Články: Pre študentov
O projekte

 

Zahanbovanie dieťaťa má devastačné účinky na jeho vývin

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Bigstock
Zahanbovanie dieťaťa je veľmi zlý zvyk a v ničom vám do budúcnosti nepomôže. Dieťaťu navyše ublíži. / Foto: Bigstock

Milujeme svoje deti a chceme, aby náš vplyv na ne trval čo najdlhšie. Ak ich budeme pravidelne zhadzovať a zahanbovať, časom nad nimi úplne stratíme kontrolu a hrozí nám, že stratíme aj ich. Zahanbovaním síce zmeníme ich správanie, najmä v nízkom veku, ale do budúcnosti si pod sebou podpílime konár.


Zahanbiť svoje dieťa je veľmi jednoduché. Môže sa to stať hociktorému rodičovi, aj tomu milujúcemu, ktorý sa o svojho drobca s láskou stará a venuje mu dostatok pozornosti. Kanadskí vedci zistili, že len 4 % žiakov nezažili zo strany rodičov zahanbenie, sprevádzané odmietaním, ponižovaním, kritizovaním alebo urážaním. Niekedy si to dospelý ani neuvedomuje, pretože po zahanbení dieťaťa mu nezostávajú viditeľné jazvy na tele. No dieťa sa cíti zle za to, že niečo potrebovalo, cítilo alebo chcelo. Uzatvára sa a jeho potenciál sa nerozvíja.

Ak zahanbíme svoje dieťa, naučíme ho, aby sa snažilo správať tak, ako sa nám páči a nie podľa toho, ako to cíti ono. Začne robiť tie správne veci, ktoré od neho očakávame, ale nie preto, lebo to tak chce. Otupíme jeho zanietenie a vzrušenie. Bude sa vyhýbať tomu, aby sme ho zahanbili opäť, nebude sa sebavedome spoliehať na vlastné vnútorné pochody, ktoré by ho viedli k tomu, aby volil dobre. Sústredí sa na to, kým je, namiesto toho, aby sa zaoberal tým, čo robí. Hanba prichádza s pocitom menejcennosti, bezcennosti, uzatvárania sa a strachu z odhalenia.

 

Ako zahanbujeme svoje deti

Nikto sa s týmto pocitom nenarodil, začali sme sa ho učiť sami, približne vo veku dvoch rokov, keď sa rozvíja reč a vedomie o sebe. Znamená to, že pocit hanby v nás môže vyvolať len druhá osoba. Naučíme sa hanbiť, pretože niekto, na kom nám veľmi záleží, v nás tento pocit vyvolal. Preto má zahanbenie od rodičov tak obrovský a devastačný dopad. Pohľad na seba však môžu negatívne ovplyvniť aj nálepky od učiteľov, súrodencov, priateľov. Deti sú zraniteľnejšie a citlivejšie, zahanbovanie v detstve sa veľmi ťažko vymazáva. Nejde však len o slová, niekedy dokážeme hanbu vyvolať aj pohľadom plným opovrhnutia či znechutenia.

Hanbou zabíjame empatiu. Tá stojí na schopnosti pozrieť mimo nás, aby sme dokázali vnímať, čo cíti ten druhý, no hanba strháva všetku pozornosť na seba a svoje chyby. Psychoterapeuti tvrdia, že deti, ktoré sa cítia zahanbené nemajú kapacitu na to, aby sa zaoberali ešte inými ľuďmi. V dôsledku toho, že sa deti cítia bezmocné a malé, môžu sa pokúsiť nadobudnúť pocit moci iným spôsobom, napríklad tak, že nájdu niekoho, kto je ešte slabší a zraniteľnejší. Existuje množstvo štúdií, ktoré spájajú hanbu s túžbou potrestať iných. V hneve sú zahanbení ľudia plní nenávisti, agresivity prípadne ich ovládne seba deštrukcia. Snažia sa vyvážiť pocit hanby nadradenosťou, opovrhovaním, šikanovaním. Navyše je hanba jedným z rizikových faktorov deviantného správania, užívania drog a nechráneného pohlavného styku v nízkom veku. Extrémny a častý pocit hanby môže vyústiť v mentálne ochorenia, ako depresie, úzkosti, obsedantno kompulzívne poruchy. Gershen Kaufman vo svojej knihe The Psychology of Shame ide ešte ďalej a tvrdí, že existuje spojenie medzi zahanbovaním a závislosťou, poruchami príjmu potravy, fóbiami a sexuálnymi poruchami.

Ak dieťa zahanbíme, ukazujeme mu, a zároveň ho učíme, že je v poriadku kritizovať či súdiť druhých, keď niečo nevyjde podľa našich predstáv. Keď to navyše robíme zvýšeným hlasom, všetko je ešte horšie.

