Takmer každý rodič sa občas zamyslí, či náhodou neuprednostňuje jedno dieťa pred druhým. Pretože úplne rovnaký prístup ku každému nie je možný. Každé dieťa je iné a rodičia musia na jeho jedinečnosť adekvátne reagovať. Tým, že rodičia svojich potomkov poznajú najlepšie, často medzi nich vstupujú a stavajú sa do úlohy rozhodcov, samozvaných sudcov. Čo to so sebou prináša?
Interakcia medzi deťmi často na rodičov pôsobí ako pozvanie, aby sa do nej vložili. Problém je, že to zriedkavo dokážu spraviť v neutrálnej rovine. Väčšina rodičov totiž, vedome aj nevedome, uprednostňuje jedno dieťa pred druhým. Vidieť to napríklad v množstve času, ktoré s jedným dieťaťom trávia, v disciplíne, pravidlách alebo pozornosti, ktorú deťom venujú. Odborníci tvrdia, že rodičovské uprednostňovanie jedného dieťaťa sa týka až takmer dvoch tretín rodín v USA.
Každé dieťa je iné a má v rodine iné postavenie
V niektorých prípadoch sa podpora jedného dieťaťa dokonca javí ako opodstatnená a prípustná. Rodičia napríklad venujú viac času novorodeniatku, keď dieťa ochorie alebo je zdravotne postihnuté. Vtedy sa dospelí snažia dieťaťu, ktoré nemá ich pozornosť, vysvetliť, aby iný prístup k nemu nebralo osobne a často takto dokážu odstrániť negatívne vnímanie u dieťaťa. Ďalším dôvodom je, že mama sa cíti bližšie k dcére, otec si, naopak, viac rozumie so synom. Prípadne sú rodičom bližšie vlastné biologické deti, než adoptované. V kultúre patriarchátu, rodičia uprednostňujú chlapcov. Rolu tu zohráva aj poradie narodenia, deti, ktoré nie sú najstaršie, ani najmladšie, majú často najťažšiu pozíciu. Vyplýva to z toho, že nikdy nie sú, ani nebudú jediné deti v domácnosti, v istom momente majú prvé a posledné deti rodičov len pre seba. Vo všeobecnosti majú najstaršie deti najviac privilégií a najmladšie najviac náklonnosti.
Rodičia reagujú tiež inak na deti, ktoré sú vo všeobecnosti vnímané ako milé, poslušné, láskavé a inak na tie, ktoré sú ich opakom, divé, agresívne, zlostné. Často sú preto dospelí iní k dievčatkám a iní ku chlapcom.
Podľa vedcov rozdiely medzi deťmi robíme aj vtedy, keď sme pod tlakom, stresom, obavami, napríklad z problémov v manželstve alebo finančných ťažkostí. Vtedy len s námahou dokážeme sledovať, či sa správame ku všetkým deťom rovnako. Evoluční teoretici tvrdia, že ak máme obmedzené emocionálne alebo materiálne zdroje, vyberáme si a uprednostňujeme dieťa, ktoré má najväčší potenciál na úspech a reprodukciu.
Výsledky takéhoto prístupu sú negatívne. Deti, ktoré nie sú „vyvolenými“, často trpia väčšími depresiami, sú agresívnejšie, majú nižšie sebavedomie, horšie sa učia. Dopad na deti je závažnejší ako pozitívna podpora „dobrých“ detí. Navyše celý vzťah medzi súrodencami je nasiaknutý nenávisťou, ktorá ho ničí. Veľa z tohto zostáva v deťoch aj dávno po tom, ako opustili rodný dom. Deti nikdy nezabudnú, že neboli u rodičov obľúbené a ich sebavedomie a vzťahy v dospelosti budú tento údel odrážať naďalej. Navyše, uprednostňovanie detí často pokračuje aj v dospelom veku, aj keď z iných dôvodov. Dobré deti sú napríklad milé dcéry, ktoré majú roztomilé vnúčatká, deti bývajúce bližšie alebo tie, ktoré podporujú rodičov emocionálne či finančne.
Zaujímavé je, že deťom je najlepšie, keď rodičia nikoho neuprednostňujú. Dokonca ani obľúbeným deťom nie je dobre, pretože ich negatívne ovplyvňuje nenávisť súrodencov.
