V časoch, keď vyrastali dnešní rodičia, bol štandard, že deti behali vonku bez akéhokoľvek dozoru, domov išli, keď otec zapískal z okna alebo sa začínali zažíhať pouličné lampy. Ak cudzia banda napadla tú našu, konflikt sa vyriešil bez toho, aby dospelí vôbec tušili, že nejaký vznikol. Keď sa v škole baby pohádali, stihli to uhladiť ešte cez prestávku, chalani sa pobiť po vyučovaní a máloktorý rodič niekomu volal alebo nebodaj išiel do školy. Orodovať za deti sa považovalo za trapas. No dnes je všetko inak.
Pre väčšinu rodičov je ochrana svojich detí základným inštinktom, či už ide o chorobu, nebezpečenstvo alebo o to, že by im niekto mohol ublížiť. Od drobnej odreniny na kolene, až po vysoké horúčky, pohľad na trpiace dieťa štartuje v rodičoch procesy, ktoré sa snažia za každú cenu pomôcť a uľahčiť situáciu svojmu dieťaťu.
Rovnaké spúšťače ochranných krídiel sa zapínajú, aj keď sa na ihrisku s ním už nechce hrať susedov Adamko alebo sa mu Ninka v škôlke vysmieva. Správne rozhorčený rodič nastupuje v plnej zbroji a ide do boja s nespratným cudzím krpcom, jeho rodičmi, učiteľkami v škôlke i riaditeľkou. Odborníci sa zhodujú v tom, že úmysel je síce dobrý, ale vo väčšine prípadov by to malo v tejto rovine aj zostať. Deti by si svoje bitky mali vybojovávať bez asistencie dospelých. To, že sa veľkí miešajú do detských šarvátok, brzdí u detí vývoj, obmedzuje ich nezávislosť a učí ich, že nemajú na to, riešiť si svoje problémy po svojom. Takže hoci to bude veľmi bolieť, ak deti zvládnu svoje záležitosti vo vlastnej réžii, naučia sa efektívne komunikovať a navrhovať riešenia problémov. Keď sa im navyše podarí vyhrať, zvýši sa ich sebavedomie a rozšíri slovná zásoba, vďaka čomu sa nabudúce ďalšiemu problému opäť postavia čelom.
Odborníci radia dať ruky preč od detských konfliktov
Michael Bradley, psychológ pre dorast z Philadelphie, odporúča, aby rodičia naučili deti zastať sa samých seba čo najskôr. Namiesto toho, aby ste im utekali na pomoc, keď čelia nejakému problému, spýtajte sa, čo by podľa nich pomohlo zlepšiť situáciu. „Nechajte ich samých nájsť riešenia a vy sa pýtajte,“ radí. Keď váš drobec napríklad povie, že adekvátna reakcia je udrieť toho druhého, spýtajte sa, čo sa, podľa vášho dieťaťa, stane ďalej.
Psychologička Lucie Hemmen z Kalifornie sa pridáva a odporúča, aby si deti zastanie vlastného názoru trénovali s rodičmi. Práve domáca výmena názorov poskytuje ideálny priestor na to, aby si deti nacvičili a zlepšovali tieto kľúčové sociálne zručnosti. Namiesto toho, aby ste ich zotreli s tým, že ste rodičia, preto je to tak ako vravíte, ukážte im, čo v komunikácii funguje a čo nie. Sama hovorí, že ak ju deti vytočia, úplne vypne a prestane na nich reagovať. Povie, že ich nepočúva, lebo na ňu príliš tlačia. Ak jej však povedia dôvody, prečo by mala zvážiť ich požiadavky, doprajú jej čas na rozmyslenie, dostanú od nej odpoveď.
Poradkyňa pre deti a autorka niekoľkých kníh, Naomi Richards, hovorí, že rodičia by mali v prvom rade zistiť, či ich dieťa žiada o pomoc s problémovým priateľstvom alebo iba chce, aby ho rodičia vypočuli. Radí otvorene sa dieťaťa spýtať, čo od vás chce - prikyvovať hlavou alebo návrh konkrétnych riešení? V druhom prípade mu poraďte, ako zlepšiť vzťahy s kamarátom, či kamarátkou a spolu nájdite najvhodnejšiu alternatívu. Deti poznajú svojich rovesníkov najlepšie a vedia, čo je najvhodnejšie. Dospelí by mali zasiahnuť vždy až po porade s dieťaťom.
