Komunikácia s deťmi v čase puberty je niekedy náročná. Existujú však účinné stratégie, ktoré pomáhajú rodičom zlepšovať komunikáciu s dieťaťom aj v období, keď sa uzatvára, túži získať pocit vlastnej totožnosti a dopracovať sa k nezávislosti.
Dieťa v puberte túži po nezávislosti, samostatnosti, hľadá spôsoby vlastného sebavyjadrenia. Z tohto dôvodu sa snaží získať od rodičov odstup. To je zároveň jeden z dôvodov, prečo vaše deti v puberte už nechcú zdieľať všetko s vami, ako tomu bolo až doteraz. Druhým dôvodom je skutočnosť, že vaše dorastajúce deti žijú v kultúre, ktorá sa líši od kultúry dospelých. Deti v puberte uznávajú iné hodnoty, vyznačuje sa iným vkusom, iným zmyslom pre humor ako generácia ich rodičov. Dospievajúca mládež chápe veci inak ako vy a vy zase naopak nedokážete vidieť veci tak ako oni. Z tohto dôvodu je niekedy ťažké nájsť spoločný námet na rozhovor. Tretí dôvod, prečo môžu nastať ťažkosti v komunikácii, spočíva v nesprávnych postupoch pri komunikácii rodičov s deťmi. Nevhodné je napríklad to, keď si rodič komunikáciu s dieťaťom vymáha.
Pozor na vynútenú komunikáciu
Vynútená komunikácia môže prebiehať približne takto:
Rodič: „Stále si zavretý vo svojej izbe. Čo keby si konečne zostal v obývačke chvíľu tu s nami?“
Dieťa: „Daj mi pokoj!“
Rodič: „Čo je to s tebou? Ty sa už s nami skoro vôbec nerozprávaš!“
Dieťa: „Čo je na tom zvláštne! Proste, nemám vám čo povedať!“
Rodič: „Ale stále rozprávaš, keď sa bavíš s kamarátmi cez skype.“
Dieťa: „A čo chceš odo mňa vedieť?“
Rodič: „Napríklad to, ako si sa mal v škole.“
Dieťa: „Som úplne unavený! Už si spokojná? Budem vo svojej izbe. Dajte mi všetci pokoj!“
V uvedenom príklade si rodič veľmi praje porozprávať sa s dieťaťom, a preto si začal komunikáciu vymáhať. Veľmi to však nepomáha. Dieťa je ešte viac podráždené. Niekedy to môže skončiť aj tak, že sa začne zamkýňať v izbe, prestane chodiť na večeru či obed, nechce chodiť na rodinné návštevy a podobne. Rodičov to potom, samozrejme, veľmi trápi. Rodinný terapeut Jamie Raser vo svojej knihe Ako vychovávať deti, s ktorými sa dá žiť odporúča rodičom, aby v takejto situácii dieťa neprosili, ale aby len zaklopali na dvere, keď sa už blížil čas večere a povedali: „Večera bude o päť minút.“ Potom by mali od dverí pokojne odísť. Prvé dva dni sa možno neudeje nič, ale na tretí deň budete možno prekvapení. Väčšinou deti na večeru prídu. Keď rodičia prestanú prosiť, naliehať alebo sa vyhrážať, deti väčšinou prehodnotia situáciu a postupne na večere začnú chodiť. Pri spoločnom stole by potom mala prebiehať prijateľná komunikácia bez posmeškov, vyhrážania, vyzvedania. Mala by sa uskutočniť v pokojnej atmosfére.
Vyhnite sa predčasným ponaučeniam a radám
Hoci sa dospievajúce deti snažia osamostatniť, potrebujú niekoho, s kým by sa mohli úprimne rozprávať, kto by ich so skutočným záujmom počúval. Hlavne z tohto dôvodu sa tak rady rozprávajú s kamarátmi. Tvária sa síce ako samostatné bytosti, ale v skutočnosti si veľmi prajú byť s niekým, komu dôverujú. Najviac zo všetkého túžia po tom, aby mohli dôverovať svojim rodičom a rozprávať sa s nimi o všetkom, čo majú na srdci. Jedným slovom potrebujú niekoho, kto by sa rozprával s nimi, kto by ich skutočne vypočul a nie im len dával príkazy a ponaučenia. Deti, keď rodičom nedôverujú, hovoria im len to, čo vedia, že chcú počuť. V hĺbke duše však túžia po tom, aby mohli hovoriť skutočnú pravdu a to, čo si naozaj myslia a čo cítia. Ak chcete mať v tomto smere úspech, musíte byť pripravení, že budete počuť aj veci, ktoré sa ťažko počúvajú. A musíte byť schopní hovoriť s dieťaťom bez toho, aby malo z rozhovoru pocit, že sa previnilo, že je hlúpe alebo nezrelé. To znamená, že musíte skúmať, ako sa cíti, čo si myslí a čo má v danom prípade v pláne urobiť.
