Články: Pre študentov
O projekte

 

Hľadanie vlastnej identity v období puberty nie je jednoduché

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Ilustračné foto: Bigstock
  Ilustračné foto: Bigstock

Puberta patrí ku komplikovaným obdobiam ľudského života, ktoré nie je ľahké ani pre tých, ktorí ho prežívajú, ale ani pre rodičov a vychovávateľov. V puberte telesný a duševný vývoj dieťaťa významne pokročil. Rozvíjajú sa rozumové schopnosti, dieťa pomaly vstupuje do štádia formálnych operácií, vďaka čomu je schopné vidieť seba i svet v celej zložitosti, podobne ako dospelí. Vytvára si vlastné schémy videnia sveta, buduje si svoje názory a postoje, ktoré v mnohom narážajú na to, čo bolo v jeho vnútornom svete v prvých rokoch života pevne zabudované od rodičov. Toto prepracovanie je náročné a spravidla sa nezaobíde bez búrlivých prejavov. Prebúdzajú sa funkcie pohlavných žliaz, čo podnecuje nové emocionálne a pudové zmeny a nárast agresívnych síl. Dieťa musí čeliť mnohým telesným i duševným zmenám.

 

V dnešnej dobe sa k tomu všetkému ešte výraznejšie ako v minulosti pridáva hľadanie vlastnej identity. Podľa Eriksona je dospievanie predovšetkým hľadaním vlastnej identity, boj s neistotou a  pochybnosťami o sebe. Hlavnú úlohu puberty vidí v pokiaľ možno vyčerpávajúcom vyriešení otázky: „Kto som, čo viem a kde patrím?“ Ak nechceme v tomto vývinovom období svojich detí narobiť veľké výchovné chyby, musíme mať na pamäti, že u dospievajúcich detí vzniká často rozpor medzi tým, aké sú a aké by chceli byť.  Ďalšou vývinovou úlohou pri hľadaní vlastnej totožnosti mladého človeka v puberte je zaradenie sa do určitých spoločenských skupín. Toto zaradenie vyžaduje rozdielne rozumové schopnosti a manuálne zručnosti, ale aj iné citové a pudové vybavenie. Svoju spoločenskú rolu má človek danú len do určitej miery, v konečnom dôsledku si svoje postavenie musí vybrať a vybojovať sám. Rodičia by mu pri tom nemali klásť prekážky. Mali by pochopiť a následne rešpektovať, že genetické vybavenie dieťaťa, jeho názory a postoje nemusia byť zhodné s ich postojmi, a ponechať dieťaťu primeranú mieru slobody. Je pochopiteľné, že čím väčšie prekážky v tomto období rodičia deťom kladú, tým búrlivejšie sa deti bránia ich nátlaku.

 

Vidíme, že okrem telesných a duševných zmien dieťa v puberte prechádza ďalšími rôznymi záťažovými situáciami a často sa zmieta medzi tým, čo by naozaj chcelo a ako sa musí tváriť a hovoriť, aby zapadlo do spoločnosti rovesníkov, v ktorej sa práve pohybuje a žije. Niekedy sa dostáva aj do takej situácie, keď musí žiť dva životy. Jeden doma so súrodencami a rodičmi a jeden mimo rodiny. Tlak z vonku býva často taký silný, že tieto dva životy sú diametrálne odlišné a vôbec spolu nesúvisia. Ak sa dieťa cíti neisté, nepozná ešte svoje vlastné smerovanie, nemá konkrétne sny a ciele, často preto, aby mohlo patriť do určitej komunity či už v škole, alebo niekde vonku v dedine či v meste, musí často veľmi silno potláčať svoje vlastné ja, svoju vlastnú osobnosť. Pretvarovať sa, prispôsobovať sa, hrať sa na niekoho iného.  A často nejde len o tlak rovesníckych skupín. Tých ďalších tlakov je veľmi veľa. Predstavme si napríklad také médiá. Zo všetkých strán sa na deti valí  reklama, ktorá ponúka „jediný správny“ ideál krásy spojený s určitým druhom obliekania, obúvania, počúvania hudby, trávenia voľného času, cestovania, nakupovania...Ak niekto nezodpovedá prísnym umelo stanovených kritériám podľa potrieb objednávateľov reklamy, tak to má naozaj ťažké. Som učiteľka, a tak veľmi dobre viem, že v kolektíve stačia dve – tri arogantné, pyšné a pohŕdajúce spolužiačky, ktoré dokážu svojimi psychickými útokmi zlikvidovať akúkoľvek krehkú a čistú dušu, ktorá sa možno ešte len hľadá. A preto si myslím, že v spoločnosti, v školách a predovšetkým v rodinách, by sa mala čoraz väčšia pozornosť venovať aj problematike hľadania vlastnej identity. Podľa môjho názoru pozitívne  v tomto usmerňovaní pôsobí silné puto medzi rodičmi a deťmi.

