Články: Pre študentov
O projekte

 

10 najčastejších chýb rodičov podľa psychologičky Annette Kast-Zahn

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: Bigstock
Annette Kast-Zahn, známa nemecká psychologička a behaviorálna terapeutka, sa vo svojej knihe Každé dieťa sa vie naučiť pravidlá venovala aj najčastejším chybám rodičov. / Foto: Bigstock

Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Nie vždy to pri výchove detí ide ľahko. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť. Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stávajú veľkým umením. Na to, aby svoje poslanie zvládli čo najlepšie, majú vždy pri sebe rady skúsených odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú denne už dlhé roky. Dnes sa pozrieme na najčastejšie chyby rodičov, ktoré vo svojej knihe Každé dieťa sa vie naučiť pravidlá opísala Annette Kast-Zahn, známa nemecká psychologička a behaviorálna terapeutka.

 

1. Vyčítanie zlého správania

Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Je to len zbytočná námaha.

Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa. Aj pri výčitkách za konkrétny čin mu vždy dávajte najavo, že ho ľúbite a vážite si ho.

 

2. Otázky: „Prečo?“

Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „ Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. Väčšinou len povie:

„Lebo. Preto.Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného  rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné. Neprinášajú žiadny posun vo výchove.

 

3. Prosenie a prosíkanie

Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre. Si predsa maminkin miláčik, prestaň, prosím ťa, už konečne plakať!“ Niekedy sú rodičia takí zúfalí, že svoje dieťa v slzách prosia: „Prosím ťa, urob, čo ti kážem!“

Autorka knihy nemá nič proti priateľskej prosbe. V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť“. Annette Kast-Zahn však upozorňuje rodičov, že pokiaľ svoju bezmocnosť a smútok otvorene ukážu raz, môže to na ich dieťa zapôsobiť a uviesť do chodu proces zmeny v správaní. Tento prostriedok však treba používať naozaj veľmi zriedkavo. Predstavte si, že by ste svoje dieťa v slzách o niečo prosili každý týždeň alebo dokonca každý deň. Ako vás potom môže brať vážne? V najlepšom prípade vás poľutuje. Takže, keď svoje dieťa o niečo prosíte, musíte počítať aj s odmietnutím.

 

4. Výzvy bez následkov

Určite poznáte aj túto situáciu. Svoje dieťa vyzvete raz alebo niekoľkokrát, aby niečo urobilo alebo, aby s niečím prestalo. Vaše dieťa však nereaguje. Čo sa stane potom? Nič! Vaše napomenutie, či výzva skončia vo vzduchoprázdne. Priebeh je vždy rovnaký. Rodičia dieťaťu jasne oznámia, čo od neho žiadajú. Dieťa to však

nevykoná. Rodičia teda záležitosť nechajú tak, ďalej nič neriešia. Svoju výzvu si nepresadia. Čo sa z toho dieťa naučí? „To, čo odo mňa rodičia chcú, nie je dôležité. Zrejme je im jedno, či to urobím alebo nie.“

Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé. Spôsobujú, že vaše dieťa vás neberie vážne.

 

5. Ak - tak: Oznámenia bez následkov

Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“ Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič! S vysloveným AK-TAK  chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti. Potajme dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie. Dúfajú, že nebude nutné konať. Takéto prázdne hrozby však nezaberajú.

Väčšina rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne. Napriek tomu zas a znova často robia tú istú chybu.Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, detí vás prestanú počúvať úplne. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť. Iba tak jeho výchova nadobudne vážne rozmery.

 

6. Ignorovanie

Ignorovať sa dá nevhodné správanie dieťaťa, ale dá sa ignorovať aj celé osobnosť dieťaťa. Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné. Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť. Pokiaľ však takémuto správaniu nebude venovaná pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú. Ich cieľom bolo predsa stať sa stredobodom pozornosti, a to sa nepodarilo.

Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak. Predstavte si nasledovné: Šesťročné dieťa vás  kopne do píšťale vždy, keď sa mu niečo nepáči. Alebo váš deväťročný syn denne hrubo nadáva. Čo si o vás asi vaše dieťa pomyslí, keď si takéto správanie nebudete všímať, keď sa budete tváriť, že sa nič nedeje a aj naďalej sa k nemu budete správať milo? Pravdepodobne si bude myslieť: „Rodičom je úplne jedno, ako sa správam. Takže si môžem robiť čo len chcem!“ A stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť. Skôr  či neskôr prasknú každému rodičovi nervy. Ignorovanie sa náhle môže zmeniť na záchvat zlosti a hnevu alebo na príliš tvrdý trest, pokiaľ sa rodičia prestanú ovládať. Ignorovanie je istý začiatok boja o pozornosť. Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú. Pokiaľ dieťa provokuje dosť dlho, môže byť reakcia rodičom veľmi silná a nepriateľská. Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa. Môže spôsobiť zhoršenie vzájomných vzťahov.

