Ako prežiť pubertu tak, aby boli šťastné deti aj rodičia?

Puberta patrí ku komplikovaným obdobiam ľudského života, ktoré nie je ľahké ani pre tých, ktorí ho prežívajú, ale ani pre rodičov. Existujú však cesty, ktoré pomáhajú obidvom stranám v úprimnej  komunikácii.
Puberta patrí ku komplikovaným obdobiam ľudského života, ktoré nie je ľahké ani pre tých, ktorí ho prežívajú, ale ani pre rodičov. Existujú však cesty, ktoré pomáhajú obidvom stranám v úprimnej komunikácii. / Foto: Bigstock

Puberta patrí ku komplikovaným obdobiam ľudského života, ktoré nie je ľahké ani pre tých, ktorí ho prežívajú, ale ani pre rodičov. Ako spoločne prežiť túto etapu života čo najlepšie?

 

Puberta patrí ku komplikovaným obdobiam ľudského života. V puberte sa rozvíjajú rozumové schopnosti, dieťa pomaly vstupuje do štádia formálnych operácií, vďaka čomu je schopné vidieť seba i svet v celej zložitosti, podobne ako dospelí. Vytvára si vlastné schémy videnia sveta, buduje si svoje názory a postoje, ktoré v mnohom narážajú na to, čo bolo v jeho vnútornom svete v prvých rokoch života pevne zabudované od rodičov. Toto prepracovanie je náročné a spravidla sa nezaobíde bez búrlivých prejavov. Prebúdzajú sa funkcie pohlavných žliaz, čo podnecuje nové emocionálne a pudové zmeny a nárast agresívnych síl. Dieťa musí čeliť mnohým telesným i duševným zmenám. Podľa psychoanalytika Eriksona je dospievanie predovšetkým hľadaním vlastnej identity, boj s neistotou a  pochybnosťami o sebe. Hlavnú úlohu puberty vidí v pokiaľ možno vyčerpávajúcom vyriešení otázky: „Kto som, čo viem a kde patrím?“ U dospievajúcich detí vzniká často rozpor medzi tým, aké sú a aké by chceli byť. Ďalšou vývinovou úlohou pri hľadaní vlastnej totožnosti mladého človeka v puberte je zaradenie sa do určitých spoločenských skupín. Toto zaradenie vyžaduje rozdielne rozumové schopnosti a manuálne zručnosti, ale aj iné citové a pudové vybavenie. Svoju spoločenskú rolu má človek danú len do určitej miery, v konečnom dôsledku si svoje postavenie musí vybrať a vybojovať sám. Rodičia by mali pochopiť a následne rešpektovať, že genetické vybavenie dieťaťa, jeho názory a postoje nemusia byť zhodné s ich postojmi a ponechať dieťaťu primeranú mieru slobody. Je pochopiteľné, že čím väčšie prekážky v tomto období rodičia deťom kladú, tým búrlivejšie sa deti bránia ich nátlaku. Niekedy je naozaj mimoriadne náročné zosúladiť predstavy rodičov a detí v puberte. Psychológ Milan Studnička vo svojich prednáškach a kurzoch upozorňuje rodičov na to, že o tom, ako prežijú so svojím dieťaťom pubertu, sa rozhoduje dávno predtým.

 

Puberta nemusí byť náročná, keď rodičia správne dieťa vychovávajú ešte pred pubertou