Sociálne zručnosti sa dajú naučiť
Podobne, ako rodičia učia deti základným spoločenským pravidlám, je dôležité, aby pozornosť venovali aj sociálnym zručnostiam, z mnohých dôvodov. Navyše nedávny výskum v USA sledujúci vplyv sociálnych zručností v škôlke na budúci život v dospelosti preukázal, že z detí s vysokými sociálnymi zručnosťami vyrastú úspešnejší dospelí. Vedci sledovali počas 20 rokov deti v škôlke a neskôr, keď vyrástli. Tie deti, ktoré v predškolskom veku bez problémov požičiavali alebo pomáhali iným, skončili s vyšším vzdelaním a mali aj lepšie zamestnanie. Tí, ktorým tieto zručnosti chýbali, získavali do veku 25 rokov negatívnejšie skúsenosti, prekračovali zákon, mali problémy s návykovými látkami a ťažšie si hľadali zamestnanie. Autori štúdie preto vyzvali rodičov, aby nepodceňovali učenie sociálnych zručností, v budúcnosti sa im to určite zíde.
Joyce Marter, psychoterapeutka z Chicaga, odporúča ukázať dieťaťu porozumenie, súcit a podporu. Povedať mu, že viete, ako sa cíti: „Vidím, že si smutná a trápi ťa to“. Týmto pomôžete dieťaťu zorientovať sa vo svojich pocitoch a budú vedieť, že im rozumiete, čím podporíte atmosféru dôvery a intimity. Navyše, vedomie, že nás niekto počúva, pomôže vypustiť negatívne emócie. Hoci sa vám môže zdať, že dieťa reaguje až prehnane na, podľa vás, banalitu, povedzte mu, že ich pocity sú normálne. Deti nemajú tak sofistikované schopnosti na vyrovnávanie sa s negatívnymi javmi ako dospelí, takže ich reakcie môžu byť prehnané a to, čo sa vám zdá ako drobnosť, ktorou sa netreba zaoberať, môže byť pupkom ich sveta. Povedzte preto radšej niečo ako: „Chápem, že si smutná, že si sa nemohla hrať s ostatnými.“ Ukážte im, že ich máte radi, buď slovne alebo objatím, budú sa cítiť spokojné, milované a vedieť, že nie sú v tejto situácii samy.
Naučte deti ako si poradiť so svojimi emóciami. Môžete ich naučiť jednoduché dýchacie cvičenia na odbúranie hnevu, uvoľnenia mysle a tela. Najbežnejší spôsob je zhlboka sa nadýchnuť nosom, priviesť vzduch do brucha a vydýchnuť ho cez ústa von. Emócie sa uvoľňujú aj rozhovorom, písaním, maľovaním, cvičením či hrou. Upriamte ich pozornosť na prítomnosť, vzdiaľte sa od problému napríklad spoločnou prechádzkou. Tiež pomôže, ak sa zameriate na pozitívne veci, čím ich naučíte vďačnosti za príjemné stránky života, podporíte pozitívne uvažovanie a znížite riziko vytvorenia zvyku negatívneho myslenia, ktorý prispieva k depresiám, strachu, obavám a vzťahovým problémom. Ukážte im ako získať odstup od situácie a pozrieť sa na ňu s nadhľadom. Keď ste uznali deťom pocity, ony sa upokojili, môžete vyhodnotiť situáciu a ak je to vhodné, pokúsiť sa o humor.
Naučte deti, ako riešiť konflikty a ukážte im, ako funguje asertívna komunikácia. Napríklad nech používajú slovo „ja“, namiesto „ty“. Obvinenie: „Ty si ma vylúčil z hry,“ môžu zmeniť na: „Som nešťastný, lebo som nemohol s vami hrať.“ Tiež im môžete ukázať pohľad druhého. Spýtajte sa: „Ako sa, podľa teba, Hanka cítila?“ Ideálne sú na to modelové hry, kde na seba prevezmete rolu druhého dieťaťa a tak im môžete jednoducho ukázať ako zvládnuť ťažké a negatívne situácie. Dôležité je, aby dieťa pochopilo, že jediné, čo dokáže kontrolovať, sú jeho akcie a reakcie, nie tých druhých. Aj v bežnom živote, bez modelových hier, môžete byť pre dieťa dobrým vzorom. Ukážte mu, ako vy zvládate hnev, pocity nespravodlivosti, ako riešia konflikty dospelí. Aj tu platí, že deti sa najlepšie učia napodobňovaním.
