Pre učiteľov / Inšpirácie na prácu so žiakmi a študentmi

Chcete u žiakov podporovať estetické zážitky a emocionálne prežívanie? Pomôcť vám môžu zážitkové metódy

Jaroslava Koníčková

Až po estetickom či emočnom zážitku by mal učiteľ začať dielo vysvetľlvať v súvislosti s odbornými termínmi, ktoré si má žiak osvojiť. Nie vždy to však v praxi takto funguje. / Foto: Bigstock

V predmetoch s umeleckým zameraním (literárna výchova, hudobná výchova, výtvarná výchova, umenie a kultúra a ďalšie) by mal byť estetický zážitok a s ním spojené emocionálne prežívanie hlavným východiskom metodického postupu ich vyučovania. Metodická postupnosť by mala smerovať od umeleckého diela k vecným informáciám a k faktom. Učiteľ by mal žiakom najprv umožniť bezprostredný kontakt s umeleckým dielom, potom vytvoriť dostatočný priestor na vnímanie umeleckého diela, na prežívanie a spracovanie estetického zážitku, ktorý v žiakoch umelecké dielo vyvolalo. Až po estetickom či emočnom zážitku by mal učiteľ začať dielo vysvetľlovať v súvislosti s odbornými termínmi, ktoré si má žiak osvojiť. Nie vždy to však v praxi takto funguje.

Prežívanie zážitku zohráva z metodického hľadiska významnú funkciu vo vyučovaní umenia z viacerých hľadísk:

1. Zážitok je prostriedkom lepšieho pochopenia témy

Prežívanie zážitku pomáha žiakovi uvedomiť si niečo krásne z diela a toto pochopenie si emotívne potvrdiť, napr. pri hraní rolí si žiaci často spontánne uvedomia nielen primárnu tému diela, ale aj jednotlivé motívy či sekundárne prepojené témy.

2. Zážitok stimuluje pamäť

V prežívaní žiak plne koncentruje svoju pozornosť na prežívanú situáciu, a preto je schopný zafixovať si určité momenty do pamäti a spätne sa k nim vracať. Zážitok má funkciu napomáhať zapamätávaniu.

3. Zážitok je zdrojom skúsenosti

Výsledkom zážitkového učenia je nielen estetická skúsenosť, ale i životná skúsenosť so sebou samým, identifikovaná napríklad v pocite emocionálneho naplnenia z vlastnej tvorivosti.

4. Zážitok je osobnou a súčasne kolektívnou udalosťou

V prežívaní zážitku vo vyučovacom procese sa simultánne odvíjajú dve línie – línia subjektívna a línia kolektívna. V subjektívnej línii jedinec prežíva vlastné emócie, pocity a názory a môže ich vyjadriť ako súčasť vlastnej identity, aby tým dal vedieť o sebe svojmu okoliu alebo si zážitok emotívne prežije a spracuje vo svojom vedomí a nemusí o tom hovoriť. Kolektívna línia ponúka žiakom možnosť niečo vzájomne prežívať, a teda byť plnoprávnym členom sociálnej skupiny, triedneho kolektívu. Spoločným prežívaním sa skupina synchronizuje, spoluúčasť pôsobí psychologicky silnejšie a individuálny zážitok sa ňou umocňuje. Najväčšiu intenzitu dosahuje zážitok v skupinových a hrových činnostiach, ale aj v skupinovej tvorbe, jej prezentácii a vzájomnej reflexii.

Zážitkové metódy, ktoré môžete na vyučovaní využiť

Kvíz

Vymýšľa ho učiteľ alebo žiaci. Kvíz môže prebiehať individuálne, vo dvojiciach alebo v skupinách. Cieľom kvízu môže byť napríklad opakovanie informácií získaných z jednotlivých etáp interpretačného postupu, opakovanie učebnej látky a podobne.

Otázky

Do činnosti sa môže zapojiť celá trieda. Učiteľ im rozdá prázdne lístky a požiada ich, aby na ne napísali otázku týkajúcu sa preberanej témy, ktorá ich zaujala a chceli by na ňu počuť odpoveď. Lístky učiteľ zozbiera, zamieša a znovu ich rozdá žiakom. Žiaci si na vyžrebovanú otázku premyslia odpoveď. Pred všetkými potom otázku prečítajú a zodpovedajú na ňu.

