Uznávaný český psychiater Peter Pöthe sa zaoberá psychoanalýzou traumatizovaných detí, vývinovou psychológiou, terapiou aj diagnostikou a poradenstvom pre rodičov. Ovplyvňovanie v detstve má podľa neho pre človeka celoživotný význam.
Peter Pöthe o svojich skúsenostiach a výskumoch píše v knihách Dieťa v ohrození, Emočné poruchy v detstve a dospievaní a Psychoterapia dieťaťa, prípad šesťročného chlapca a taktiež rozpráva vo svojich prednáškach.
Rodičia si veľa vecí plánujú, ale aj napriek tomu reagujú podvedome
Ešte pred narodením dieťatka si rodiča veľa vecí plánujú. Nepripravujú len materiálne veci, ale predstavujú si aj to, ako budú dieťa vychovávať. Peter Pöthe však hovorí, že množstvo z týchto snov po príchode dieťatka na svet sa nerealizuje preto, lebo rodičia väčšinou reagujú a konajú nie podľa toho, čo si prajú, ale podľa toho, čo zažili počas vlastného detstva. A tak pri výchove často nad vedomou vôľou víťazia vlastné zážitky z detstva. „Súčasní rodiča sú veľmi vedomí rodičia, svoje rodičovstvo si väčšinou vedome plánujú, a tak ich potom dokáže prekvapiť, že pri výchove svojho dieťaťa konajú aj podvedome,“ upozorňuje Peter Pöthe.
Pri výchove je najdôležitejší vzťah
„Pri výchove si treba uvedomiť hlavne to, ako dieťa prežíva samo seba, keď je vo vzťahu s rodičom. To je to, čo najviac ovplyvňuje jeho správanie, myslenie, jeho túžby, čo ho motivuje byť lepším človekom. A toto sa nemusí ani učiť. Toto je prirodzene dané. Rodič totiž vždy má nejaký vzťah so svojím dieťaťom. O tom hovoria stovky rokov známe ľudské skúsenosti,“ vysvetľuje Peter Pöthe. Vývin dieťaťa teda súvisí najviac s tým, aký má vzťah so svojimi rodičmi. Existuje aj množstvo pokusov, ktoré sú dôkazom toho, že keď deti boli iba kŕmené, ale chýbal im vzťah s rodičmi, tak nenapredovali vo vývine. Dokázalo sa, že emočné potreby sú dôležitejšie ako fyziologické potreby. Psychiater Pöthe hovorí, že každé dieťa potrebuje niekoho, kto by rozpoznal jeho duševný stav, naplňoval jeho emočné potreby a reagoval na detskú potrebu blízkosti a nielen doslova mechanicky podával stravu nevyhnutnú na biologické prežitie.
Mozog potrebuje istý typ sociálnej interakcie, aby sa mu darilo
Prežívanie v ranom detstve má rozhodujúci vplyv na vývin mozgu. Mozog obsahuje sto miliárd neurónov a každý neurón má desať tisíc synapsií, neurónových spojení. Prvý rok dokáže narásť až o 130 %, čo je obrovský skok. „Dnes už z výskumov vieme, že základné organizačné okruhy, ktoré formujú naše prežívanie a správanie, regulujúce naše emócie, sa vyvíjajú vždy vo vzťahu. Ten vzťah musí mať nejakú zákonitosť - musí ísť o výlučný vzťah,“ hovorí psychiater. Podľa Pötheho sa mozog dieťaťa vyvíja v závislosti na tom, ako je regulované prežívanie a hladina vnímania dieťaťa v interakcii s matkou, prípadne s inou osobou. Tento vzťah sa nedá ničím nahradiť. Ináč povedané, mozog potrebuje istý typ sociálnej interakcie, aby sa mu darilo a aby neskôr vyrástol človek, ktorý nebude mať úzkosti, dokáže vytvárať ďalšie vzťahy, je šťastný, kreatívny, využíva svoj potenciál a je prínosom pre spoločnosť.
Nezakladajte si vlastnú hodnotu a sebaúctu na základe vzťahu s vlastným dieťaťom
Najväčším rizikom pre dieťa je to, keď prevládnu potreby rodičov nad jeho vlastnými potrebami. Dieťa nemá byť zdrojom sebaúcty a hodnoty rodičov. Peter Pöthe tvrdí, že je to v dnešnej dobe veľmi nebezpečný jav. Psychoanalytickým jazykom sa tomu hovorí aj narcistická výchova. Narcistický rodič vedome používa svoje dieťa na zvýšenie vlastnej hodnoty. Takýto typ výchovy a starostlivosti o dieťa navonok vyzerá ako veľmi hodnotný. Opak je však pravdou. Peter Pöthe v prednáške hovorí o tom, že práve z takýchto rodín mu chodia do ordinácie už šesťročné deti, ktoré sú vystresované, potláčajú vlastné pocity a samy nevedia, kým vlastne sú. Navonok sa správajú bezproblémovo, podávajú maximálne výkony, ku všetkým sa správajú slušne, ale v hĺbke duše sú veľmi nešťastné. Psychiater vidí riziká výchovy nielen v nedostatočnej starostlivosti, ale aj v tom, že potreby detí bývajú prekrývané potrebami rodičov. Súvisí to hlavne s ich túžbou, aby navonok vyzerali ako dokonalí rodičia. Takíto rodičia často vo svojich monológov analyzujú hlavne svoje vlastné pocity, ktoré majú v súvislosti s dieťaťom. Takíto rodičia si vôbec nevedia predstaviť, že dieťa môže prežívať určité situácie ináč ako oni. Je pre nich nepredstaviteľné, že deti môžu mať iné pocity ako oni. Takto sa formuje dieťa ako fantazijný výtvor rodičov. Takéto dieťa nedostáva takmer žiadny priestor na to, aby sa prejavilo vo svojej vlastnej podstate.
