Pojem „helikoptérový rodič" prvýkrát vo svojej práci použil Dr. Haim Ginott v roku 1969. Termín sa stal natoľko populárny, že v roku 2011 bol uznaný za psychologický pojem. Kto sú to helikoptéroví rodičia? Ide o rodičov miléniových detí, ktorí to so starostlivosťou preháňajú. Vznášajú sa neustále nad deťmi ako vrtulníky a sledujú každý ich krok.
Výskum vedcov z minnesotskej univerzity upozornil na to, že ak sa rodičia prejavujú ako heliktoptéroví rodičia, spôsobujú svojim deťom problémy v škole a tiež vo zvládaní svojich emócií. K tomuto výsledku vedci dospeli po osemročnom výskume.
Rodičia to vždy myslia dobre
Denne sme svedkami situácie, keď batoľa vyráža skúmať svet a pol kroka za ním ide jeho rodič. Ak zakopne, hneď ho chytí, keď mu niečo spadne, rodič vec hneď zodvihne a ak dieťa začne plakať, hneď ho berie do náručia a utešuje ho. Takéto dieťa nemá dosť príležitostí na to, aby sa po páde mohlo samo zodvihnúť, nemôže sa učiť vyrovnať so situáciou, keď mu iné dieťa na pieskovisku zoberie lopatku. Rodičia dieťaťu pomáhajú na každom kroku v tej najlepšej viere, že ho chcú čo najlepšie vychovať. Štúdia minnesotských vedcov ale ukázala, že veľmi aktívne rodičovské zásahy vo veku 2 rokov majú spojitosť i s neskorším zvládaním emócií, ba dokonca sa to spája aj s problémami v škole.
Výskum sa zameral na to, nakoľko rodičia dieťa ovplyvňovali pri hre a nakoľko mu ukazovali, čo má robiť. Každé z týchto detí pozorovali osem rokov. Ukázalo sa, že čím viac rodičovskej kontroly dieťa v útlom veku malo, tým viac problémov malo neskôr.
Nicole Perry, jedna z autoriek výskumu z Univerzity v Minnesote, hovorí:„Rodičia, ktorí svoje deti prehnane kontrolujú, to myslia s nimi veľmi dobre. Chcú ich vo všetkom podporovať a chcú žiť pre ne. Ak však chceme, aby si dieťa vypestovalo emocionálne a sociálne zručnosti, rodičia by mu mali umožniť prežiť paletu rôznych emócií a dať mu priestor, aby sa snažilo zvládnuť svoje emócie samo a pomáhať mu až vo chvíli, keď už na to samo nestačí.“
Ako prebiehal výskum?
Do výskumu bol zahrnutých 422 dvojročných detí. Dieťa spolu s matkou pozvali do laboratória a dali mu množstvo hračiek. Sledovali, do akej miery matka do hry zasahuje. Potom dieťaťu hračky zobrali a 2 minúty pozorovali, dokedy matka dieťa nechá, aby sa so vzniknutou situáciou vyrovnalo.
Keď mali deti 5 rokov, vedci s nimi robili ďalší test. Sledovali, ako sa dieťa zachová v situácii, keď dôjde k nespravodlivému rozdeleniu sladkostí a tiež nakoľko je schopné sa pozorne venovať skladaniu puzzle vo chvíli, keď má na to málo času.
Vo veku 5 rokov a potom ešte v 10 rokoch sa vedci rozprávali aj s učiteľmi detí. Skúmali, či niektoré z detí netrpí depresiou, úzkosťou alebo osamelosťou. Vyzvali učiteľov, aby ohodnotili ich študijné výsledky a sociálne zručnosti. Keď mali deti 10 rokov, vedci sa s nimi rozprávali o ich vzťahu ku škole, k učiteľom a tiež o ich pocitoch.
Výsledky boli jednoznačné. Deti, o ktoré sa ich matky až priveľmi starali, dokázali v 5 rokoch horšie kontrolovať svoje emócie a mali horšie sociálne zručnosti vo veku 10 rokov. Tiež mali horšie študijné výsledky, zlý vzťah ku škole a emocionálne problémy.
Niektorí psychológovia upozorňujú na to, že štúdia sledovala správanie matky iba v jednom okamihu a nezohladňovala zmeny, ktoré mohli neskôr nastať vo vzťahu k dieťaťu.
Výskum má aj svojich oponentov
Janet Goodallová z univerzity v Bath upozornila na to, že je obtiažne povedať, koľko rodičovskej kontroly je už „príliš“ a že pri posudzovaní rodičovského správania je potrebné zvažovať aj kultúrne rozdiely. „Výskum deklaruje spojitosť medzi niečím, čo nazýva „príliš kontrolujúci rodičia“ a neskoršími problémami dieťaťa. To ale neznamená, že prílišná kontrola je dôvodom týchto problémov. Nakoniec je to aj tak založené na niekoľkominútovom pozorovaní rodičov,a tak by sa rodičia nemali cítiť vinní,“ povedala Janet Goodallová. Podľa vedkyne čo je naozaj dôležité, je to, že sa rodičia o svoje deti starajú a že sa deti niečo učia.Tiež si ale myslí, že v určitom slova zmysle ide o poškodzovanie dieťaťa, keď mu odoberáme príležitosť naučiť sa niečo, čo bude v živote raz potrebovať.
Dieter Wolke, profesor vývojovej psychológie na univerzite ve Warwicku, poznamenal, že výskumný tím sa nezaoberal tým, či matky netrpia úzkostnou poruchou, ale uznal, že výsledky štúdie sú i tak v súlade s predchádzajúcim výskumom, z ktorého vyplynulo, že nedostatok priestoru pre sebareguláciu v ranom detstve vedie k neskorším problémom. „Problém je naozaj v tom, že dokiaľ sa nenaučíte vysporiadať so svojimi emóciami, ak sú rodičia nablízku, ako sa to môžete naučiť, keď domov opustíte, keď idete napríklad na univerzitu?Tiež si myslím, že ide o poškodzovanie dieťaťa, ak mu odoberieme príležitosť naučiť sa niečo, čo bude v živote tak veľmi potrebovať,“poznamenal Dieter Wolke.
Ako nájsť správnu cestu výchovy?
Ako teda vychovávať tak, aby sme dieťaťu neubižovali, ale pomáhali? Odborníci odporúčajú, aby rodičia boli vždy v dosahu, keď ich deti potrebujú. Nie je vhodné im brať veci z ruky, nezametať pred nimi cestičku, neprenášať na ne vlastné úzkosti a nechať ich, nech prežijú aj sklamanie, stratu alebo zlyhanie.
