne uzavreli, že hra s hračkami, ktoré ponúkajú len jedinú správnu možnosť hry, naučí deti, že existujú správne odpovede a ony sa musia snažiť nájsť ich. Lenže hra s otvorenými možnosťami deti naučí, že je množstvo rôznych prístupov na to, aby vyriešili daný problém a ich kreatívne myslenie je neobmedzené.
Dnes máme k dispozícii vedecké dôkazy o tom, že pre deti hra znamená prípravu na skutočné životné výzvy. Keď počas tejto predstieranej hry dostanú deti dostatok informácií, buď od rodičov, či starších a skúsenejších súrodencov, oveľa ľahšie ich vstrebávajú a následne aplikujú. Výskumy na amerických predškolákoch dokázali, že už trojročné deti poznajú rozdiel medzi realistickým a nereálnym predstieraním a pomocou informácií, ktoré počuli počas hry, dokázali pochopiť skutočný vonkajší svet. Navyše všetko, čo sa drobci naučia, keď sa hrajú, vnímajú ľahko. Naopak, pri veciach, ktoré považujú za svoje povinnosti, to funguje úplne inak. Keď je učenie náročné a nezáživné, vyžaduje dlhé sústredenie, naša schopnosť sústrediť sa postupne klesá. Je potom ťažké, dosiahnuť tzv. stav flow, teda byť absolútne šťastný a s chuťou sa ponoriť do toho, čo robíme. Hra je otvorenou bránou k stavu flow.
