Každý človek túži po šťastí a naplnení. Z tohto dôvodu je veľmi dôležité už v škole hovoriť o tom, kde hľadať korene ľudskej radosti, pocity uspokojenia a zmysel života.
Aj napriek všetkým výdobytkom civilizácie, moderným technológiám, vedeckým poznatkom, možnostiam cestovať a mať takmer všetko, mnohí ľudia majú pocit, že žijú nenaplnený život a neprežívajú dostatočnú radosť a šťastie. Často to pramení z toho, že majú pomýlené hodnoty a hľadajú šťastie na nesprávnom mieste. Pravý pocit šťastia si vytvárame sami v sebe a môžeme z neho čerpať bez ohľadu na to, čo sa deje okolo nás. S týmto stavom mysle môžeme postupne zoznamovať aj žiakov. Ak im pomôžeme pochopiť, že šťastie je práca, ktorú musíme vykonať sami v sebe a nielen čakať na to, čo sa bude diať okolo nás, pripravíme im dobrý základ do budúcnosti. Z tohto dôvodu je veľmi dôležité už v škole hovoriť o tom, kde hľadať korene ľudskej radosti, pocity uspokojenia a zmysel života. Existuje niekoľko základných pilierov radosti, spokojnosti, šťastia a ľudského naplnia. S niektorými z nich sa môžu žiaci zoznamovať aj v škole. Učitelia sa počas vyučovania môžu sústrediť napríklad na na tieto skutočnosti:
1. Preciťovanie radosti
Ako je to s radosťou v našich školách? Vedci už dávno dokázali, že v radostnej atmosfére sa žiakom lepšie učí a poznatky si aj na dlhšiu dobu zapamätajú. Ale využíva sa radosť ako pomocník pri učení v našich školách? Posúdiť sa to jednoznačne nedá, lebo je to ťažko merateľná veličina a každý žiak je v procese svojho prežívania iný. Čo rozveselí a zaujme jedného, druhého nemusí osloviť vôbec. Nech je to už akokoľvek, určite každý učiteľ najradšej vidí svojich žiakov s úsmevom na tvári. Je dobré o radosti a dobrej nálade v školách so žiakmi hovoriť. Je potrebné im neustále pripomínať, že starostlivosť o náladu je taká dôležitá ako starostlivosť o telo. Zlé pocity ich učíme identifikovať, pomenovať, vysvetliť a pochopiť a podľa možností sa ich čo najskôr zbaviť i keď je to niekedy naozaj ťažké. Vždy je však lepšie o pocitoch hovoriť, analyzovať ich, ako sa nimi nechať prevalcovať a pokaziť si tak aj niekoľko mesiacov života. Je dobré, keď žiakom odporučíme, aby sa zo svojich zlých pocitov vyrozprávali kamarátom, napísali si ich do denníka, nakreslili na výkres, zverili sa rodičom alebo učiteľovi. Takto sa im uľaví, nálada sa zlepší, a tak sa vytvorí lepší predpoklad aj na štúdium. Komu by sa chcelo učiť, keď má zlú náladu, niečo ho hnevá alebo je pre niečo smutný? Dnešný svet prináša aj deťom do cesty veľa problémov, komplikovaných situácií a problémových vzťahov, ktoré často nosia hlboko v sebe a táto skutočnosť im bráni v efektívnom učení. Keď sa na detskú dušu pozrieme z tohto hľadiska, vidíme, že radosť v školách má výrazné miesto. Čo môže žiakom zlepšiť náladu?
- dobré kamarátske vzťahy,
- dostatok pohybu,
- ohľaduplnosť,
- trpezlivosť,
- príjemná hudba,
- teplé farby na stenách,
- príjemná atmosféra,
- vzájomné povzbudzovanie a pochvala,
- vzájomné odpúšťanie,
- vďačnosť,
- vytvorenie priestoru na komunikáciu,
- zaujímavé aktivity a hry.
Samozrejme, existuje ešte veľa situácií a okolností, ktoré môžu žiakom, ale i učiteľom, zlepšiť náladu. Často sa tiež pýtajte žiakov: „V ktorých situáciách vo svojom živote prežívate radosť aj spokojnosť?“ Žiaci by mali tiež vedieť, že radosť spôsobuje hlavne to, keď môžeme nejakým spôsobom pomáhať iným a vtedy, keď sa dokážeme tešiť z radosti iných. O radosti sa dá rozprávať predovšetkým na občianskej náuke, na etickej, výtvarnej, hudobnej, literárnej výchove. Ale i na iných predmetoch sa niekedy vyskytne príležitosť, čas a priestor na takéto rozhovory. Ak si na vnímanie radosti postupne zvykajú v škole, vytvoria si návyk na to, aby ju dokázali vnímať aj v dospelosti.
