Články: Pre študentov
O projekte


 
 
Reklama

Ako pomôcť vlastnému dieťaťu pri agresívnom správaní iných detí?

Martina Matejová
Autor článku
Zdroj: Bigstock
 / Zdroj: Bigstock

Sedíte na lavičke na ihrisku a pozoruje svoje rozkošné dieťa, ako sa pokojne hrá v piesku, stavia tunel alebo pečie koláčiky. Zrazu však s rozbehom skočí do pieskoviska akýsi chlapec a piesok vyfrkne vášmu dieťaťu do tváre. Cudzí chlapček sa spokojne rozhliadne, vytrhne vášmu dieťaťu kýblik, prudko vaše dezorientované dieťa ovalí lopatkou po hlave a pohotovo odkráča. Vaše šokované dieťa len bezmocne zaslzené a špinavé sedí v piesku a volá o pomoc.

 

Bez váhania by v takejto chvíli asi každý rodič najradšej skočil do ihriska, zdrapol malého agresora a vyviedol ho za bránu ihriska. Keď však príde k nepríjemnej potýčke medzi deťmi, zaváhate, ako reagovať správne. Musíte však riešiť dve veci - pomôcť vlastnému dieťaťu, ktoré sa stalo obeťou agresora a reagovať na „zlé dieťa“.

Základ stratégie, ako pomôcť vášmu dieťaťu, je v pozornom počúvaní, pretože ublížené, ponížené alebo zastrašené dieťa sa z toho dokáže dostať práve vďaka nemu. Keď drobec spadne, udrie sa a rozplače, akosi automaticky nám napadne, že rana sa zahojí. No keď mu niekto zámerne ublíži, ranu vnímame ako hlbokú a dotýka sa aj nás osobne. Obávame sa, že zanechá na duši drobca jazvy už navždy. Lenže deti majú vlastný spôsob, ako sa z negatívnej skúsenosti dostať. Najčastejšie je to plač. Začnú plakať, možno sa rozhnevajú a kričia na agresora. Keď sa k nim priblížite a cítia vašu oporu, plač sa zvyčajne ešte zintenzívni. Plač s podporou totiž pomáha prekonať bolesť. Keď sa niečo takéto stane, neváhajte dieťa objať, uznať jeho pocity a dovoľte mu sústrediť sa na to, čo sa stalo. Neunáhlite proces prežitia zlého zážitku. Objímajte ho a hladkajte, až sám uzná, že je to preč. Vtedy sa mu vráti sebadôvera. Vaša milujúca a trpezlivá prítomnosť postačí, aby pochopil, že je v bezpečí a že sa o neho postaráte.

Samozrejme, pokiaľ je nutné ošetrenie, neváhajte a spravte, čo je potrebné. Pokiaľ však potrebuje len pofúkať, prípadne utrieť slzy, urobte to, až keď sa utíši. Vtedy sa ho spýtajte, čo by mu pomohlo. Tým, že môže rozhodnúť o terapii pre svoje telíčko, nebude sa viac cítiť ako obeť.

 

Ako pomôcť dieťaťu, keď mu ublížia?

Nehovorte synovi, či dcére, že to druhé dieťa je zlé. Tým im beriete z rúk moc. Ak je totiž niekto zlý, nemôžu s tým nič urobiť. Radšej dajte nálepku „zlý“ situácii, ktorá sa udiala. Keď ľudia túžia po bezpečí, láske alebo pozornosti, ktorú potrebujú, niekedy reagujú nevhodne, lebo sú vystrašení. Sú zranení vo vnútri a tým, ktorým bolo ublížené ubližujú ďalej. Nemusíte mať na všetko odpoveď, postačí, ak dieťaťu poviete, že ten druhý sa možno cítil veľmi zle, inak by také niečo neurobil. Vaše dieťa takémuto vysvetleniu porozumie a bude sa môcť venovať len svojmu prežívaniu. Nebude musieť riešiť pocit, že takéto situácie sú mimo jeho chápania a nič s tým nemôže spraviť.

