Dramatická výchova predstavuje jeden z odborov estetickej výchovy popri literárnej, výtvarnej hudobnej a pohybovej výchove, v ktorej sa pracuje s prostriedkami a postupmi divadelného umenia. Do dramatickej výchovy zaraďujeme školskú dramatickú výchovu a divadelnú prácu s deťmi a mládežou, teda detské divadlo a kolektívny či sólový prednes.
Dramatickú výchovu môžeme charakterizovať tiež ako učenie priamym prežívaním, získavaním životných skúseností spoločným riešením problémov nielen intelektom, ale aj intuíciou a emóciami. Dramatická výchova nie je divadlo, ale je to systém hier a cvičení zameraných na komplexný rozvoj detskej osobnosti. Je to tvorivý proces v skupine, v ktorom sa jednotlivec konaním učí rozumieť sebe i druhým. Je to učenie sa prostredníctvom zážitku.
Dramatická výchova v škole môže byť samostatným vyučovacím predmetom alebo sa môžu jej niektoré metódy využívať pri vyučovaní iných predmetov. Je zameraná na osobnostný a sociálny rozvoj jednotlivca prostredníctvom prvkov a postupov dramatického umenia. Využíva hlavne dramatickú improvizáciu, ktorá je založená na ľudskej schopnosti konať v navodených situáciách, akoby boli skutočné. V dramatických hrách dostávajú deti príležitosť zažiť situácie, s ktorými sa môžu v živote skutočne stretnúť. Majú možnosť vyskúšať rôzne riešenia a vybrať z nich to najlepšie. Majú tiež možnosť vyskúšať si rolu niekoho iného a pozrieť sa na problém jeho očami. To im dovoľuje pochopiť množstvo ľudských citov, myšlienok a názorov, hľadať skutočné motívy správania, naučiť sa v nich orientovať a zodpovedne sa rozhodovať. Dramatická výchova pomáha utvárať vnútorne bohatú osobnosť, vedomú si svojej hodnoty a zároveň otvorenú svetu, schopnú sociálneho porozumenia a spolupráce. Dôležitý je aj jej etický rozmer. Stavia na vlastnej skúsenosti a zážitku, preto je jej účinok hlboký a trvalý.
Svojím dôrazom na aktivitu, rozvíjanie vnímavosti a tvorivosti sa dramatická výchova stáva dôležitou súčasťou vyučovania, pretože vyvažuje a dopĺňa sústredenosť iných predmetov na rozvoj logicko-deduktívnych, analytických a intelektuálnych zložiek myslenia.
Eva Machková, odborníčka na dramatickú výchovu a autorka knihy Úvod do štúdia dramatickej výchovy, hovorí: „Dramatická výchova je učenie skúsenosťou, t.j. jednaním, osobným spoznávaním sociálnych vzťahov a dejov, ktoré predchádzajú aktuálnu reálnu prax jedinca. Je založená na preskúmavaní, poznaní a chápaní medziľudských vzťahov, situácií a vnútorného života ľudí súčasnosti i minulosti, reálnych i fantáziou vytvorených. Toto skúmanie a poznávanie sa deje vo fiktívnej situácii prostredníctvom hrania rolí a dramatického jednania v situácii. Je to proces, ktorý môže, ale nemusí vyústiť do nejakého predstavenia.“
Dnes si uvedieme niekoľko dramatických hier, ktoré môžete využívať na triednických hodinách, v táboroch, v škole prírody alebo si ich po úprave môžete začleniť do vyučovania iných vyučovacích predmetov. Najčastejšie sa dramatické hry využívajú na literárnej výchove, hudobnej výchove, telesnej výchove, na geografii a dejepise.
Akcia a zvuk
Žiaci vytvoria dvojice. Postavia sa čelom k sebe. Jeden z dvojice bude mať zavreté oči. Druhý žiak vydá nejaký zvuk, ale nie slovo. Ten, kto má zavreté oči, si domyslí, čo zvuk predstavuje a urobí činnosť, ktorá sa podľa neho k tomu zvuku hodí. Po určitej dobe sa spolužiaci v činnosti vymenia.
Klauniáda
Spolužiaci si dajú na nos masku pre klaunov. V tejto hre ide o tréning sebaovládania, udržania smiechu, zachovanie vážnosti počas celej hry. Hra má tri fázy:
1. Žiaci chodia v kruhu a menia chôdzu. Každý si hľadá svoj spôsob chôdze a chôdzu menia podľa toho, ako im to vyhovuje. Potom dvaja klauni vychádzajú z opačných strán miestnosti. Uprostred sa vždy stretnú. Potom na seba pozerajú bez akcie a pohybu. Neskôr bez povšimnutia idú preč.