Napríklad:
Rodič: „Ahoj, ako sa máš?“
Dieťa: „Dobre.“
Rodič: „To som rada. A čo škola?“
Dieťa: „V poriadku.“
Rodič „To je dobre! Viem, že si mal v minulom polroku trošku problémy s matematikou. Robí ti stále starosti?“
Dieťa: „Ten učiteľ ma rozčuľuje!“
Rodič: „Vážne? A prečo?“
Dieťa: „Ja neviem. Sedí na mne!“
Rodič: „Hm. To môže pekne znepríjemňovať život!“
Dieťa: „To mi rozprávaj! Robí problémy kvôli maličkostiam. Napríklad vtedy, keď prinesiem projekt trochu s oneskorením. To je toho! Ostatným učiteľom to nevadí.“
Rodič: „Čo s tým budeš robiť? Ako si s ním chceš napraviť vzťah?“
Dieťa: „Ja neviem. Mohol by som zostať v triede po škole a poprosiť ho, že či môžem chodiť aj ja na doučovanie. Iní spolužiaci chodia. Na neho takéto veci robia veľký dojem.“
Rodič: „Možno to pomôže. Pripadá mi, že je to veľmi dobrý nápad. Bola by som rada, keby si mi potom povedal, ako to dopadlo a či si tam bol. A určite mi povedz, keď ti budem môcť nejako pomôcť.“
Dieťa: „Dobre, Poviem ti. Vďaka.“
Tejto matke sa nepáčilo všetko, čo počula, ale dozvedela sa, čo sa s chlapcom naozaj deje a zariadila to tak, že ho požiadala, aby jej neskôr povedal viac a doplnil tak svoje informácie, ako sa situácia vyvíja. Ešte dôležitejšie však je, že rodič zaujal pozíciu úprimného záujmu a zriekol sa zasahovania do chlapcových záležitostí. Matka ukázala, že jej môže dôverovať a že syna vie aktívne počúvať. Tento chlapec pravdepodobne získa presvedčenie, že môže bez akéhokoľvek nebezpečenstva hovoriť v budúcnosti s matkou o svojich záležitostiach.
Vyjadrujte deťom svoju podporu
Deti mávajú aj svoje náročné dni. Ak majú vykonať náročné úlohy, rodič by to nemal urobiť za nich, ale povedať im: „Vidím, aké to máš dnes ťažké, ale verím ti, že to prekonáš. Som tu preto, aby som ťa podporil(a) a v prípade potreby ti aj pomohol (pomohla).“ Úlohou rodičov je nastaviť svoje deti na úspech i na to, aby sa v budúcnosti vedeli o seba postarať, aby vedeli samy riešiť svoje problémy a mali istotu, že to všetko zvládnu. Keď rodičia sústavne svoje deti nezachraňujú, ale viac ich k samostatnosti motivujú, budujú v nich sebaúctu a vnútornú motiváciu.
Povedzte svojim deťom o vašich strachoch
Deti majú často pocit, že sú dosť staré, dostatočne silné, dostatočne veľké a dostatočne schopné na to, aby robili veľké veci. Nevadí im rýchla jazda na bicykli, lezenie na vysoké ohrady alebo po stromoch. No rodičia často nie sú pripravení na to, aby nechali deti dostatočne riskovať. Je to samozrejmé, cítia zodpovednosť i strach. Naniesto vyhrážok, zákazov a kriku, povedzte o vašom strachu deťom. Väčšinou ho potom berú na vedomie a viac si premyslia, čo urobia a čo neurobia. Keď vidia, že aj vy máte svoj strach, dokážu vám úprimne povedať aj o tom svojom.
Úlohou dospievania je získať pocit vlastnej totožnosti, nezávislosti a samostatnosti. Dospievajúci patria k inej generácii a tá má aj odlišnú kultúru. Z tohto dôvodu sa najradšej rozprávajú so svojimi rovesníkmi. Ale potrebujú aj rodičov. Potrebujú cítiť, že im rozumejú, že stoja na ich strane a podporujú ich. Kamaráti sú často jediní, ktorí ich naozaj počúvajú a berú ich vážne. Deti v puberte túžia veľa vecí povedať aj rodičom, ale boja sa, že spanikária, keď sa im zveria s niečím, čo ich veľmi nepoteší. Nechcú počúvať dlhé výchovné prednášky. Chcú, aby ich rodičia hlavne počúvali, rešpektovali a až potom ponúkali svoje rady a nápady. Dobrý vzťah medzi rodičmi a dospievajúcimi deťmi vzniká hlavne vtedy, keď ich rodičia predovšetkým úprimne počúvajú a až potom začnú dávať konkrétne rady a ponaučenia.
Zdroj: Jamie Raser: Ako vychovávať deti, s ktorými sa dá žiť