Na to, aby sa malé dieťa dokázalo postaviť agresorovi, zvyčajne staršiemu, musí vedieť, že je v bezpečí. A to je úloha rodičov. Len milujúci rodič dokáže pomôcť dieťaťu vybudovať dostatočnú sebadôveru, no vyžaduje to čas. Začnite drobnými krôčikmi. Ak niekto vzal vášmu dieťaťu obľúbenú hračku na pieskovisku a ono teraz plače, nemusíte veľa hovoriť, ani hľadať riešenie a už vôbec nie zasahovať do toho dospeláckou autoritou. Stojte pri ňom a počúvajte. Tým ho podporíte, aby dokázalo spracovať prvý nával pocitov, zväčša smútku a sklamania. Keď doplače, pokúste sa spraviť niečo, čím mu dáte do rúk moc. Môžete mu napríklad navrhnúť, že pôjdete pozrieť, kde je sporná hračka. „Pôjdeme sa pozrieť za hračkou? Kto ju teraz má? Kde je?“ To stačí. Nemusíte ísť do konfrontácie s dieťaťom, ktoré hračku vzalo. Ak sa vaše dieťa cíti bezmocne, vo chvíli, keď mu ponúknete možnosť nejakej aktivity, odkryjete ďalšiu vrstvu pocitov, ktoré mu bránia v sebavedomom správaní. Pravdepodobne to nezvládne a opäť sa srdcervúco rozplače. Počúvajte ho a buďte s ním. Musí vypustiť pocity bezmocnosti, aby sa neskôr dokázalo v pohode hrať s inými deťmi. Nenúťte dieťa, aby prevzalo iniciatívu do vlastných rúk. Občas môžete svoj návrh zopakovať, akoby sa nič nedialo. Keď doplače a uzavrie nepríjemnú udalosť, asi vám povie, že už tú hračku nechce a bude chcieť robiť niečo iné. Vtedy sa celá situácia nateraz končí.

Ak sa ale rozhodne, že si pre hračku pôjde, podporte ho a pokúste sa zistiť, či je ochotné urobiť ďalší krok, aby prevzalo moc. „Chceš, aby som išla s tebou? Chceš niečo povedať Samkovi, ktorý ti hračku zobral?“ A vypočujte si všetko, čo vám povie, od rázneho, „Nie, nechcem!“ cez „Ty mu povedz!“, až po „Chcem ísť domov!“ Napokon sa drobcovi podarí zbaviť sa všetkých formulácií „ja nemôžem“ tak, že si dokáže stáť za svojim, keď skríži zbrane s niekým iným.

Táto stratégia neobviňuje agresora, nestavia deti proti sebe, a preto je vhodná aj na riešenie súrodeneckých konfliktov.

 

Pokúste sa pochopiť „zlé dieťa“

Hovorí sa, že deti vedia byť skutočne kruté. Pravdou je, že ak máte šancu pozorovať ich voľnú hru dlhšiu dobu, po istom čase sa vždy vynorí niekto, do koho sa začnú navážať, vynechávajú ho z hry, alebo mu rozkazujú. Prečo to tak je? Je to povahou, výchovou alebo môžeme obviniť médiá?

Predškolský vek je ten, kedy deti začínajú chápať sociálnu štruktúru a učia sa fungovať v skupinách. Skúšajú zákony akcie a reakcie a experimentujú so sociálnou dynamikou. „Ak ja urobím toto, čo urobí môj kamarát?“ Zdá sa, že práve negatívne, zlé správanie má za následok podriadenie sa slabších a dáva do rúk agresorovi moc. Aj dieťa zistí, že sa môže stať vodcom bandy tak, že bude podrážať a ubližovať iným, je to technika, ktorá funguje, a preto sa jej bude držať.

