Pozitívna zmena myslenia môže viesť k lepším známkam, či neskorším výhodám v živote. Stačí len chváliť dieťa správnym spôsobom, zmeniť voči nemu svoje správanie, nielen myslenie, a zamerať sa aj na jeho výsledky.
Carol Dweck je uznávaná profesorka psychológie zo Stanfordskej univerzity. Jej známy výskum o nastavení mysle sa zameriava primárne na myslenie, motiváciu a úspech. Je autorkou viacerých známych kníh, medzi ktoré patrí napríklad Nastavenie mysle: Nová psychlógia úspechu, či Self-theories: Their Role in Motivation, Personality, and Development. Jej TED talk Sila viery v sebazlepšenie uvádza do témy jej niekoľkoročného výskumu rastového myslenia. Carol je v kruhoch rodičov a učiteľov vysoko uznávanou odborníčkou pri výchove detí.
Carol Dweck tvrdí, že príliš veľa študentov si myslí, že inteligencia je predurčená a nie je možné ju zmeniť, ani nijako ovplyvniť. Deti, ktoré majú takéto myslenie (tzv. fixné myslenie), sa prestanú snažiť, keď nastane situácia, ktorá pre nich prestavuje výzvu, pretože sú presvedčené, že nie sú v danej oblasti dosť dobré. Podľa Carol by práve dospelí mali byť tí, ktorí by mali pomôcť u detí podporovať rastové myslenie, a teda konkrétne vieru v to, že mozog je ako sval, ktorý je silnejší, keď s ním cvičíte. Čiže čím viac pracuje, tým je silnejší.
Mnohí rodičia i učitelia sa dnes snažia poznatky Carol používať v každodennom živote, aby deti priviedli k úspechu a využitiu ich vlastného potenciálu. Carol však tvrdí, že jej výskum je často v praxi používaný nesprávne a úspech nezáleží len na snažení sa, ale vyzdvihuje tiež dôležitosť stratégie a chválenia za výsledky.
Problém nastáva pri chválení dieťaťa
Aj keď to rodičia nemyslia vôbec zle, často je práve chválenie dieťaťa problémom. Prispieva k tvoreniu neproduktívneho myslenia. Podľa teórie môže byť nesprávne chválenie dieťaťa pri výkonoch a úspechu detí viac na škodu ako na úžitok. Ak svojim deťom často hovoríte, že sú múdre a chytré, môže časom nastať situácia, ktorú nevedia prekonať, napríklad problémy v škole. Potom si deti myslia že vôbec nie sú také múdre, ako ste im vždy tvrdili. Problémy v škole môžu vyústiť do toho, že deti sa začnú báť výziev a budú omnoho menej odolné pri prekonávaní prekážok.
Existuje potom teda spôsob, ako chváliť dieťa správnym spôsobom? Spôsob, ako na to, je komplikovanejší. Vo svojej prednáške Carol predstavila tri spôsoby, ktoré dieťaťu najviac škodia.
1) Chválenie snahy samotnej
Mnohí učitelia a rodičia pochopili prácu a výskum Carol Dweck tak, že by mali dieťa chváliť za snahu. Často chvália za to, že sa dieťa snažilo, vyzdvihujú, že tú snahu vidia. Chválením za snahu sa riadia aj niektorí učitelia, ktorí často dávajú dobré známky len za snahu namiesto reálnych výsledkov. Dieťa potom neraz dostane lepšiu známku za horšie výsledky.
Chválenie snahy je však podľa Carol samo o sebe úplne zbytočné, ak dieťa nerobí zároveň aj pokrok a nič sa neučí. Žiaci sa môžu cítiť podvedení, keď nakoniec zistia pravdu, alebo zbytočná chvála spôsobí nízke očakávania od dospelých ľudí. Namiesto toho, aby boli žiaci chválení za snahu, mali by byť chválení za pokrok a stratégie prepojené s výsledkom.
Dweck navrhuje, aby sa namiesto fráz používaných na chválenie snahy používali viac frázy zamerané na chválenie pokroku, ako napríklad „Skutočne si to cvičil, a pozri, ako si sa zlepšil.‘‘, „Vyskúšal si viacero spôsobov a sám si zistil, ako vyriešiť problém.‘‘ alebo „Možno si sa pri tom zdržal, ale teraz to aspoň skutočne chápeš!‘‘.
2) Hovorenie deťom, aby sa viac snažili
Podobne, ako je to s nesprávnym používaním chválenia, mnohí učitelia nesprávne stotožňujú rast myslenia s úsilím. Učitelia často používajú frázy, ako napríklad: „Keby si sa viac snažil, tak by si to dokázal.“ alebo „Snaž sa ďalej a podarí sa ti to!“. Podľa Carol Dweck nie je snaha jediným spôsobom, ako napredovať v učení sa. Ak žiaci nemajú žiadnu stratégiu na riešenie problémov, či nevyhnutné schopnosti alebo kroky na vyriešenie úlohy, všetka snaha na svete je úplne zbytočná. Namiesto toho, aby boli žiaci nabádaní, aby sa viac snažili, by bolo omnoho užitočnejšie zamerať sa na výsledky a ich analýzu. Dieťa potrebuje vidieť svoje výsledky, takže učiteľ by sa mal pozrieť na to, čo sa stalo. Zistiť či tomu dieťa skutočne rozumie a pozrieť sa, aké stratégie boli použité, aby spolu zistili, čo je potrebné urobiť ďalej. Ak dieťa bude snažiť robiť stále to isté neefektívne, nakoniec tak či tak pochopí, že nemáte pravdu a žiadne lepšie výsledky nedosiahne. Snaha je dôležitá, ale rovnako dôležité sú aj stratégie, aké dieťa používa.
3) Opakujúci žargón nastavenia mysle
Teória rastového myslenia sa stala extrémne populárna, preto sú niektoré triedy preplnené motivačnými plagátmi, ktoré by mali symbolizovať rast myslenia, ako napríklad „Nevzdávaj sa, pokým na seba nie si pyšný,‘‘ či „každá chyba, ktorú urobíš, je pokrok‘‘. Dweck tvdí, že rast myslenia nie je taký jednoduchý, a mnohí učitelia sa snažia preskočiť celú cestu. Nestačí hlásať rastúce myslenie. Mnohí učitelia by mali zmeniť spôsob, akým učia, aby zodpovedal tomu, čo deklarujú. Učitelia by mali vedieť dať omnoho kritickejšiu spätnú väzbu a dať tiež žiakom možnosť prepracovať úlohu. Profesorka Kathy Liu Sun, bývalá doktorandka na Stanfordskej univerzite, zistila, že študentom sa nezmenilo myslenie po tom, čo učiteľ v triede zmenil svoje používané frázy, ale nezmenil prístup. Carol Dweck vo svojom výskume zistila rovnaký výsledok s rodičmi. Rodičia síce podporujú rast, ale stále reagujú, ako keby boli chyby dieťaťa, prekážky a neúspechy niečím škodlivým. Ak rodičia preukážu úzkosť či strach, myslenie detí sa zafixuje a nerastie.
Vo výskume sa však našli rôzne výsledky aj po správnej implementácií stratégií rastu učiteľmi a rodičmi. Takáto zmena prospieva hlavne študentom s horšími známkami, než žiakom s dobrými známkami.
Avšak, je možné, že žiaci s dobrými známkami zo zmeny správania profitujú inak. Omnoho častejšie riešili ťažké matematické problémy než žiaci v skupine bez zmeny správania. Z dlhodobého hľadiska môže zmena správania viesť k výhodám v neskoršom štúdiu či živote, než len zlepšením známok.
