Súrodenci nie sú automaticky kamaráti. Čo si počať, ak je domov večným bojiskom?

Foto: Shutterstock
Nie vždy dopadnú súrodenecké vzťahy podľa predstáv rodičov. Mnohokrát vnesie nový súrodenec do rodinného života veľa stresu. / Foto: Shutterstock

Súrodenca sa rodičia rozhodnú svojmu dieťaťu darovať v dobrej viere, že mu zabezpečia priateľa na celý život. Žiaľ, dobrý úmysel sa nie vždy vydarí a z bratov a sestier sa často stávajú tvrdí súperi. Má význam riešiť doma detskú rivalitu a aké sú najvhodnejšie stratégie na zakopanie vojnovej sekery medzi deťmi?

 

Vzťahy medzi súrodencami sú jedinečné. Je to asi jeden z najautentickejších momentov, ktorý v živote zažijeme. Práve ich autentickosť spôsobuje, že sú tak živé a búrlivé. Predstavte si, že by sme všetci chodili okolo seba a hovorili, čo si úprimne myslíme o ľuďoch navôkol, naplno vyjadrovali svoje emócie tak, ako to robia voči sebe bratia a sestry. Pravdupovediac, asi by nám veľa kamarátov nezostalo.

Rivalita medzi súrodencami existuje odvtedy, odkedy existuje rodina. Spomeňte si na biblický príbeh Jozefa, ktorý mal problémy s bratmi alebo na rozprávkovú Popolušku a nenávisť jej nevlastnej sestry. Zdá sa, že vždy, keď sa spomenie brat či sestra, automaticky sa vynorí spojenie – rivalita, napriek tomu, že asi každý túži po rodine, kde sa všetci súrodenci ľúbia, pomáhajú si a vychádzajú v ústrety.

 

Vzťahy medzi deťmi dokážu byť veľmi tvrdé

Malé dieťa dokáže byť iba prirodzené, preto si vytvára so súrodencom vzťah, ktorý je úprimný, priamy, ale často aj surový. Najmä na začiatku, keď sa drobec len učí, ako zvládať a regulovať svoje emócie, je prirodzené, že sa nedokáže pozrieť na situáciu z pohľadu druhého. Ak má brata alebo sestru, musí sa navyše sám popasovať s pocitom žiarlivosti a potrebou neustále sa uisťovať, že láska rodičov k nemu je stabilná a rovnaká ako k ďalším deťom v rodine. Pritom pozornosť rodičov sa triešti nielen medzi deťmi, ale aj medzi životom v práci, voľným časom a ostatnými povinnosťami.

Sami rodičia sa často musíme nasilu zastaviť a trpezlivo ovládnuť emócie voči deťom, ktoré neúnavne a sústavne testujú naše hranice. Aj pri vychádzaní s dospelými máme často problémy, kolegovia, kamaráti, rodinní príslušníci nezriedka skúšajú našu trpezlivosť, či schopnosť tolerovať ich nálady. A čo deti? Pre ne je veľmi náročné reagovať vyspelo, nie sú na to ešte ani biologicky vybavené. Niet sa čo čudovať, že podliehajú emóciám a z frustrácie kričia, hádžu sa o zem a bijú súrodencov.

Čím to je, že súťaživosť a bojovnosť je medzi deťmi v niektorých rodinách tak bežnou záležitosťou? Fakt je, že nikto si nevyberie rodinu, do ktorej sa narodí, nemá žiadne slovo pri výbere súrodenca. Ten môže byť opačného pohlavia, starší, či mladší, má inú povahu, záujmy. Najhoršie je, že sa s ním musí dieťa deliť o lásku a pozornosť ľudí, ktorých túži mať len pre seba.

Rodičia často tvrdia, že svoje dve, tri, či viac detí milujú a vychovávajú rovnakým prístupom, no napriek tomu sú potomkovia úplne rozdielni. Každé dieťa má však inú východiskovú pozíciu, s ktorou sa musí vyrovnávať. Najstaršie pravdepodobne nesie zodpovednosť za mladšie a to sa zase, na oplátku, snaží vyrovnať staršiemu. Syn môže neznášať sestru, pretože otec k nej pristupuje milšie, dcére sa však nemusí páčiť, že ju otec neberie na futbalové a hokejové zápasy a s bratom trávi viac času.

Päť a osemroční bratia sa síce občas spolu dokážu zahrať, ale vekový rozdiel spôsobí, že si častejšie nerozumejú a tri roky medzi nimi počas puberty dokážu spôsobiť, že chlapci nevedia vôbec spolu komunikovať.

Najdôležitejší je prístup rodičov. Všetci cítia a možno si aj predsavzali, že budú k deťom pristupovať s rovnakým metrom, ale je to extrémne zložité. Je prirodzené, že deti s rozdielnou povahou a inými potrebami vyvolajú v dospelých rôzne reakcie. Predstavte si, že objímete a dáte pusu dieťaťu, ktoré s vami strávilo hodinku pri pečení nedeľného koláča, no vzápätí musíte ísť za druhým, ktoré sa zatiaľ hralo vo svojej izbe a spraviť to isté. Pointa chvíľky s objatím sa vytratí, pretože nastúpi povinnosť spraviť pre druhé to isté, čo pre prvé. Podobná situácia sa objaví, keď vyhrá svoj futbalový zápas. V určitý deň sa jedno dieťa bude cítiť špeciálne, bude mať privilégiá navyše a to druhé bude zrejme cítiť, že jeho život nie je fér, lebo on na plaveckom krúžku žiadne špeciálne výkony nepodáva. Rovnosť neexistuje však ani v bežnom dennom chode, keďže drobec musí chodiť spať skôr, ako jeho o pár rokov starší súrodenec.