To, že televízia je obviňovaná z násilného správania detí, nie je žiadnou novinkou. Lenže vedci zistili, že ani výchovné a vzdelávacie programy, nie sú tak nevinné ako sa na prvý pohľad zdá. Niektoré štúdie preukázali, že čím viac deti pozerajú vzdelávacie programy, tým je ich správanie istým spôsobom horšie. Sú viac vzťahovo agresívne, teda manipulatívnejšie, útočnejšie a pod. V detských programoch sa nezriedka vyskytuje jedinec, ktorého ostatní zhadzujú, poúčajú, vysmievajú sa z neho, čo by v reálnom živote toleroval asi máloktorý rodič. Spomínate si napríklad u nás na program Medvedík a Prasiatko? Záver síce takmer vždy prinesie nejaké morálne posolstvo, ale čo z neho, keď celý priebeh je nastavený tak nešťastne? Sledujte preto detské programy spolu s deťmi. Ako často nejaká postavička rozkazuje inej a tá druhá ho musí poslúchať? Zdá sa, že to nie je nič výnimočné, skôr bežná realita.

Dianie v domácnosti, bezpochyby, ovplyvňuje, ako sa dieťa vonku správa. Deti sa učia pristupovať k druhým podľa toho, ako k nim pristupujú ich rodičia. Tvrdá výchova, prísna nekompromisná disciplína, fyzická a verbálna agresivita zvyšuje pravdepodobnosť toho, že aj dieťa sa stane agresívnym. Štúdie navyše dokazujú, že aj nenávistný vzťah medzi rodičmi, najmä ak sa v ňom zákerne bojuje, môže spôsobiť problémy v správaní detí. Agresívne dieťa možno len robí to, čoho je svedkom doma, alebo takto spracováva vlastné pocity z nepríjemných interakcií. Samozrejme, konflikty sú bežnou súčasťou rodičovstva a partnerstva, dôležité je, aby bola hádka konštruktívna, bez podrazov, s počúvaním a hľadaním riešenia. Takto vedené spory, naopak, posilňujú sociálne schopnosti dieťaťa.

Zdá sa, že aj temperament detí hrá významnú rolu. Vedci tvrdia, že ak deti prejavujú impulzívno-hyperaktívne správanie už v ranom veku, je väčšia pravdepodobnosť, že v škole budú fyzicky agresívne. Schopnosť zvládať vonkajšie impulzy a kontrolovať svoje správanie je typická skôr pre obdobie dospievania, ale niektoré deti sú v tom lepšie už od malička a práve títo drobci len zriedkavo nekontrolovane vybuchnú.

Deťom pomáha aj vedenie k tomu, aby sa na horúcu situáciu dokázali pozrieť z pohľadu iného človeka. Takto sa, okrem iného, učia empatickému načúvaniu a rešpektovaniu pocitov ľudí vo svojom okolí. Ak je dieťa empatické a je si vedomé vplyvu na svojho priateľa, je menšia šanca, že bude k nemu agresívne. Vedci napríklad dokázali, že u päťročných detí, ktoré nedokázali správne pochopiť správanie druhého, sa zvyšuje šanca, že vo veku 12 rokov budú šikanovať alebo budú šikanované. Rodičia tu môžu zohrať kľúčovú rolu, keď sa budú s deťmi rozprávať o vlastných pocitoch a ako ovplyvňujú iných, napríklad ako menia výraz tváre. Niektoré deti sú prirodzene empatické, iné sa to môžu naučiť.

Je veľká pravdepodobnosť, že každé dieťa sa v živote stretne s negatívnou stránkou a ľuďmi, ktorí budú k nemu zlí a nepríjemní. Najťažšie je udržať sa vtedy a nepribehnúť mu okamžite na pomoc. Bohužiaľ, nebudeme stále s ním, aby sme mu kryli chrbát zakaždým, keď sa na neho začne sypať agresivita iných. Lenže ak sa budeme snažiť pochopiť, z čoho hnev a nevraživosť druhého vyviera, možno to dokážeme vziať ako skúsenosť na poučenie a v konečnom dôsledku to našich najmenších posilní tak, že z nich vyrastú silní a príjemní dospelí ľudia.

Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
 




Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.