 

Ako sa vyhnúť zahanbovaniu

Deti majú v sebe danú túžbu potešiť milovaných blízkych. Prirodzene sa vyvíjajú v empatických, milých a rešpektujúcich dospelých. Len rodičia to nesmú pokaziť a mali by sa voči nim správať s rovnakým rešpektom ako očakávajú od nich. Hanbou však môžeme zlomiť toto nastavenie a prerušiť spojenie medzi dospelým a dieťaťom. Základ je preto zamerať sa na správanie dieťaťa, nie na dieťa. Je vhodnejšie povedať: „Hnevám sa, že si rozbil autíčko, chápem, že si nahnevaný. Máš nápad ako to riešiť?“ A nie: „Ty si taký zlý a neposlušný.“ Týmto druhým spôsobom navyše nezačneme dialóg, naopak ho úplne zastavíme, čím opäť dieťa od seba odsunieme. Nálepky správania sú zjednodušenou formou, ktorá sa nám môže vypomstiť. Nebude mať vlastný názor na svoje silné a slabé stránky a možno veľa vecí neskúsi len preto, aby sa nedostal z bezpečnej zóny, v ktorej nálepka platí. Ak mu napríklad povieme, že je „vtipálek“, bude sa snažiť za každých okolností obracať všetko na zábavu, pretože bude vedieť, že tak nám urobí radosť.

Najlepšia taktika ako dosiahnuť, aby sa dieťa správalo podľa našich predstáv je, ak sa sami tak správame. Ak chceme, aby bolo milé a tolerantné, ale zahanbíme ho, keď sa mu niečo nepodarí, vlastne mu hovoríme, že každý si zaslúži našu prívetivú stránku, okrem neho, že dospelí môžu čokoľvek, ale deti musia byť vľúdne a že je v poriadku, ak sme nevrlí na tých slabších od nás. V súvislosti s ostatnými je tiež dôležité neporovnávať deti navzájom. Iste, susedov syn už hrá na husliach, kým ten náš len na nervy, dcérina spolužiačka číta Hviezdoslava a naša dcéra len Macka Pufa. V nás sa budí pocit hanby, či sme naozaj dobrí rodičia a či tú výchovu zvládame. Nechajme si to však pre seba a neposúvajme vlastnú frustráciu na deti. Možno v niečom sú priemerné, no vynikajú v inom. Alebo ešte nie je vidieť, v čom raz budú úžasné. Podporme preto hľadanie ich vlastnej cesty, ich snahu, sú jedinečné, také aké sú a sú dokonalé.

Často sa stane, že zahanbíme dieťa za jeho správanie, hoci je úplne normálne a jeho veku primerané. Je prirodzené, že batoľatá a malé deti si myslia, že sú stredobodom pozornosti, že tínedžeri sú v lepšom prípade ľahostajní, v horšom negatívni voči našim názorom a stále sa vymedzujú. Dôvodom je, že takto sa posunú k ďalšiemu míľniku, ktorý musia vo vývoji dosiahnuť, ohmatať si svet vlastnými rukami a získať vlastné skúsenosti. Ak ich budeme kritizovať a zahanbovať, zničíme ich chuť objavovať, skúšať a učiť sa. Iste, spravia chyby, ale zriedkavo to je s úmyslom sklamať nás a určite to nie je preto, lebo sú „zlí“.

 

Udržte svoje emócie na uzde

Iste príde situácia, keď v nás vzkypí žlč zo správania nášho dieťaťa. Silné emócie sú dôsledkom aktivovania mozgu do tzv. reakcie útoč alebo uteč. Náš syn alebo dcéra sa stále učia ako reagovať na vonkajšie okolnosti. Plačom, krikom a hysterickými výstupmi hľadajú, kde sú naše hranice a kde sú tie ich. Chce to veľa sebaovládania, no najvhodnejšia reakcia je nenechať sa strhnúť emóciami a vypočuť ich a dať im vedieť, že rozumiete. Napríklad: „Viem, že sa hneváš, lebo nechcem, aby si zostala v noci dlhšie vonku. Rozumiem tomu. Keď budeš chcieť, môžeme sa o tom porozprávať. Ja som pripravená.“ Ak budú cítiť, že ste ich pochopili, ste na najlepšej ceste k skutočnému partnerstvu a budete mať lepšiu východiskovú pozíciu na to, čo ešte môže prísť v budúcnosti.

Iste, asi väčšina rodičov nie je zenovým majstrom, preto prídu situácie, ktoré nezvládneme na jednotku s hviezdičkou, dokonca ani na trojku nie. Sme len ľudia a naša trpezlivosť a pokoj má tiež svoju hranicu. Pár našich chýb určite deťom neublíži, ak máme doma stanovené podmienky tak, že im dovolíme experimentovať, mýliť sa, robiť chyby bez toho, aby sme ich zhadzovali. Nechceme ich zlomiť, ale podporiť v tom, aby boli kreatívni, inteligentní a úžasní dospelí.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.