Julie Lythcottová sa venuje správnemu rodičovstvu a výchove detí. Svoje poznatky a skúsenosti vložila aj do svojej knihy How to Raise an Adult ( Ako vychovať dospelého), kde sa venuje fenoménu helikoptérového rodičovstva. Vyzýva rodičov, aby prestali definovať úspech detí cez ich známky a výsledky v testoch a uháňať ich. Radšej sa sústreďte na tú najstaršiu myšlienku a tou je bezpodmienečná láska, prosí rodičov vo svojom vystúpení na TED konferencii .
Hoci Julie o sebe tvrdí, že nie je odborníčkou na výchovu, táto téma ju zaujíma hlavne preto, lebo ona sama je matka. Podľa jej slov v dnešnej dobe existuje typ výchovy, ktorý deti zbytočne mätie na ceste v hľadaní samých seba, ich vlastných predstáv o svojej budúcnosti a bránia im vo vlastnom rozvoji.
Na jednej strane sa súčasnosť zaoberá rodičmi, ktorí sa nezaujímajú o výchovou svojich detí dostatočne a neriešia ich záujmy a akademické výsledky. Na druhej strane však stoja rodičia zaujímajúci sa o svoje deti až príliš. Nejde len o neustále kontrolovanie, pomáhanie a pýtanie sa. Títo rodičia ovplyvňujú každý okamih, všetky skutočnosti a okolnosti v živote svojho dieťaťa. Snažia sa svojim deťom vštiepiť túžbu po dobrých vysokých školách a úspešnej kariére.
Občas to zájde priďaleko
Dospelí predsa vedia, čo je pre dieťa to najlepšie. Snažia sa svojim deťom zabezpečiť to najlepšie vzdelanie, pričom vo vybraných špeciálnych triedach musia dosahovať aj výborné výsledky. Popri tom ich rodičia prihlasujú na kurzy cudzieho jazyka, pretože touto znalosťou by mal disponovať každý naozaj dobre pripravený študent. Od detí vyžadujú fantastické výkony, ale aj všetky možné ocenenia v súťažiach, na ktoré sú schopné sa dostať, či už ide o vedecké, matematické, umelecké i športové aktivity.
Toto všetko robia rodičia preto, aby ich deti mohli byť naozaj úspešné. Očakávajú od nich dokonalosť. Dokonalosť, ktorú nečakali nikdy ani sami od seba. Vynakladajú množstvo úsilia, aby si boli istí, že ich deti nezatvárajú dvere svojim možnostiam, neničia svoju budúcnosť, nezahadzujú svoje šance tak, ako to možno urobili práve oni sami. Je to kolotoč neustáleho prehovárania, naznačovania, pomáhania, zjednávania a neodbytnosti, pričom mnohokrát nepočúvajú vlastné deti a ich predstavy.
Nepoznajú voľný čas
Podľa Julie dnes mnohé deti nepoznajú pravý význam slov voľný čas. V ich dennom harmonograme neexistuje takmer žiadny priestor pre obyčajné nič nerobenie, pretože všetko, čo robia, musí byť pre ne skutočne obohacujúce. Každá časť ich domácich úlohách, každý kvíz, ktorý sledujú v televízií, každá aktivita, ktorú robia v domácnosti môže byť pri ich vzdelávaní naozaj kľúčová. Bez ohľadu na to, kde sa nachádzajú po ukončení strednej školy, sú tieto detí takmer bez dychu, mnohokrát vnútorne vyhorené. Hoci im rodičia ukazujú a presviedčajú ich, že všetko, čo absolvovali je pre nich prospešné a využiteľné v budúcnosti, samotné deti tomu neveria. Pýtajú sa len, načo to všetko bolo a kde to využijem. Rodičia chcú svoje deti motivovať, v mnohých prípadoch však dosahujú pravý opak. Depresívni mladí ľudia sa pýtajú, či ten život niekedy bude vyzerať inak. Po príchode domov zo školy ich nečaká milé pohladenie, pozdrav či objate, ale otázky, ako bolo v škole, čo známky, čo nové možnosti a čo ty a tvoj prospech. Julie upozorňuje, že sú to stále naše krehké deti, na to netreba zabudnúť.
Neokrádajte ich o skutočný pocit úspechu
Ak by sa rodičia týchto detí pozreli na všetko s nadhľadom, uvideli by, že aj ich deti samy túžia po dosahovaní úspechu a najlepšieho výsledku. Tiež by si uvedomili, že svoje deti okradli o možnosť vybudovať svoj život podľa seba. Až priveľmi cítiť v mysliach takýchto detí správu, že by bez pomoci rodičov nikdy nedokázali takto uspieť. Vnímanie vlastného úspechu je však postavené na tom, že človek uspeje na základe vlastného konania a vlastných rozhodnutí. Jednoducho povedané, ak chcete aby sa u detí rozvíjala ich vlastná efektívnosť, nechajte ich viac rozmýšľať, plánovať, rozhodovať, robiť, dúfať, skúšať a snívať a buďte im oporou vtedy, keď vás potrebujú.
Julie si myslí, že je správne sa zapájať do života detí, ale nie prehnane. Rodičom radí, aby deti nechali, nech samy zistia, čo v skutočnosti chcú. Rodič je tu na to, aby svoje dieťa vychoval k dobrým hodnotám, aby mu pomáhal pri skúškach, aby mu doprial zábavu a oddych pomedzi školu a možno kontroloval iba jeho prístup a zodpovednosť k povinnostiam. Zbytočné starosti a neustále nútenie do vecí by sme mali jednoducho vymeniť za rodičovskú lásku a dôvernú komunikáciu.
Úlohou rodičov nie vychovať deti podľa ich predstáv. Deti, aké vždy chceli mať. Ich úlohou je podporovať deti, aby sa stali tými najlepšími ľuďmi, akými dokážu byť, no budú samy sebou.