Do obdobia puberty majú rodičia nad deťmi moc, pretože tie majú k nim rešpekt, úctu, obdiv alebo strach. Keď príde puberta a deti začnú viac túžiť po slobode a presadzovať vlastné ja, často odmietajú s rodičmi komunikovať alebo iným spôsobom vzdorujú. Rodičia sú často bezmocní a nevedia, ako s dieťaťom vychádzať. Niektorí sa utiekajú k zastrašovaniu, iní si dieťa kupujú peniazmi alebo inými darmi. Toto však tiež nefunguje dlho. Dieťa sa často vracia k pôvodnému správaniu. Milan Studnička hovorí, že puberta je veľmi krátke obdobie, ale mimoriadne záleží na tom, ako ho dieťa prežije. V tomto období sa totiž rozhoduje o celom ďalšom jeho živote. Teda o tom, či bude študovať, športovať, pracovať na svojich snoch alebo skončí len na sociálnych sieťach, pri alkohole, cigaretách, drogách  alebo len pri počítačových hrách. Aby sa dieťa nedostalo do tohto bezcieľneho položenia, je dôležité, aby rodičia uplatňovali správne postoje a výchovné postupy ešte pred pubertou.

 

Najčastejšie chyby rodičov pred pubertou

1. Agresívne povedané zákazy, príkazy a krik

Samozrejme, existujú situácie, keď je dieťa napríklad v ohrození života a rodič zakričať musí. Ak však rodičia s krikom, ba dokonca s určitou agresiou neustále dieťaťu niečo zakazujú alebo prikazujú, to v mladšom veku poslúchne, lebo sa bojí, ale v puberte na tento tón hlasu prestáva reagovať. Ideálne je žiť tak, aby dieťa chcelo rodičov napodobňovať. Ak ich napodobňuje a uznáva ako autoritu, väčšinou na základe bežnej komunikácie urobí to, čo rodičia žiadajú. Milan Studnička upozorňuje, že prísne zákazy a príkazy sú znakom neschopnosti rodičov viesť správny dialóg s dieťaťom. Príkazy a zákazy spôsobujú znižovanie dôvery medzi rodičmi a dieťaťom. Dieťa stráca dôveru aj vtedy, keď napríklad matka je  jeden deň veľmi milá a ďalší deň aj pre nič za nič kričí. Cíti sa zmätené. Nevie, čo prinesie ďalší deň. Zároveň cíti lásku a tiež chlad, a to ho učí nedôvere.

 

2. Tresty

„Ak dieťa pred pubertou neustále trestáte, v puberte povie dosť. Trest je spôsob, ako v puberte prísť o dieťa,“ upozorňuje Milan Studnička. Deti, ktoré boli často trestané, v puberte väčšinou prestávajú reagovať na všetky príkazy a zákazy, robia si, čo uznajú za vhodné a keď im rodičia dohovárajú, reagujú agresívne.

 

3. Nevnímanie potrieb dieťaťa

Niektoré deti veľmi trápi, že rodičia vôbec nevnímajú, čo im hovoria. Hoci sa dospievajúce deti snažia osamostatniť, potrebujú niekoho, s kým by sa mohli úprimne rozprávať, kto by ich so skutočným záujmom počúval. Hlavne z tohto dôvodu sa tak rady rozprávajú s kamarátmi. Tvária sa síce ako samostatné bytosti, ale v skutočnosti si veľmi prajú byť s niekým, komu dôverujú. Najviac zo všetkého túžia po tom, aby mohli dôverovať svojim rodičom a rozprávať sa s nimi o všetkom, čo majú na srdci. Jedným slovom potrebujú niekoho, kto by sa rozprával s nimi, kto by ich skutočne vypočul a nie im len dával príkazy a ponaučenia. Deti, keď rodičom nedôverujú, hovoria im len to, čo vedia, že chcú počuť. V hĺbke duše však túžia po tom, aby mohli hovoriť skutočnú pravdu a to, čo si naozaj myslia a čo cítia. Ak chcete  mať v tomto smere úspech, musíte byť pripravení, že budete počuť aj veci, ktoré sa ťažko počúvajú. A musíte byť schopní hovoriť s dieťaťom bez toho, aby malo z rozhovoru pocit, že sa previnilo, že je hlúpe alebo nezrelé. To znamená, že musíte skúmať, ako sa cíti, čo si myslí a čo má v danom prípade v pláne urobiť.

