Najnovšie výskumy ukazujú, že niektorí rodičia s deťmi manipulujú tak, aby sa nemuseli snažiť. Problém je však v tom, že ich takto pripravujú o možnosť dospieť a nedoprajú im prežívať také situácie, vďaka ktorým by si mohli vytvárať svoje vlastné životné skúsenosti.
Niektorí rodičia svoje deti milujú takou silnou láskou, ktorá ich občas až dusí. Podľa prieskumu spoločnosti Morning Consult, ktorý si dal vypracovať denník New York Times, sa tento trend na celom svete stále viac dostáva do popredia. Podľa zistení vedcov rodičia si až natoľko prajú úspech a šťastie v živote svojich detí, že im vnucujú svoje pohľady na veci a nepripúšťajú, že by čokoľvek mohlo fungovať aj ináč. Týka sa to hlavne aktivít vo voľnom čase, ale aj procesu učenia v škole. Spomínaný prieskum sa zameral na 1 508 ľudí vo veku 18 – 28 rokov a 1 136 rodičov, ktorí majú deti v tomto veku.
Rodičia sa neboja dávať ani úplatky
Podľa spomínaného prieskumu už rodičom nerobí problém ani podplácanie rôznych úradníkov, bežne klamú o úspechov detí, falšujú rôzne výsledky. Robia to všetko len preto, aby svoje dieťa dostali napríklad na vysnívanú školu. Takýmto spôsobom prijímajú s plnou zodpovednosťou kontrolu nad životom svojich potomkov a snažia sa zo všetkých síl, aby v živote uspeli a hlavne, aby sa vyhli sklamaniu a neúspechu. Psychiatri však už dávno vedia, že keď deti neprežívajú frustráciu a stres, vstupujú do života nepripravené. V snahe urobiť deti dokonalými, rodičia zabúdajú aj na to, že dieťa potrebuje občas prežiť i určitú nedokonalosť, stres a ťažkosť. Potom sa stáva, že dieťa príde do školy, zažije konflikt so spolužiakom alebo učiteľka sa stále neusmieva alebo nie je sústredná len na neho, ale aj na iných a dieťa sa psychicky zrúti, lebo nezvládne ani len mierny stres. Takéto deti potom v škole neustále trpia, chodia tam nerady a vyhýbajú sa jej vždy, keď len trochu môžu. Často sa stáva, že rôzne úzkosti a depresie pretrvávajú aj v dospelosti.
Začína to nebadane, a to helikoptérovým rodičovstvom
Pojem helikoptérový rodič prvýkrát vo svojej práci použil Dr. Haim Ginott v roku 1969. Termín sa stal natoľko populárny, že v roku 2011 bol uznaný za psychologický pojem. Kto sú to helikoptéroví rodičia? Ide o rodičov miléniových detí, ktorí to so starostlivosťou preháňajú. Vznášajú sa neustále nad deťmi ako vrtulníky a sledujú každý ich krok. Posledné roky je to v USA horúca téma, pretože rodičia nenachádzajú pri výchove svojich detí zdravú mieru. New York Times uvádza, že rodičia žiadajú o prácu v mene svojich detí, lobujú u ich zamestnávateľov za ich kariérny postup či navštevujú pracovné pohovory s nimi. Na univerzitách sa učitelia zase stretávajú s tým, že rodič príde do kancelárie žiadať, aby jeho syn dostal ďalší opravný termín. Helikoptéroví rodičia preberajú až úzkostlivú zodpovednosť za život svojich detí, za ich úspechy a neúspechy. Často sa táto starostlivosť prenáša až do dospelosti dieťaťa. Ide hlavne o prípady, keď aj v dvadsiatke alebo dokonca v tridsiatke je dieťa rodičmi podrobne kontrolované alebo sa mu rodičia snažia všetko vopred vybaviť a dohodnúť, aby išlo všetko hladko.