2. Viera v úspech
Ak sú mladí ľudia pesimistickí, vidia len malú šancu na dosiahnutie pozitívnych cieľov a cítia sa beznádejne. Keď sú v takomto rozpoložení nemôžeme očakávať, že budú mať záujem učiť sa alebo sa dobre správať. V škole by sme im mali pomôcť nachádzať ich silné stránky a pracovať s nimi. Na zemi neexistuje človek, ktorý by nemal na niečo vlohy. Či už je to umenie, šport, pečenie alebo vyšívanie. A tak isto ako neexistuje človek bez určitého talentu, neexistuje ani človek, ktorý by mal predpoklady na úplne všetko, čo sa na svete dá vykonávať. Takže ľudia sa od seba odlišujú nielen tým, ako vyzerajú alebo ako sa správajú, ako premýšľajú, ale aj tým, v akom smere prejavujú svoju šikovnosť. Každý z nás dokáže urobiť niečo iné, lebo každého z nás zaujímajú iné veci. Často sa ľudia stretávajú aj s tým, že ich niekto odsudzuje alebo sa im posmieva len preto, že niečo nedokážu. Takéto veci by sa však nemali diať, pretože nie je naozaj možné, aby všetci všetko vedeli. Pokiaľ človeka niečo nebaví a nezaujíma ho to, nikdy v tom nebude perfektný. Je zbytočné sa hanbiť za niečo, čo naozaj nedokážete, iba s tým strácate drahocennú energiu, ktorú môžete venovať práve tomu, v čom ste vynikajúci. Namiesto toho, aby ste sa trápili nad tým, čo nedokážete, rozmýšľajte nad tým, v čom ste naozaj dobrý a vypracujte si plán, ako sa v tom ešte viac zlepšiť. Keď človek objaví, čo mu naozaj robí radosť, v čom je naozaj dobrý, to je vec, ktorá dá životu úplne nový rozmer. Časté rozhovory s učiteľmi a rodičmi by mali deti motivovať k tomu, aby čo najviac premýšľali nad sebou, nad budúcim povolaním alebo len tak nad svojou budúcnosťou. Totiž človek, ktorý sám seba pozná, je pokojnejší, vyrovnanejší, šťastnejší a rozdáva radosť aj iným. Hľadanie výnimočnosti v každom dieťati by malo byť základným poslaním každej školy. Ako chceme deti motivovať k učeniu, keď nepoznajú sami seba? Keď ani nevedia, prečo by sa mali učiť, keď nevedia, čo vlastne v živote chcú robiť? Naozaj sú dôležité rozhovory o ich pocitoch, snoch a túžbach. Tiež je dobré pozerať motivačné videá, písať krátke zamyslenia, uskutočňovať rôzne diskusie. Starší žiaci už vedia, že radosť spoznajú podľa nasledujúcich znakov:
- Človek cíti zimomriavky pri činnosti, ktorú má naozaj rád.
- Obľúbená činnosť mu veľmi chýba.
- Pri činnosti, ktorú robí rád necíti, že plynie čas.
- Dospelí mu dávajú znamenie, že je v niečom naozaj dobrí.
- Často na obľúbenú činnosť myslí.
- Má obrovskú chuť venovať sa jej každú voľnú chvíľu.
- Pri obľúbenej činnosti necíti únavu.
- Usmieva sa.
- Je v tej činnosti naozaj dobrý.
- Činnosti, ktorú má najradšej, naozaj rozumie.
3. Prežívanie úžasu a údivu
Mnoho ľudí sa musí naučiť žasnúť nad vecami, ktoré nám svet ponúka. A musíme to učiť aj deti. Niekedy deti pôsobia dosť unudene a máločo ich dokáže zaujať. Mnohé veci sa im javia ako nudné, nezaujímavé, málo atraktívne. Vo všetkom hľadajú len exkluzivitu. Takéto vnímanie reality je skôr na škodu. Pokorní a vďační ľudia dokážu žasnúť a vidieť i to, čo iní nedokážu. Dôležité je zbaviť sa pýchy a vrátiť si do srdca čistotu a jednoduchosť, ktorú nám často súčasný svet berie. Existuje množstvo vecí, ktoré stoja za obdiv a nad ktorými sa dá neustále žasnúť. Môže to byť zázrak dúhy, východ slnka, fungovanie nášho tela, ale aj úžasná vynaliezavosť a dobrota, ktorú niektorí ľudia prejavujú. Aj keď je život niekedy ťažký, pocit úžasu nám pomáha vidieť ho krásny. Aj v škole by sme mali často nachádzať také situácie, v ktorých žiaci môžu precítiť prežívanie úžasu a údivu. Aj vďaka tejto schopnosti sa naučia prežívať väčšiu radosť a spokojnosť.