 

Silné puto medzi rodičmi a dieťaťom sa tvorí vďaka intenzívnemu vzťahu a kontaktu medzi nimi. Systém je však nastavený tak, že na budovanie silných citových väzieb nezostáva veľa času. Veď všetci dobre vieme, koľko času musíme venovať kariére, zarábaniu peňazí a tiež sledovaniu médií. Žijeme v tzv. výkonnostnej spoločnosti, kde výkon je zbožňovaný a vysoko uznávaný. Poznám ľudí, ktorí sa predbiehajú ešte aj v tom, kto bol dlhšie v práci. Akoby platilo, že nakoľko sme výkonní, natoľko žijeme. Je to nekončiaci zamotaný kruh. Stál chceme byť lepší. Kde je však koniec? Akoby sme sa dostávali do pasce. Máme strach. A aby sme pokorili strach, potrebujeme silné adrenalínové zážitky, ktoré ho prehlušia. Myslíme si, že takto k nám príde radosť. Ale ona často neprichádza. Je to preto, že sme zabudli na samých seba, na svoj vlastný prameň, z ktorého môžeme čerpať, ktorý nám bol daný pri narodení. Viac spoznávame okolie ako sami seba, a preto sa často cítime aj prázdni a na druhej strane sme aj ľahko manipulovateľní. Často nám chýba hĺbka v myslení, zanietenosť, opravdivosť a autentickosť. My máme predsa svoje vlastné potreby, emócie, túžby a potreby. Musíme ich v sebe objavovať a kľúč k objavovaniu odovzdávať predovšetkým svojim deťom.

 

Čím viac času dieťa či rodič trávi pred obrazovkou (aj batoľa, napr. aby sa upokojilo, aby si matka oddýchla a pod.), tým menej času ostáva na láskyplnú komunikáciu medzi dieťaťom a rodičom. Výskumy dokazujú, že táto interakcia (komunikácia, dotyky, pohľady, blízkosť, hra) je dokonca nevyhnutná pre správny rozvoj mozgu a jeho funkcií. Ovplyvňuje rozvoj schopnosti dieťaťa ovládať svoje emócie; má priamy vplyv na kognitívne schopnosti a vnímanie svojej hodnoty. Láskyplná pozornosť rodiča dáva dieťaťu možnosť precítiť a uvedomiť si, že nie je len objekt, ktorý napr. treba pri nakupovaní upokojiť tým, že sa bude celý čas hrať s telefónom; alebo pri jazde autom deťom pustíme rozprávku na DVD, aby sme sa mohli konečne s manželom porozprávať. Na rozdiel od chladných a neosobných obrazoviek blízkosť a pochopenie milujúceho človeka pomáha deťom učiť sa empatii a tiež vytvárať zdravé vzťahy. Ale realita je taká, že už maličké deti v kočíkoch držia v ruke tablet alebo mobil. Rozvoj vedy a techniky priniesol veľa pozitívnych vecí, je dobré, že napreduje, ale rozvoj citov a empatie je na prežitie v tejto dobe rovnako dôležitý ako  schopnosť ovládať všetky elektronické prístroje, ktoré má človek dnes k dispozícii. Budovanie silného puta nekončí v ranom detstve, ale pokračuje až do puberty, keď mladí ľudia potrebujú od rodičov cítiť prijatie a pochopenie. Potrebujú vidieť, že rodičia im venujú svoj čas, že si ich chcú vypočuť, že ich podporujú v dobrom snažení, že ich zaujíma, keď im  rozprávajú o svojich láskach, úspechoch i neúspechoch. Pevné puto sa buduje cez silný rodinný život, ktorý spočíva hlavne v kvalitne prežitom spoločnom čase, keď sa spoločne stretnú ľudia, ktorí sa navzájom ľúbia. A vôbec to nie je o peniazoch, exotických dovolenkách, drahých lístkoch na koncerty, hokejové zápasy či do divadla. Ide predovšetkým o emocionálnu blízkosť, úprimný empatický rozhovor, záujem jeden o druhého a uznanie jeho hodnoty. Vďaka hodnotným vzťahom v rodine  si dieťa  buduje svoju sebahodnotu, postoje, mravné hodnoty, schopnosť sebakontroly. Vďaka pokojnému a ústretovému prostrediu má čas a priestor na spoznávanie svojich snov a túžob, hľadanie vlastného poslania, nachádzanie vlastnej cesty, výber budúceho povolania. Deti rady o týchto témach premýšľajú a rady o nich aj rozprávajú.