Ak zostanete mimo situácie, deťom pomôžete
Zostať neutrálny a nezasiahnuť do interakcie medzi súrodencami, najmä ak vidíme neférové, agresívne či drzé správanie, je pre každého rodiča, pochopiteľne, náročné. Samozrejme, úplne iný prípad je, ak ich momentálna aktivita naberá na obrátkach a hrozí zranenie. Lenže aj v takýchto chvíľach je najlepšie, ak si dáme dolu okuliare sudcu a pokúsime sa zostať v rovine neutrality.
Jedným z hlavných dôvodov je, že ak sa staviame do roly rozhodcu, nikomu tým nepomáhame. To, ako sa naše deti správajú, je len odrazom ich momentálneho rozpoloženia. Preto nemá význam ešte viac na ne kričať, pridávať im frustráciu, ak vidíme, že nie sú vo svojej koži, sú nahnevané alebo agresívne. Situácii najviac pomôžeme, ak sa budeme snažiť deti pochopiť a prijať ich správanie, nie zahanbovať ich a trestať. Je prirodzené, že starší súrodenec sa snaží získať dominanciu, pretože tak reaguje na stratu kontroly kvôli mladšiemu súrodencovi. Správanie detí má vždy má svoj zmysel a dáva význam.
Tým, že ich súdime, staviame medzi nami a nimi múr. Deti cítia našu nespokojnosť, netrpezlivosť, hnev a cítia sa odmietané a zahanbené. Určite sme všetci počuli známe klišé, že deti nás najviac potrebujú v najťažších chvíľach. Je to úplná pravda. Ak nie sme s nimi na jednej lodi, desíme ich, čím vyvolávame nárast negatívnych emócií. Navyše podkopávame ich sebavedomie. Deti sa pod vplyvom nášho súdu stavajú do polohy tých zlých, prípadne do roly obetí. Akákoľvek nálepka je však neadekvátna, obmedzujúca a spôsobuje viac škody ako úžitku.
Naša prílišná kontrola a mikro manažovanie sú neproduktívne, pretože často práve tento spôsob výchovy spôsobuje konflikty a negatívne správanie. Zbytočne strácame energiu, trpezlivosť, zhovievavosť, v deťoch takto vyvolávame nervozitu, tlačíme na pílu a dostávame sa tak do bludného kruhu neporozumenia a bublajúcich negatívnych emócií.
Ak sa na situáciu pozriete okom staršieho súrodenca uvidíte, že sa musí vyrovnať s tým, že by mal mať rád niekoho, kto sa nasilu natlačil do jeho života, s kým sa musí deliť o milovaných rodičov a kvôli ktorému sa teraz dostáva do úlohy „zlého“ dieťaťa v ich očiach. Deti tak veľmi túžia, aby sme ich bezpodmienečne ľúbili, že odmietnutie či posudzovanie ich dusí a nedokážu sa na seba dívať v pozitívnom svetle, no práve toto nevyhnutne potrebujú, ak si majú so súrodencom vybudovať milujúci a napĺňajúci vzťah.
Mať súrodenca je pozitívne v tom, že obe deti majú množstvo príležitostí na to, aby skúšali a precvičovali svoje sociálne zručnosti, ako riešenie konfliktov, sebaovládanie, rôzne roly. Samy vedia ako na to, skutočne nepotrebujú kouča rodiča. Tým, že sa ich budeme snažiť manažovať, berieme im schopnosť učiť sa vlastným spôsobom.
Ak máme pocit, že musíme zasiahnuť, mali by sme mať v deti dôveru a byť empatickí. Prihovoriť sa im môžeme pokojne, neutrálne a byť otvorení ich perspektíve a pocitom. Vďaka dôvere sa dokážeme na deti dívať v tom najpozitívnejšom svetle, a tým im umožníme situáciu výborne zvládnuť. Každý z nás podá svoj najlepší výkon práve vtedy, keď má dôveru, že to zvládne, nie keď niekto sleduje každý náš krok, spochybňuje naše aktivity a rieši každú drobnosť. Ani deti nie sú iné. Dôvera vkladá vzťah súrodencov tam, kde má byť, do ich rúk. Tak to aj vždy bude, vytvárajú si ho oni medzi sebou a aký ho chcú mať, taký bude. Takže to môžeme pokojne pustiť z hlavy. Silu na to, aby sme im prikázali, aké pocity majú k sebe cítiť, nemáme.