Keď deti neprežívajú frustráciu a stres, vstupujú do života nepripravené
V snahe byť dokonalými, rodičia zabúdajú aj na to, že dieťa potrebuje občas prežiť i určitú nedokonalosť, stres a ťažkosť. „Potom sa stáva, že dieťa príde do školy, zažije konflikt so spolužiakom alebo učiteľka sa stále neusmieva alebo nie je sústredná len na neho, ale aj na iných a dieťa sa psychicky zrúti,lebo nezvládne ani len mierny stres“ hovorí psychiater. Takéto deti potom v škole neustále trpia, chodia tam nerady a vyhýbajú sa jej vždy, keď len trochu môžu. Často sa stáva, že rôzne úzkosti a depresie pretrvávajú aj v dospelosti.
Vzťahy pomáha formovať hlavne rodina
Aby dieťa zvládlo vzťahy v škole, aby nebolo sústredené len na seba a aby dokázali vnímať svet v jeho pestrosti, na to ho musí pripraviť rodina. Dieťa sa učí chápať vzťahy v rodine. Nie je dobré, keď je dieťa upriamené len napríklad na matku. Prílišné zosobnenie vzťahu dieťaťa len na matku, má za následok dvojrozmernú vzťahovú väzbu, ktorá len odráža, čo mama robí alebo nerobí. Je potrebné, aby deti dokázali vnímať aj ostatných členov rodiny – otca, starých rodičov, súrodencov, tety, ujov a podobne. Keď sú členovia rodiny autentickí, vytvárajú tak pre dieťa tie najlepšie podmienky pre vnímanie a formovanie vzťahov. Ak sú členovia rodiny neautentickí, čiže hrajú niečo iné, čo prežívajú, tak pre deti je to nezrozumiteľné a vysielajú tým falošné informácie o ich vlastných emóciách. To spôsobuje, že sa deti nevyznajú ani v sebe, ani v druhých ľuďoch.
Dovoľte sa deťom hrať
Psychiater je presvedčený, že hra je pre dieťa mimoriadne dôležitá. Rodičia by mali dieťa nielen nechať hrať sa samo, ale mali by sa s ním hraťaj oni. Len vďaka hre sa rozvíja detská fantázia, môže tvoriť a objavovať nové veci, prežívať autentickosť. „Niekedy je vhodné neplánovať ďalší deň, len pozorovať, čo dieťa vymyslí a pripojiť sa k nemu. Práve táto interakcia medzi dieťaťom a rodičom najviac podporuje činnosť mozgu“ tvrdí psychiater. V tomto tvrdení sa opiera aj o názor psychoanalytika Daniela Sterna, ktorý zistil, že v momente stretnutia myslí (rodiča a dieťaťa) dochádza k najväčšiemu posunu v mozgu. Ideálne je prežiť spoločne nejaký moment prekvapenia, vďaka ktorému dieťa dokáže vycítiť nielen to, čo sa stalo, ale aj to, čo prežíva ten druhý človek, s ktorým sa hrá. Toto je to, čo najviac organizuje myseľ a posúva vývin dopredu. Takéto situácie však nastávajú len pri spontánnej hre. V súčasnosti je však skôr opačný trend. Rodičia deťom plánujú takmer každú minútu dňa. Podľa psychiatra preorganizovaná výchova nie je to najlepšou cestou.
Čo najčastejšie radí Peter Pöthe rodičom?
On sám hovorí, že veľmi nerád rozpráva o konkrétnych krokoch, ktoré by mali rodičia s deťmi robiť. Neexistuje jednoznačná odpoveď na to, ktorá výchovná metóda je najlepšia. Ale keď už odpovedať naozaj musí, tak hovorí: „Skúste so svojím dieťaťom len tak byť. Sadnite si k nemu, pozorujte ho a všímajte si jeho nápady. V dnešnej dobe je to ťažké, lebo sme zvyknutí len podávať výkony, ale skúste to.“ Psychiater tiež radí rodičom, aby hlavne pracovali na sebe, aby boli viac spokojní vo vzťahu. Tiež by sa mali vyhýbať predstave, že musia byť super dokonalí rodičia. Radí im, že nemusia byť perfektní, stačí, že budú dosť dobrí. Život nie je len dobrý alebo zlý. Sú v ňom dobré i zlé chvíle, ale ak prevládajú tie dobré, tak je všetko v poriadku.
