Polročné vysvedčenia deti dostanú do rúk už zajtra. O tom, či majú zmysel, sa vedú debaty už dlho. Ako ich vidia rodičia, pedagógovia či odborníci?
O zrušení polročných vysvedčení sa hovorilo už dávno. Ani odborníci však na ich zrušenie nemajú jednotný názor. Učitelia tvrdia, že sú potrebné, pretože nútia žiakov k reflexii svojho polročného prístupu k učeniu a mnohokrát vraj nedokážu niektorých žiakov inak ako známkami k lepším výkonom prinútiť. Polročné vysvedčenia sú tak pákou, ako na žiakov včas zatlačiť, aby v prípade potreby, zabrali ešte viac.
Iní zastávajú názor, že tým deti zbytočne opäť stresujeme, vedieme ich k zberateľstvu známok a nijako nepodporujeme vnútornú motiváciu k učeniu. Spochybňujú tiež fakt, že si deti dokážu známky reálne vyhodnotiť a vziať si z nich niečo do svojho ďalšieho štúdia. Nepopierajú opodstatnenosť priebežného bilancovania, ako sa dieťaťu darí, ale kritizujú nešťastnú formu, na akú sme si zvykli.
Hodnotenie by mohlo vyzerať inak
Petra Fridrichová, bývalá riaditeľka Štátneho pedagogického ústavu a analytička MESA10 v projekte To dá rozum, hovorí, že „proces hodnotenia by mal do veľkej miery plniť funkciu spätnej väzby pre žiaka. Klasifikácia – a teda známky nám síce poskytujú nejakú informáciu o tom, či žiak spravil viac alebo menej chýb v danom momente preskúšania, avšak nie je dostatočnou správou o tom, čo je potrebné zmeniť, aby došlo k náprave nedostatkov.“ Navyše upozorňuje, že v štátnom kurikule i vzdelávacích programoch sme zadefinovali, že potrebujeme rozvíjať kompetencie žiakov - postoje, schopnosti, zručnosti a vedomosti, no ciele hodnotenia sme pozastavili iba na úrovni hodnotenia ich vedomostí, a to je chyba.
Fridrichová je presvedčená, že isté hodnotenie je aj na polroku potrebné, no formu známkovania by sme mohli nahradiť napríklad efektívnejším slovným hodnotením alebo kombináciou známok a slovného hodnotenia. „Známka by mala byť doplnená slovným komentárom, ktorý informuje žiaka o tom, aké sú jeho silné a slabé stránky, aké robí pokroky oproti predchádzajúcemu obdobiu, aký je jeho potenciál ďalšieho rozvoja po kognitívnej, ale aj afektívnej a psychomotorickej stránke," vysvetľuje.
Inšpirovať by sme sa pri hodnotení mohli podľa Tomáša Feřteka z českej vzdelávacej organizácie EDUin aj v Holandsku. Tam podľa neho škola slovne hodnotí, ako napríklad dieťa spolupracuje so spolužiakom, ako často potrebuje pomoc, ako rieši problémy, jeho orientáciu v texte i čítanie.
Priblížiť sa k zmysluplnému hodnoteniu snaží aj Miroslava Kiripolská s manželom, ktorí vedú v Bratislave vzdelávaciu skupinu Edulienka. Ich skupinu tvoria deti, ktoré sú oficiálne v individuálnom vzdelávaní. V priebehu roka deti neznámkujú, lebo nechcú, aby sa deti učili kvôli známkam. Nevidia v tom zmysel. Zmysel učenia vidia v prekonávaní výziev, po ktorých sa na chvíľu dokážu zastaviť a zamyslieť, či idú správnym smerom. U detí napríklad sledujú progres kľúčových životných zručností, ktoré potom v diskusii s rodičmi spoločne zhodnotia. „Pre nás má väčší zmysel spätná väzba, ktorú deťom dávame priebežne počas školského roka. Ide o diskusiu, na ktorej sa zúčastňujú dieťa, rodičia a pedagóg a každá zo zúčastnených strán má priestor na popísanie úrovne tej ktorej sledovanej zručnosti. Najviac času sme aj tento rok venovali diskusii týkajúcej sa zručnosti riešenia problémov, kritického myslenia alebo ako dokáže dieťa uchopiť pozíciu lídra v skupine. Dieťa si robí na stretnutie vlastnú "prípravu" ( prváci si ju kreslia) o tom, čo sa im darilo, nedarilo, čo považujú za najväčšiu výzvu a z čoho majú obavy. Pedagógovia sa snažia zaznamenať pre rodiča charakteristické momenty týkajúce sa jednotlivých zručností. V závere rozhovoru hľadáme spolu cesty, ako môžeme byť všetci lepšími," vysvetľuje. Zároveň dodáva, že pre rodičov pripravujú každý polrok aj slovné hodnotenia v rozsahu 1,5 strany. Klasickému vysvedčeniu so známkami sa však kvôli nariadeniu zákona vyhnúť nemôžu. Deti ho dostávajú z kmeňovej školy, v ktorej sú povinne 2 krát ročne komisionálne preskúšané. „Jeho cieľom je zistiť, čo a na akej úrovni z povinného učiva zvládli. Pozostáva z písomnej časti - testu a z ústnej časti. Dosiahnuté výsledky potom externá komisia z kmeňovej školy zhodnotí známkou alebo slovne,“ dopĺňa Kiripolská
Tresty motiváciu dieťaťa nezlepšia
Negatívnym dôsledkom rozdávaných vysvedčení v bežných školách je aj to, že mnoho rodičov nevie, ako má s dieťaťom ďalej pracovať a motivovať ho k lepším akademickým výsledkom. V reportáži televízie Markíza pred časom učiteľky upozornili na neprimerané tresty, ktoré deti kvôli vysvedčeniam od rodičov dostávajú. Stretli sa už s tým, že dieťa napríklad rodičia postavia v zime na balkón, alebo že ho so sebou nevezmú na rodinnú lyžovačku. Učitelia sú z toho nešťastní, lebo toto nie je ich cieľom. Školu to deťom ešte viac znepríjemňuje a vinia za to učiteľov, ktorí im dali zlé známky.