 

Napríklad:

Rodič: „Ahoj, ako sa máš?“

Dieťa: „Dobre.“

Rodič: „To som rada. A čo škola?“

Dieťa: „V poriadku.“

Rodič „To je dobre! Viem, že si mal v minulom polroku trošku problémy s matematikou. Robí ti stále starosti?“

Dieťa: „Ten učiteľ ma rozčuľuje!“

Rodič: „Vážne? A prečo?“

Dieťa: „Ja neviem. Sedí na mne!“

Rodič: „Hm. To môže pekne znepríjemňovať život!“

Dieťa: „To mi rozprávaj! Robí problémy kvôli maličkostiam. Napríklad vtedy, keď prinesiem projekt trochu s oneskorením. To je toho! Ostatným učiteľom to nevadí.“

Rodič: „Čo s tým budeš robiť? Ako si s ním chceš napraviť vzťah?“

Dieťa: „Ja neviem. Mohol by som zostať v triede po škole a poprosiť ho, že či môžem chodiť aj ja na doučovanie. Iní spolužiaci chodia. Na neho takéto veci robia veľký dojem.“

Rodič: „Možno to pomôže. Pripadá mi, že je to veľmi dobrý nápad. Bola by som rada, keby si mi potom povedal, ako to dopadlo a či si tam bol. A určite mi povedz, keď ti budem môcť nejako pomôcť.“

Dieťa: „Dobre, Poviem ti. Vďaka.“

 

Tejto matke sa nepáčilo všetko, čo počula, ale dozvedela sa, čo sa s chlapcom naozaj deje a zariadila to tak, že ho požiadala, aby jej neskôr povedal viac a doplnil tak svoje informácie, ako sa situácia vyvíja. Ešte dôležitejšie však je, že rodič zaujal pozíciu úprimného záujmu a zriekol sa zasahovania do chlapcových záležitostí. Matka ukázala, že jej môže dôverovať a že syna vie aktívne počúvať. Tento chlapec pravdepodobne získa presvedčenie, že môže bez akéhokoľvek nebezpečenstva hovoriť v budúcnosti s matkou o svojich záležitostiach.

 

4. Prenášanie napätia na dieťa

V mnohých rodinách je veľké množstvo napätia a prevládajú hádky. Keď dieťa vyrastá v tomto prostredí, postupne prestáva dôverovať svojim rodičom. Takéto dieťa rady svojich rodičov vôbec nepočúva, pretože vie, že život funguje úplne ináč.

 

5. Nedostatok času

Žijeme v dobe, keď čas považujeme za jeden z najväčších darov. Je ho žalostne málo na všetko, čo by sme chceli robiť. Keby sme si na papier napísali, koľko času venujeme práci, upratovaniu, internetu, televízii, telefonovaniu a deťom, možno by sme zistili, že práve deťom venujeme žalostne málo času. Čas s dieťaťom psychológovia vnímajú ako čas, keď sme s dieťaťom reálne, to znamená, že komunikujeme iba s ním, hráme sa iba s ním, venujeme sa iba jemu. Nič iné popri tom nerobíme. Toto sa považuje za čas strávený s dieťaťom. Ak  sú rodičia málo so svojím dieťaťom, ono sa potom radšej napojí na niekoho iného alebo na niečo iné. Napríklad na sociálne siete alebo počítačové hry. V dôsledku nedostatku času rodičia dávajú deti na množstvo krúžkov. Niekedy až prehnane. Milan Studnička na základe práce so svojimi klientami prišiel k záveru, že to väčšinou robia rodičia, ktorí majú v sebe málo trpezlivosti či láskavosti a jednoducho sa im nechce s deťmi byť spolu. Považujú to za stratený čas. Radšej sa venujú svojej práci, športu, sebarozvoju a podobne. Keď dieťa cíti, že ho vnímate ako parťáka, že ste s ním v každej chvíli radi, v puberte vyhľadáva čas s vami. Je nadšený z toho, že s vami môže niekam ísť.