4. Robenie zmysluplných vecí, konanie dobra a láskavosť
Často prevláda názor, že základom šťastného života detí je, keď dosiahnu maximálny výkon v škole alebo vo voľnočasových aktivitách. Mnohé výskumy však hovoria, že len tento prístup šťastný život nezaručí. Dôležitá je napríklad aj láskavosť a vykonávanie dobrých skutkov. Toto nestojí ani korunu a aj napriek tomu to má veľkú cenu. Keby sa dnešné deti učili milovať všetko na svete, slúžiť všetkým a neočakávať nič na oplátku, vyrástli by z nich ľudia, ktorí by zmenili svet tým, že by žili v súlade so svojimi hodnotami. A nielen to. Boli by aj mimoriadne šťastné! A tak už odmalička by mala byť výchova zameraná nielen na výkon, vedomosti, zručnosti, ale aj na rozvíjanie ohľaduplnosti k iným a láskavosť. Ak sa žiaci učia iba poučky, vzorce, abstraktnú teóriu, časom nadobúdajú pocit, že učenie nemá zmysel. Nie každému vyhovuje len takýto systém učenia. Existuje veľa žiakov, ktorí potrebujú robiť konkrétne veci. Tie im dávajú zmysel. Žiaci radi vykonávajú i tie činnosti, ktoré nie sú spojené len s učením v triede, ale majú určité napojenie na komunitu, v ktorej žijú. Vďaka týmto činnostiam si jednak formujú láskavosť, pomoc, konanie dobra a mnohým práve takéto činnosti dávajú veľký význam a vďaka tomu sa radšej učia. Môžete žiakov zapojiť do rôznych charitatívnych akcií alebo projektov. Môžu čistiť potok, zbierať smeti na lesných cestách, pomáhať dôchodcom, zapájať sa do charity, plnoletí štduenti môžu darovať krv a podobne. Všetky takéto aktivity formujú súcitné a láskavé srdce a prinášajú pocit radosti, spokojnosti a naplnenia. Ideálne je, keď školy odmeňujú a chvália svojich žiakov nielen za výborný prospech, ale aj za prosociálne a empatické správanie. Toto tiež žiakov veľmi motivuje. Tiež nie je dobrá vyhrotená súťaživosť, ktorá často potláča iné dôležité vlastnosti, ktoré sú potrebné pre šťastný život. Napríklad pri športových či umeleckých súťažiach psychológovia odporúčajú netrvať až tak na výhre, ale rozprávať sa aj o radosti, ktorú so sebou šport alebo umelecké činnosti prinášajú. A ak je dieťa mimoriadne úspešné a naozaj sa mu darí, tak je potrebné dávať pozor na to, aby nezačalo podceňovať súperov a aby nebolo veľmi pyšné. Takto by dieťa tiež mohlo stratiť láskavosť.
5. Spoznávanie spirituality
Viacerí odborníci v oblasti psychológie a filozofie sa zhodujú v tom, že kultivovanie duchovného života má pre človeka veľký význam preto, lebo jeho praktizovaním lepšie vnímame naše poslanie na Zemi a máme aj väčšiu chuť toto poslanie napĺňať. Duchovný život nám pomáha aj pri dosahovaní vnútorného pokoja a radosti. A čo je tiež veľmi dôležité, práve rozvoj duchovného života nám pomáha zvládať život orientovaný na konzumizmus. Tým, že človek obracia svoju pozornosť na svoj vnútorný život, nemá až takú silnú závislosť na konzume. Dôležité je žiakov zoznamovať s jednoduchými aktivitami, ktorým sa môžu venovať aj vtedy, keď majú napríklad málo času alebo sa necítita najlepšie. Vladimír Smékal vo svojej knihe uvádza nasledujúce spôsoby, ktoré pomáhajú kultivovať ducha:
- modlitba,
- účasť na bohoslužbách,
- čítanie duchovnej literatúry,
- spytovanie svedomia – duchovná sebareflexia,
- ticho a samota,
- orientácia na nepominuteľné hodnoty,
- meditácia,
- kontemplácia,
- pobyt v prírode.
Možno stačí, keď si zapália sviečku a na niekoľko sekúnd sa upokoja a sústredia. Môžu sa modliť, pozerať na oblohu, na mesiac, hviezdy alebo môžu počúvať relaxačnú hudbu. Svojich žiakov upozorňujte tiež na to, že spiritualita nemôže existovať bez určitých etických a morálnych noriem, zásad a pravidiel. Človek môže meditovať alebo modliť sa aj niekoľko hodín denne, ale ak nedodržuje základné etické alebo náboženské normy, meditácia či modlitba mu nepomôže stať sa lepším človekom. Je potrebné to vnímať v jednote. Aj v oblasti duchovna je potrebné sa vzdelávať a nielen čakať, že niečo múdre a podnetné sa len tak niekde objaví. Jednotlivé filozofické smery či náboženstvá sa formovali stovky rokov a je dobré poznať ich históriu a inšpirovať sa nimi. Ak niekto hľadá len svoju pravdu a neopiera sa už o pravdu dávno nájdenú, môže ho to priviesť k tomu, že mu bude chýbať pokora a dostane sa do stavu duchovnej pýchy. A ako môžu žiaci spoznať, čo je správne a čo im nemôže ublížiť? Dôležité je všímať si hlavne, čo im viera v to, v čo veria, naozaj dáva. Mali by si všímať, či sa stávajú lepšími, citlivejšími, súcitnejšími, vďačnejšími, šťastnejšími a múdrejšími ľuďmi. Dôležité je všímať si, ako sa správajú k sebe a k ostatným ľuďom a či dokážu trpezlivo znášať aj utrpenie.