Dramatické hry

Dramatické hry sa vyznačujú sa prirodzenosťou, spontánnosťou, hravosťou, tvorivosťou, fantáziou, originalitou. Sú založené na hrovej aktivite, a preto sú pre žiakov príťažlivé. Dramatická hra by nemala byť len hraním „niečoho“, mala by mať svoj cieľ: rozvíjať pamäť, vnímanie, fantáziu, komunikačné zručnosti a podobne. Podstatou tejto metódy je hranie príbehu alebo situácie, pričom žiaci preberajú na seba určitú rolu a podľa nej sa správajú a reagujú. Žiak, ktorý príjme a predstiera akúkoľvek rolu, účinkuje v rámci svojich možností a možností, ktoré mu vyplývajú z prijatej roly. Pri interpretácii literárneho textu to môže byť napríklad rola literárneho kritika, ktorý posudzuje kontroverzné literárne dielo; rola žurnalistu, ktorý robí interview s autorom literárneho diela; rola scenáristu, ktorý napísal scenár na základe literárnej predlohy a pod. Pri dramatizácia textu ide o uplatnenie divadelných prostriedkov vo vyučovacom procese. Žiaci premieňajú prozaický literárny text na dramatický útvar. Základom je hra v role a cieľom je dosiahnuť, aby si žiaci uvedomovali charakteristické vlastnosti postavy, ktorú budú stvárňovať. Žiaci si vytvoria scenár, ktorý podrobne alebo voľne reprodukujú a hrajú. Dramatizácia je spojená s uplatnením reči a neverbálnych prejavov (mimika, gestá, pohyby) a s použitím rekvizít a kostýmov.

Horúca stolička

Je súčasťou rolovej hry a zakladá sa na dávaní otázok určitej literárnej postave, ktorú môže hrať učiteľ alebo žiak. Ostatní žiaci sa jej pýtajú na informácie, ktoré ich v konkrétnych súvislostiach zaujímajú.

Aleja

Žiaci urobia uličku. Postavia sa do dvoch radov oproti sebe a medzi nimi zostane medzera široká asi 1,5 m. Vzniknutou alejou prechádza jedna literárna postava a podľa okolností, v ktorých sa postava nachádza, môže aleja predstavovať rôzne priestory (chodbu k súdnej sieni, cestu smrti, cestu hanby...). Žiaci stojaci v radoch sú vopred oboznámení s tým, akú rolu hrajú, aký vzťah k postave zaujmú (môžu byť jej priateľom, výčitkami svedomia, sudcami a pod.). Postava (žiak v role) prechádza alejou z jednej strany na druhú, počúva, čo jej hovoria a reaguje na ostatných žiakov (prihovára sa im, spytuje sa ich, obhajuje sa a podobne.

Improvizácia s dejom

Žiaci si prečítajú čítajú úryvok z literárneho diela. Potom túto situáciu rozvíjajú, uvažujú, čo situácii predchádzalo a čo bude nasledovať. Žiaci zaujmú pozíciu postáv a situáciu rozohrajú. Pri vymýšľaní rozvíjania deja môžu žiaci alebo učiteľ hranú situáciu podľa potreby „zmraziť“, porozprávať sa, zareflektovať potrebné prvky a potom situáciu „rozmraziť“ a vkomponovať do hrania vymyslené prvky a podobne.

Alter ego – technika druhého JA

Jeden žiak hrá vonkajšie správanie a konanie určitej postavy (vedie monológ alebo dialóg s ostatnými žiakmi), druhý žiak hrá vnútorné prežívanie a myšlienky tej istej postavy. Obaja hrajú súčasne: prvý presviedča sám seba o nejakej pravde, druhý reprezentujúci jeho vnútro či svedomie, mu tú pravdu vyvracia. Hráči predstavujú vlastne dve JA tej istej osoby. Môžu viesť aj dialóg, resp. hovoriť striedavo.

Komiksové bubliny

Žiaci si vyhotovia z tvrdého papiera komiksové bubliny, do ktorých budú vpi-sovať odpovede na učiteľove otázky. Môžete použiť napríklad tieto otázky: Čo vás v príbehu zaujalo? Čo vás obohatilo? Čo vás nahnevalo? Čo mohol autor napísať inak? Čo mohol napísať lepšie? Čo by ste zmenili, upravili a prečo? Ktorá postava vám bola sympatická? Ktorá postava vám bola nesympatická? Ktorú postavu by ste zmenili? Ktorú postavu by ste z príbehu odstránili? Komiksové bubliny žiaci prezentujú ľubovoľne, môžu sa prechádzať s nimi po triede, môžu ich pripevniť na tabuľu, môžu ich rozložiť na zem, pohybovať sa okolo nich a čítať si ich. Na záver môžeme vyhodnotiť najoriginálnejšiu alebo najvýstižnejšiu alebo najpoetickejšiu komiksovú bublinu.