Dieťa nemá byť v žiadnom prípade trestané za zlé známky. Rodič by mal pri vnímaní známok na vysvedčení zohľadniť to, ako zodpovedne pristupuje jeho dieťa k plneniu svojich povinností, akú snahu a záujem prejavuje, aby zlepšilo svoje vzdelávacie výsledky, aké má záľuby aj potenciál, alebo aké má ďalšie ambície a najmä na to, aká je jeho schopnosť využívať poznatky získané v škole v bežnom, každodennom živote. Veď nikto sa nepýta na naše známky na vysvedčení, ale sleduje sa naša schopnosť používať vedomosti a zručnosti pri riešení rôznych situácií," približuje Fridrichová.
Rodič by sa mal zároveň zamyslieť, nakoľko sa sám v priebehu polroka o akademické úspechy dieťaťa zaujíma. Treba si tiež uvedomiť, že nie každé dieťa môže byť jednotkár a nezamieňať si svoje očakávania s reálnymi možnosťami dieťaťa. Ak na dieťa rodič dohliada počas celého polroka, zaujíma sa o to, čo sa v škole učí i jeho pokroky, známky na vysvedčení ho nemôžu prekvapiť. Priebežná kontrola dáva rodičovi najlepší prehľad o tom, ako na tom jeho dieťa je. V žiadnom prípade motivácii nepomáha, ak dieťa rodičia porovnávajú s inými spolužiakmi či súrodencami. Dieťa by malo vnímať jedine svoj vlastný akademický pokrok. A ak už chcú rodičia predsa len porovnávať, tak jedine s jeho predchádzajúcimi výsledkami.
Ako môžeme pomôcť deťom k lepším výsledkom?
Záujem rodiča o dianie v škole má podľa vedcov nenahraditeľný dopad na akademické úspechy dieťaťa. Ak teda dostanete do rúk aj klasické vysvedčenie so známkami, nemávnite rukou, že vaše dieťa asi na viac nemá. Ani ho netrestajte, aby si tieto problémy vyriešilo samo. Nič vám nebráni navštíviť jednotlivých učiteľov dieťaťa osobne a vypýtať si viac informácií o napredovaní vášho dieťaťa a s čím mu môžete v nasledujúcom období pomôcť. Ak sa mu nedarí s fyzikou, možno vám fyzikár poradí, ku ktorým témam by sa dieťa malo vrátiť, aby v tých nadväzujúcich nezlyhávalo.
Carol Dwecková, svetovo uznávaná profesorka psychológie zo Stanfordskej univerzity, radí, aby sme budovali u detí rastové myslenie. To je podľa nej zodpovedné za najväčšie pokroky detí. Vďaka nemu dokážu neustále rásť. Rozdiel medzi fixným a rastovým myslením je v tom, čo si sami o sebe myslíme – Môže moje IQ ľahko rásť, alebo nie? Môžem byť tretí najlepší v triede z geografie, alebo nie? Dokážem sa toto naučiť, aj keď je to ťažké, alebo nie? Ak dieťa verí, že môže, dokáže k tomu aj smerovať.
Zlými stratégiami učenia a známkovaním práve často podporujeme v deťoch fixné myslenie, ktoré ich v raste brzdí a je pre učenie negatívne. Je prirodzené, že ak sa bojíme výziev a chýb, odmietame riskovať, ochudobňujeme sa aj o možný úspech. Dwecková hovorí, že aj z jej teórie si mnohí učitelia a rodičia nevzali úplne správne posolstvo. Mnohí si do výchovy detí vzali, že ak budú deti chváliť za akúkoľvek snahu, že sa tým budú zlepšovať. Dwecková to ale odmieta. Dieťa podľa nej ľahko vycíti, že známka za snahu, nie je skutočná alebo že výkres, ktorý odfláklo ste pochválili len tak. Profesorka upozorňuje, že chváliť by sme mali dieťa predovšetkým za jeho pokrok a správne stratégie, ktoré vedú k dobrým výsledkom. „Vidíš, vyskúšal si viacero riešení a nakoniec si našiel, čo je správne,“ alebo „Možno si sa pri tom zdržal dlhšie, ale teraz tomu naozaj rozumieš.“
Známky na vysvedčení nám teda nepovedia veľa, ak chceme aby sa deti zlepšovali, zato osobný záujem, diskusia o tom, ako sa deťom darí a ako pokračovať ďalej, napovedia ďaleko viac. Prvoradým cieľom vysvedčenia by nemalo byť iba zachytenie detských chýb, ale malo by dieťa dokázať naviesť na lepšiu cestu. Môžu to obyčajné známky, ktoré rodičom pošleme v taške domov urobiť?
