Daniel J. Siegel a Tina Payneová-Brysonová, autori knihy Klidná výchova k disciplíně sa zdohujú v tom, že telesný trest sa míňa účinkom, ak si chcete s deťmi vybudovať dobré vzťahy, naučiť ich to, čo chcete a povzbudzovať ich v optimálnom vývoji. Deti by nemali byť vystavované žiadnej forme násilia a už vôbec nie od ľudí, ktorí ich chránia a ktorým dôverujú. Vedci dokonca zistili, že tresty takmer vôbec nepôsobia na zmenu správania a v mnohých ohľadoch sú spojené skôr s negatívnymi dôsledkami. Detskú myseľ i srdce rovnako zraňuje aj ponižovanie, vyhrážanie, izolovanie od iných, používanie slovnej a psychickej agresie. Je to kontraproduktívne. Pozornosť dieťaťa sa totiž posúva od vlastného správania a spôsobu jeho zmeny na reakciu rodičov na toto správanie, čo znamená, že dieťa sa vôbec nezaoberá svojím vlastným počínaním. Namiesto toho myslí na to, aký je rodič zlý a nespravodlivý a ako mu ublížil. Reakcia rodičov tak podrýva obidva ciele výchovy, a to zmenu správania a tiež rozvíjanie mozgu, pretože neposkytuje dieťaťu príležitosť zamyslieť sa nad vlastným správaním a dokonca pocítiť pocit viny a výčitky. Telesné tresty spôsobujú aj fyziologické a neurologické dôsledky.
Mozog si bolesť vykladá ako hrozbu. Rodič,ktorý dieťaťu spôsobí fyzickú bolesť, ho stavia pred neriešiteľný biologický paradox. Na jednej strane máme všetci vrodený pud hľadať u rodičov ochranu, keď sme zranení alebo máme strach. Ak sú však najmilovanejšie osoby zároveň zdrojom bolesti a strachu, ak rodič vyvoláva v dieťati stav hrôzy, detský mozog je z toho zmätený. Jeden mozgový obvod dieťa núti, aby sa pokúsilo uniknúť rodičovi, ktorý mu spôsobuje bolesť a druhý obvod ho núti k opaku, teda, aby vyhladalo bezpečie. Mozog tak môže začať fungovať dezorganizovane, pretože nexistuje riešenie. V extrémnom prípade môže dôjsť k dezorganizovanému primknutiu (citovej väzbe). Stresový hormón kortizol, ktorý sa uvoľňuje v tomto vnútornom stave a v opakovaných procesoch zlosti a strachu, môže mať trvalý negatívny dopad na vývoj mozgu, pretože kortizol je pre mozog toxický a bráni zdravému vývinu. Tvrdé a prísne tresty môžu spôsobiť na mozgu napríklad odumieranie nervových spojov, ba dokonca aj mozgových buniek. Ďalší problém spočíva v tom, že sa dieťa učí, že rodič nemá žiadnu účinnejšiu stratégiu než spôsobenie fyzickej bolesti.Určite ani jeden rodič nechce naučiť svoje dieťa, že konflikt sa rieši tak, že niekomu spôsobujeme fyzickú bolesť. Ak sa na problém dívame z hľadiska spojitosti mozgu a tela, vieme, že ľudia sú pudovo prispôsobení tomu, aby sa vyhýbali bolesti. A tá časť mozgu, ktorá sprostredkúva fyzickú bolesť, spracúva aj fyzické odmietnutie. A tak spôsobovanie telesnej bolesti vytvára v mozgu dieťaťa aj sociálne odmietnutie. Z toho vyplýva, že telesné tresty zastavujú nevhodné správanie v danej chvíli, ale z dlhodobého hľadiska nie sú príliš účinné. Namiesto toho sa deti zdokonaľujú v utajovaní skutku, ktorý urobili, urobia čokoľvek, aby sa vyhli bolesti spôsobenej telesným trestom, takže často klamú a podvádzajú.
Posledný argument proti fyzickým trestom súvisí s otázkou, na ktorú časť detského mozgu chceme výchovou pôsobiť a rozvíjať ju. Americký neurovedec Paul MacLean vo svojej teórií „trojjediného mozgu“ tvrdí, že v ľudskom mozgu sú v skutočnosti tri mozgy, ktoré sa vyvinuli v procese evolúcie. Mozog sa podľa neho delí na tri základné časti: plazí mozog, emočný mozog a neokortex. Najstarší je plazí mozog, ktorý riadi základné fyziologické funkcie, ako napr. dýchanie, spánok, krvný obeh alebo reflexy. Tento mozog ešte nepozná emócie, nedokáže sa potešiť, vystrašiť ani nahnevať. Typické správanie plazieho mozgu je inštinktívne: agresia, dominancia, bránenie svojho teritória. Pokiaľ je had v ohrození, reaguje inštinktívne a ihneď nepriateľa bez akýchkoľvek prejavov emócii uštipne. Jeho poslaním je chrániť nás pred nebezpečenstvom a používa k tomu tri stratégie: útok, útek a stuhnutie. Toto boli vynikajúce stratégie na prežitie v džungli, ale v 21. storočí nemajú už veľmi svoje opodstatnenie. Ak nad nami vládne tento mozog, život sa nám javí ako boj a nekončiaca výzva k útoku.
Emočný mozog je vlastne náš limbický systém. Práve limbický systém sa spája so vznikom emócií.Tento mozog človeka často brzdí v nových aktivitách, chce nás chrániť pred emočnými sklamaniami a bolesťami. Emočný mozog má rád všetky veci na starom známom mieste. Často v nás vyvoláva strach z neznámeho a nového.
Neokortex alebo šedá mozgová kôra nám dáva schopnosť premýšľať, filozofovať, schopnosť empatie a emócií vyššej frekvencie, ako je láska, dôvera, vďačnosť. Vďaka tejto časti v mozgu ideme za svojimi cieľmi a ak nám na niečom veľmi záleží, ľahko prekonávame aj strach. Zvýšenie podielu objemu mozgovej kôry v mozgu, hlavne v oblasti čelných lalokov a prefrontálneho kortexu, nám umožnilo osvojiť si jazyk, plánovať, uvažovať abstraktne a tiež spracovávať emócie „racionálnym spôsobom.“
Aj rodičia pri výchove si môžu vybrať, či budú podporovať plazí mozog alebo napríklad neokortex. Môžu spúšťať reaktivitu v primitívnom mozgu dieťaťa alebo zapájať jeho mysliace mozgové oblasti, ktoré učia deti robiť zdravé a flexibilné rozhodnutia a dobre zvládať emócie. Ak sa často vplyvom výchovy spúšťajú reaktívne mozgové stavy, deti prichádzajú o možnosť rozvíjať si mysliacu časť mozgu. V dnešnej dobe existuje už množstvo účinných možností, ako deti vychovávať správnym spôsobom, a to aj vďaka pôsobeniu na mysliace mozgové oblasti. O niektorých účinných stratégiách si povieme v nasledujúcich článkoch.
Zdroje a odporúčaná literatúra:Daniel J. Siegel a Tina Payneová-Brysonová: Klidná výchova k disciplíněJiří Vokáč Čmolík: Trhák aneb 21 kapitol o vašem mozku