Bábková a maňušková hra

Má nezastupiteľné miesto u mladších žiakov, ale pozitívne ju vnímajú aj starší žiaci. Bábky stimulujú rýchlejšie dosiahnutie výchovného (vzdelávacieho) cieľa, môžu slúžiť ako motivačný prostriedok, majú význam v oblasti citovej výchovy, ale aj pri osvojovaní si nových poznatkov. Bábky a maňušky rozvíjajú predstavy, komunikáciu, fantáziu, estetické cítenie, pomáhajú pri osvojovaní si rôznych pozitívnych návykov, ponúkajú možnosti riešenia konfliktov, rýchlejšieho nadviazania kontaktov, odstraňujú bariéry, napomáhajú ľahšiemu prijatiu pravidiel a usmernení. V bábkovej a maňuškovej hre sa obyčajne uplatnia žiaci, ktorí majú trému a ťažko sa vyjadrujú sami za seba.

Pantomimická improvizácia

Je to činnosť, ktorá vzniká bez predbežnej konkrétnej prípravy, bez jasného predchádzajúceho plánu a vychádza z momentálnej myšlienky, nápadu či pocitu. Zvládnu ju žiaci v ktoromkoľvek veku a s akýmikoľvek predchádzajúcimi skúsenosťami. Výber tém môže byť široký, možné je sa inšpirovať ľubovoľným literárnym dielom či situáciou (príbehom) zo života. Umožňuje meniť dej, charaktery, činnosť, situácie, riešenia, prebúdza predstavivosť, obrazotvornosť, umožňuje striedať protikladné úlohy, zvyšuje citlivosť dieťaťa na akýkoľvek problém. Môže ísť i o improvizáciu s reálnymi rekvizitami, no i s rekvizitami zástupnými, príp. s imaginárnymi (neexistujúcimi) rekvizitami, čím je rozvíjaná predstavivosť, fantázia, symbolické a metaforické vyjadrenie. Žiak pritom zisťuje, že je inšpirujúce a obohacujúce hľadať a nachádzať nové riešenia spolu s inými účastníkmi v hre.

Pantomimické reťazce

Žiaci stoja v kruhu, jeden žiak začne so znázorňovaním zobrazovanej dejovej situácie alebo nálady, druhý pokračuje a pridá niečo nové, až kým sa kruh neuzatvorí.

Etudy, pantomimické cvičenia

Sú to drobné útvary na vyjadrenie pocitov, nálad, deja. Napr.: pohybové etudy (kráčanie v blate, snehu, zmena typu chôdze...), etudy na sebavyjadrenie (aký som, aký chcem byť, akí sme), na vyjadrenie vnútorného rozpoloženia literárnej postavy (smútok, radosť, prekvapenie.)

Zrkadlo

Je to pantomimické cvičenie vo dvojiciach. Jeden z dvojice je osobou pred zrkadlom, druhý žiak z dvojice je jeho zrkadlovým odrazom, teda vykonáva identické pohyby. Žiaka, ktorý je pred zrkadlom, učiteľ usmerní, aby vykonával pohyby pomalšie. Záživným spôsobom tak žiaci môžu spoznávať napríklad postavy z interpretovaného diela.

Zmrznutie alebo nehybný obraz

Ide o nehybný obraz vytvorený skupinou žiakov, predstavujúci určitú situáciu, moment alebo tému, ktorá je dôležitá pre interpretáciu literárneho diela. Na základe určitého signálu sa môže obraz oživiť a žiaci pokračovať v rozohrávaní zobrazovanej situácie. „Rozmrazení“ nemusia byť všetci žiaci, iba skupina, prípadne jeden žiak. Ostatní žiaci môžu rozprávať príbeh, usmerňovať ho, prípadne klásť otázky.

Zmrznutá socha

Hrá ju žiak, ktorý je prezlečený za určitú postavu, okolo ktorej sú umiestnené vhodné kulisy. Socha môže byť aktivovaná poklepaním po pleci a pred zamrznutím odpovedá na otázky ostaných žiakov. Zmyslom odpovedí je vyvolať ďalšie otázky, odpovede nemusia byť teda podrobné ani dôkladné. Sochy môžu znázorňovať postavy z literárnych diel a autorov literárnych diel.

Stroj času

Žiaci podľa pokynov prechádzajú z jednej „životnej etapy“ do druhej, využívajú svoju predstavivosť a poznatky (detstvo, dospelosť, staroba), pri interpretácii textu metódu môžeme použiť pri identifikácii autora.