Zmyslom výchovy má byť príprava dieťaťa na cestu a nie mu cestu pripraviť
Pretože tento typ rodičov si vôbec neuvedomuje, že sklamanie a neúspech patria k životu, deťom zo strachu o ne nedávajú slobodu, a tak ich dusia. A podľa odborníkov v nich takto často udusia aj prirodzený talent. V podstate im znemožňujú aj dospieť. Z prieskumu vyplýva, že títo rodičia dusia svoje deti ešte aj počas štúdia na vysokej škole, starajú sa stále aj o také veci, ktoré by si ich potomkovia dokázali zariadiť a vybaviť aj sami. Tento trend potom vedie k výchove detí, ktoré nazývame „snehové vločky“. Tieto deti sa vyznačujú hlavne individualizmom, prehnanou citlivosťou, tým, že nevedia prijať cudzí názor, ľahko sa urážajú a zameriavajú sa hlavne sami na seba. Generáciou snehových vločiek sa zaoberajú aj prestížne univerzity. V niektorých z nich, napríklad aj v Oxforde, sa totiž už objavili akési opatrenia na vytvorenie bezpečného priestoru. Majú ochrániť študentov pred ujmou na ich duševnom zdraví počas debát alebo keď sa stretnú s niečím nepríjemným. Výraz bezpečné priestory sa stal už súčasťou slovnej zásoby generácie snehových vločiek. Takéto miesta však môžu precitlivení mladí dospelí nachádzať i na festivaloch či na rôznych podujatiach pre mladých. Tieto priestory im poskytujú priestor na to, aby v nich našli ochranu pred pocitmi strachu. Tom Bennett, expert na výchovu, to vysvetlil v Daily Mail takto: „Deťom trochu chýba očkovanie proti krutej realite. Keď prídu na univerzitu, pravda ich premôže. Niet divu, že hľadajú akýsi bezpečný priestor, pretože neunesú pravdu.“ Podľa neho by nikto nemal prehnane chrániť žiakov pred realitou, a to už vtedy, keď chodia aj na základnú školu. Univerzitný svet je totiž omnoho tvrdší, ako si možno vysnívali a potom realitu znášajú veľmi ťažko. V univerzitnom prostredí pri diskusiách existuje dosť mladých ľudí, ktorí dokážu oponovať, argumentovať a presadiť si silu svojho názoru. Citlivé povahy, ktoré nedokážu až tak výrazne argumentovať a brániť svoje názory, to potom nemusia uniesť a namiesto snahy vytvoriť protiargument alebo debatovať, radšej hľadajú spomínané bezpečné priestory či útočiská. Podľa Bennetta sa teda celý problém začína vtedy, keď sú deti chránené pred tvrdšou realitou sveta, no na univerzite sú už ako dospelí ľudia konfrontovaní s náročnými výzvami.
Čo hovoria dáta z prieskumu?
- 76 percent rodičov pripomína dospelým deťom termíny, které musia plniť, vrátanie seminárnych prác, ktoré musia v škole odovzdať,
- 74 percent rodičov vybavuje deťom rôzne stretnutia, napríklad aj lekárske prehliadky,
- 15 percent rodičov ráno svojich vysokoškolákov budí, aby nezaspali do školy,
- ak vysokoškolák nebýva s nimi, budia ho prostredníctvom telefónu,
- 11 percent rodičov rieši so zamestnávateľom prípadné problémy ich dospelých detí, na čom sa vedci zhodli, že je to ten najhorší čin zo strany rodičov,
- 8 percent rodičov sa obracia na vyučujúcich na vysokej škole, ak majú vysokoškoláci problémy so skúškami,
- 22 percent rodičov pomáha dospelým deťom s prípravou na vysokoškolské testy a skúšky,
- 16 percent rodičov pomáhalo deťom napísať celú bakalársku alebo diplomovú prácu,
- 11 percent pomáha písať eseje a iné školské úlohy,
- 4 percentá rodičov deťom písu celé eseje,
- 14 percent rodičov povedalo svojim deťom, akú kariéru si majú budovať,
- 14 percent rodičov im pomohlo získať zamestnanie alebo stáže prostredníctvom svojich kontaktov,
- 12 percent rodičov dalo viac ako 500 dolárov mesačne na nájomné alebo bežné výdaje svojich dospelých detí,
Zdroj: New York Times
V súčasnosti sa aktívne o zmenu tohto výchovného prístupu rodičov pokúša aj bývalá dekanka na Stanfordskej univerzite a autorka bestselleru How to Raise an Adult: Break Free of the Overparenting Trap and Prepare Your Kids for Success Julie Lythcott-Haims. V jej diele, rečníckych vystúpeniach či blogoch sa zaoberá tým, ako čo najlepšie pripraviť dieťa na život v dospelosti. Mnoho skúseností s mladými ľuďmi získala ako dekanka, kde ju poznali ako veľkú obhajkyňu mladých dospelých. Výrazne kritizovala narastajúci trend zapájania sa rodičov do každodenného života študentov. Ku koncu jej pôsobenia ako dekanky vo veľkom rozprávala a písala o škodlivom výchovnom prístupe helikoptérových rodičov, s ktorým sa sama stretávala u študentov.