 

7. Rodičia reagujú nepriateľsky

Nepriateľské reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu. Tá znie: „Nemám ťa rád!“ Rodičia túto správu vyslať nechcú. Nerobia to zámerne. Väčšinou  sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním. Väčšinou im je  to potom ľúto. Oni vedia veľmi dobre, že  výčitkami, vyhrážkami, prísnymi trestami a telesným násilím deti pozitívne neovplyvnia.

 

8. Výčitky a nadávky

Vyčítate svojmu dieťa jeho zlé vlastnosti: „ Si taký nešikovný! Všetko pokazíš!  Si proste neznesiteľný! Už to s tebou ďalej nevydržím!“ Takýmito výčitkami vôbec nekritizujete správanie svojho dieťaťa. Miesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. Čo to v dieťati vyvolá? Určite žiadnu snahu svoje správanie zmeniť. Namiesto toho sa začne o vašu pozornosť usilovať ešte viac. Okrem toho môžu u neho vzniknúť pocity viny a túžba po pomste. Takéto výčitky pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne. Ničia ho rýchlo a dôkladne.Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte.  Niektoré deti sa vyľakajú. Iným je váš krik vodou na mlyn každodenného boja o moc. „Ja, malý človiečik, som dokázal priviesť svojho veľkého otecka na pokraj zúrivosti. Okrem mňa to nedokáže nikto! Absolútne sa prestal ovládať! Musím byť naozaj šikovný, keď som to dokázal!“ Iné deti akože nič nepočujú. Chránia sa tým, že vypnú a nepočúvajú. Všetci dobre vieme, prečo na svoje deti kričíme. Dávame voľný priebeh svojmu hnevu, nech sa už zlostíme na čokoľvek. Odreaguvávame sa na úkor našich detí.

Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho. Vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie našich detí. Platí to dvojnásobne, pokiaľ pritom na dieťa kričíme.

 

9. Vyhrážanie a tresty

„Ak si okamžite neupraceš, máš celý týždeň domáce väzenie. Ak už s tým nezmyslom neprestaneš, už nikdy s nami nepôjdeš na dovolenku!“

Pokiaľ vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať. Avšak ten nepriateľský tón určite zaznamená. Cíti sa odmietnuté a odstrčené. Vznikajú negatívne pocity.

 

Tresty môžu Vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým.  Prísne tresty môžu účinkovať dvoma spôsobmi. Možno ste na svoje dieťa urobili dojem. Ďalším trestom sa chce vyhnúť, a tak zmení svoje správanie. Prečo to urobí? Zo strachu. Druhá možnosť je aj taká, že prekukne vašu hru, pochopí, že ste bezmocní. Vaše tresty sú mu ľahostajné. Často sa rozhodne uskutočniť aj nejaké pomstu.

 

10. Telesné tresty

Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa. Tak ako pri prísnych trestoch aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie. Čo vtedy robiť? Najlepšie je deti poprosiť o odpustenie a dať im čas, aby si v sebe pocity spracovali a odpustili.Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka majú niečo spoločné. Sú prejavom rodičovskej bezmocnosti.  Všetci rodičia  sa dopúšťajú chýb vo výchove. Všetci rodičia majú ľudské slabosti. Väčšina má výčitky svedomia. To však nepomáha.Pomáha iba jedno, používať  účinné výchovné metódy, ktoré nám bránia v strate kontroly.

 

O účinných výchovných metódach si môžete prečítať v článkoch:

Nadviazanie kontaktu je najláskavejší spôsob výchovy k disciplíne

Skôr, než zareagujete na nevhodné správanie dieťaťa, položte si tieto tri otázky

Je chvíľka osamote účinný výchovný nástroj pre dieťa?

Tri objavy mozgu, ktoré pomáhajú pri výchove

Čo sa deje v mozgu pri telesných trestoch

 


ZDROJ: Annette Kast: Každé dieťa sa vie naučiť pravidlá
Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Disciplína detí, Tresty pre deti
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.