 

Do detských sporov zasahujte minimálne

Hoci je súrodenecká rivalita úplne bežná a normálna súčasť života, rodičia majú v rukách niekoľko možností ako k nej pristupovať.

Na to, aby sa súrodenecký vzťah posunul z roviny rivality k priateľstvu, je nutné, aby rodičia odstúpili z prvej bojovej línie. Doprajte deťom čas, dôverujte im a ukazujte empatický prístup. Vzťah medzi deťmi naberie svoj vlastný smer. Ich povahy určia, či sa im napokon podarí vytvoriť kvalitné puto alebo nie. Niekedy sa už aj pri malých deťoch dajú nájsť náznaky toho, že pod rivalitou, žiarlivosťou a silnými emóciami sú ukryté základy malého priateľstva, ktoré sa pomaly prediera na povrch.

Každý rodič si želá, aby sa jeho deti mali rady, hrali sa spolu, boli najlepšími priateľmi, podporovali sa a stáli vedľa seba. Ale niekedy je to zložité, najmä pokiaľ sú deti malé alebo v puberte. Vtedy majú súrodenca skôr ako boxovací vak, nárazník, na ktorom sa môžu vybúriť, súpera, na ktorom môžu skúšať riešenie konfliktov, vyjednávanie, či učiť sa základom sociálnej etikety.

Rodičia by mali prijať fakt, že vzťah potomkov patrí len im a vyvíja sa podľa nich. Ak sa budú snažiť tlačiť ich nasilu do pozície kamarátov, aby sa udobrovali, požičiavali si hračky, zastávali sa navzájom, dosiahnu pravý opak a odstup medzi nimi sa bude zväčšovať. Detská psychologička, Petra Arslan Šinková tvrdí, že pokiaľ rodičia začnú robiť rozhodcov a vstupovať medzi deti, rivalitu medzi súrodencami len zhoršia. „Ideálne je, pokiaľ si konflikty deti riešia samy. Rodič nemôže vedieť, čo presne sa odohralo počas dňa, prečo staršiemu súrodencovi už pretiekol pohár trpezlivosti a podobne.”

Podľa nej by rodičia mali zasiahnuť len v prípade, že konflikty sú veľmi vyostrené a agresívne. Vtedy je na mieste navštíviť odborníka, aby rodičom pomohol riešiť príčinu agresivity, nie zameriavať sa len na aktuálne sa odohrávajúce súboje.

Ak neviete odolať nutkaniu ísť za deťmi a zasiahnuť, skúste sa obmedziť na to, že len popíšete, čo vidíte a vypočujete obe deti. Vyjadrite im pochopenie a dôveru, že to zvládnu vyriešiť po svojom, aby boli spokojné. Potom odíďte a povedzte im, nech vám dajú prípadne vedieť, ak by niečo potrebovali.

 

Foto: Bigstock

 

Každé dieťa je originál

Striktne sa vyhnite porovnávaniu detí. Iste, každému sa natíska na jazyk, že Jurko si už vedel v tomto veku zaviazať šnúrky na topánkach a Lucka ešte ani nepije z pohárika bez slamky, ale vždy je treba myslieť na to, že každé dieťa je iné a jedinečné. Nikto nechce byť ocenený len na základe prirovnávania k inému, z ktorého občas vyjde víťazne. Každé dieťa by preto malo mať svoje vlastné ciele a rôzne očakávania od rodičov, ktoré sa týkajú výlučne jeho.

Nesnažte sa dieťa obrať o možnosť hnevať sa a búriť sa. Hnev nie je emócia, ktorej sa musíme vyhýbať. Je normálna súčasť života, a preto je bežné, že súrodenci na seba občas (alebo častejšie) zúria. Mali by vedieť, že aj mamy a otcovia sa dokážu na seba rozhnevať, ale naučili sa kontrolovať svoje výstupy a najmä, neubližujú si krutým a nebezpečným spôsobom. Hnev by mal otvoriť priestor na to, aby si spolu vyjasnili situáciu. Môžete napríklad pomôcť deťom tým, že poviete: „Vidím, že sa hneváš na Júliu, ale nemôžeš ju biť palicou“.

Nevyvolávajte v súrodencoch pocit viny. V prvom rade by ste mali deti naučiť, že pocity a činy nie sú synonymom. Ak váš škôlkar cíti, že chce buchnúť bábätko po hlave svojím kladivkom, lebo mu vzalo autíčko, musíte ho zastaviť. To, že sa bude cítiť zle, lebo spravil niečo nesprávne ešte znásobí jeho pocit viny, že ublížil súrodencovi.

Čítajte viac o téme: Súrodenci
Zdieľať na facebooku