 

Okrem empatickej a úprimnej komunikácie im ponúkajme aj priestor na premýšľanie v tichu, prechádzky v prírode alebo čas na vedenia denníka. Všetky tieto aktivity deťom pomáhajú pri nachádzaní vlastnej identity. Dieťa, ktoré pozná svoju vlastnú hodnotu  ktoré vie, kde smeruje, vie, čo v živote chce a zároveň vie, že má rodinu, ktorá stojí pri ňom v dobrom aj v zlom, získava dôležitú schopnosť potrebnú v dnešnom svete – vie kriticky hodnotiť obsahy toho, čo počuje a vidí.

 

Chlapec, ktorý si je vedomý svojej hodnoty, vie, že prijímaný okolím nemusí byť len vtedy, keď bude špičkový športovec s najdrahšími teniskami, autom a vypracovanými svalmi. On dobre vie, že uznávaný a prijímaný spoločnosťou môže byť aj vtedy, ak bude kvalitným inžinierom alebo dobrým otcom svojich detí. Keď si je dospievajúce dievča vedomé svojej hodnoty, oveľa ľahšie odhalí klamstvo médií, ktoré sa mu snažia nahovoriť, že jeho hodnota spočíva vo vonkajšej kráse dosiahnutej len vďaka správnej kozmetike, oblečeniu, obutiu, správnej dĺžke vlasov, vhodnej vône a topánok. Ona vie, že jej hodnota súvisí aj s inými atribútmi. Takéto dievča veľmi ťažko dokážu rozhodiť narážky arogantných a povrchných spolužiačok, ktoré si všímajú len to, čo má kto oblečené. Spomínané dievča je z rodiny vyzbrojené množstvom múdrych a pravdivých argumentov, ktoré v prípade potreby dokáže smelo použiť, a tak sa slovne ubrániť.

Život človeka je cesta. Nie sme stroje a nemusíme byť stále najlepší a neustále byť na výslní. Deti treba pripraviť aj na to, že občas zakopnú, padnú, ale že aj to je v poriadku. Práve aj pády im pomáhajú v  osobnom raste. Robiť chyby na ceste je normálne. Nemusí byť vždy všetko nablýskané, krásne a bohaté na zážitky z vonku. Najdôležitejšie je to, čo sa skrýva v ľudskom vnútri. Je tam často veľa pokladov, len ich treba postupne odkrývať a učiť sa radovať s maličkostí. A tiež učiť sa mať rád. A to aj s chybami. Vďaka  takémuto poznanie majú naše deti veľkú šancu prežiť pubertu vo väčšej pohode a v radosti bez zbytočných depresií, do ktorých ich často tlačí len vonkajší svet so svojimi často až absurdnými zákonitosťami.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Puberta
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.