 

Ako obnoviť dôveru?

Možno máte doma puberťáka, s ktorým sa ťažko vychádza, v rodine sa necítite šťastne a neexistuje medzi vami dôvera. Milan Studnička hovorí, že ak je to aj v takomto štádiu, nič nie je stratené a dôvera sa obnoviť dá. Chce to však veľa trpezlivosti. A upozorňuje tiež na to, že ak si dôveru vybudujete, mali by ste urobiť všetko pre to, aby ste ju už viac nestratili. Ako začať pracovať na obnovení dôvery?

 

Komunikujte bez príkazov a zákazov

Milan Studnička odporúča prestať s príkazmi a so zákazmi a začať komunikovať na partnerskej úrovni. Diskutovať o tom, čo je potrebné urobiť a čo nie. Potrebné je tiež sa vyvarovať pre deti nepríjemných, stále sa opakujúcich otázok. Deti v puberte  neznášajú hlavne tieto otázky:

 Čo bolo v škole na obed?

Ako bolo v škole?

Tieto otázky deti vôbec nezaujímajú a keď sa pýtate neustále na niečo, čo dieťa vôbec nezaujíma, dôvera sa vytráca. Ak chcete viesť dialóg, musíte sa zaujímať o to, čo zaujíma dieťa. 

 

Skúmajte, čo dieťa naozaj zaujíma

Skúste sa priblížiť k záujmom dieťaťa. Ak sa dcéra zaujíma o fotografovanie, preštudujte si niečo o tom, aby ste sa mali o čom rozprávať. Povedzte jej, nech vám ukáže nejaké fotky a podobne. Zaujímajte sa o to, čo zaujíma ju a takto začnete žiť spoločný život. Možno prejde rok a zrazu sa vám zverí s tým, čo prežíva v škole, vo vzťahu a podobne. Vtedy pocítite, že dôvera je obnovená. Ale nejde to hneď. Trvá to dlhú dobu. Musí dôjsť k vzájomnému naladeniu, aby vám dieťa opäť verilo a to trvá dlhšiu dobu. Ak máte syna, ktorý celé dni sedí pri počítači, nainštalujte si jeho hry tiež a začnite sa spolu hrať. Tešte sa spolu s malým úspechov vášho syna vo virtuálnom svete. Keď takto rok alebo dva vydržíte oceňovať svojho syna, zrazu zistíte, že váš syn sa vám začal zverovať a stávate sa pre neho dôveryhodnou osobou. Už máte krásny vzťah, ale musíte začať tým, čo baví syna. Tým, že sa zbavíte svojich ideálnych predstáv o svojom dieťati a začnete ho vnímať také, aké je, získate ho naspäť do svojho sveta. Táto fáza pri obnovovaní vzťahu sa nedá preskočiť. Keď dieťa pocíti, že ho vnímate také, aké je a že sa skutočne zaujímate o jeho svet, začne vám dôverovať a tento krásny vzťah vám môže fungovať až do konca života.

Ak rodičia dávajú niekoľko rokov dieťaťu najavo, že takmer všetko, čo robí, čo ho zaujíma, je zlé,  dieťa to už  po určitom čase nevládze počúvať, a preto sa uzatvára pred nimi.

 

Buďte vzorom

Ideálne je byť vzorom v stravovaní, v práci, v správaní, v športovaní, vo vykonávaní domácich prác a podobne. Keď niečo poviete a deti to počujú, musíte to dodržať. Všetko, čo chcete, aby robilo vaše dieťa, robte aj vy. Buďte vzorom vo všetkom, v čom môžete. Dieťa vám začne veriť a znovu sa naštartuje váš vzťah.

 


Zdroje: 
Jamie Raser: Ako vychovávať deti, s ktorými sa dá žiť
www.dovychovat.cz

Zdieľať na facebooku