2. Klauni znova prichádzajú. Pozerajú sa na seba a navzájom sa očami skúmajú. Potom ideú ďalej každý svojou cestou.
3. Pri treťom stretnutí klauni na seba reagujú, ale bez slov, pantomicky. Môžu vydávať rôzne zvuky. Zaujímajú sa o seba, viditeľne sa navzájom skúmajú.
Foto
Skupina spolužiakov stojí tak, že je na všetkcýh vidno. Rozprávajú sa o tom, ako by mohli vyzerať na spoločnej fotografii. Vo chvíli, keď učiteľ povie: „FOTO!“, všetci sa k nemu otočia tvárou. Urobia taký výraz tváre, na ktorom sa vopred dohodli. Môže to byť údiv, hnev, radosť, naivita a podobne. Po piatich sekundách pokračujú v komunikácii a dohovárajú sa na novom výraze alebo pocite.
Kúzelný koberec
Žiaci sa rozdelia na dve skupiny, a to na hercov a cestovateľov. Tí si sadnú Na „ lietajúci koberec“ a za zvukov rytmickej hudby letia do rozprávky. Počas hudby sa skupina hercov dohodne na tom, akú rozprávku zahrajú, keď hudba prestane hrať. Cestovatelia majú uhádnuť, akú rozprávku herci zahrali. Po troch rozprávkach si pozície vymenia.
Diskodráma
Učiteľ pustí hudbu a žiaci tancujú. Po určitej dobe hudbu vypne a povie žiakom, v akom prostredí sa nachádzajú. Môžu byť na nádraží, na stanici, v lese, v lietadle, v ponorke, na pláži, v jaskyni, na tržnici, na futbalovom štadióne a podobne... Žiaci jednajú podľa svojich momentálnych predstáv. Napríklad na nádraží sa môžu s niekým lúčiť, v lese môžu zbierať jahody a podobne. Potom učiteľ opäť pustí hudbu a žiaci opustia imaginárny priestor a opäť tancujú. Takto sa to potom niekoľkokrát opakuje. Učiteľ stále mení prostredie.
Playback divadlo
Niekto z triedy rozpráva dej nejakého príbehu. Ďalší žiaci sa snažia pantomimicky zahrať dej, ktorý hovoria ich spolužiaci.
Hra na tieň
Žiaci sa rozdelia do dvojíc. Prvý z dvojice chodí voľne po priestore a robí rôzne pohyby, manipuluje s predmetmi a podobne. Druhý z dvojice ide tesne za ním a snaží sa čo najpresnejšie a v rovnakom rytme napodobňovať všetko, čo robí jeho partner. Po chvíli si roly hráči vymenia.
Ruky a telo
Žiaci utvoria dvojice, v ktorých sa dohodnú na krátkom príbehu alebo texte, ktorý budú rozprávať ostatným. Hráč, ktorý bude príbeh rozprávať, si sadne na stoličku a druhý hráč mu popod pazuchy prestrčí ruky a čupne si za neho. Počas rozprávania sa obaja hráči snažia hrať ako jedno telo. Aby nebolo vidieť, že ruky nepatria hráčovi sediacemu v popredí, použijeme košeľu alebo bundu, ktorú na nich natiahneme.
Emócie
Vyberieme jedného žiaka, ktorý sa postaví za paraván tak, aby bolo vidieť len jeho hlavu. Učiteľ mu zadá rôzne emócie, ktoré musí prostredníctvom výrazu svojej tváre vyjadriť. Ostatní hráči danú emóciu hádajú. Komu sa to podarí, ide za oponu a hra sa opakuje.
Napíš slovo
Najskôr napíše každý žiak na kúsok papiera jedno bežne používané podstatné meno. Všetky papieriky sa vhodia do klobúka. Potom sa žiaci rozdelia do skupín po 3 – 5 osobách a podľa počtu osôb si skupiny vylosujú príslušný počet slov. Úlohou jednotlivých skupín bude vytvoriť krátke etudy, v ktorých použijú vylosované slová. Po skončení každej etudy diváci hádajú, ktoré slová si daná skupina vylosovala.
Zrkadlo
Dvaja žiaci sa postavia čelom proti sebe. Prvý predvádza pomalé, jednoduché a plynulé pohyby celým telom, druhý sa ho snaží čo najvernejšie napodobniť. Po chvíli si hráči úlohy vymenia.
Zdroje: Zdeněk Šimanovský, Barbara Šimanovská: Hry pro rozvoj zdravé osobnosti Eva Machková: Úvod do studia dramatické výchovy
