Spokojné, šťastné a usmiate deti sú všade navôkol, v reklamách na detské plienky, výživu i hračky. Ich obrázky sa rodičom naliehavo vynárajú v pamäti vo chvíľach, keď vlečú revúceho Jakuba domov z ihriska alebo utešujú plačúcu Ninku. Väčšina mám i otcov miluje svoje deti nadovšetko, no práve v týchto hraničných situáciách robí chyby. Keď dieťa vyvolá dramatickú scénu, utieka sa k čistej logike, rozdáva nevyžiadané rady a inštrukcie a v horšom prípade to nezvládne a predvedie malému ešte dokonalejšie divadielko. Hoci sa nám nemusia páčiť dramatické prejavy negatívnych emócií, pre dieťa je to zdravý spôsob ako dať najavo svoje pocity. Keď pochopíme, čo sa deje v hlavách maličkých počas týchto vypätých situácií, dokážeme im porozumieť a naučiť ich sa s negatívnymi emóciami vyrovnať.
Keď sa malá Ela smeje, rodina i okolie sú nadšení. Radosť sa dá krájať. Všetci sa usmievajú, podporujú ju v smiechu, tešia sa. Lenže keď sa karta obráti a Ela sa rozplače, všetkým zúčastneným zabliká v hlave červená kontrolka a spustí sa siréna – ukončiť plač! Okamžite! Mama začne čosi vysvetľovať, otec zvyšuje hlas a vyhráža sa, dedko púšťa rozprávku, aby sa vnučka pozerala a neplakala, babka zalamuje rukami. Zrazu nikto nechce byť v tejto vypätej situácii. Detský plač je ten najhorší zvuk, ktorý sa nemilosrdne zarezáva do mozgu. Máloktorý dospelý ho dokáže zniesť bez toho, aby sa pokúsil zasiahnuť a ihneď ho ukončiť, akýmkoľvek spôsobom. Nech sa radšej Elka smeje, nech je stále len šťastná a veselá.
Prečo sme takí závislí na smiechu našich detí? Podľa torontskej psychologičky Sarah Chana Radcliffe je bolestivé pre rodičov vidieť drobcov trpieť, preto chcú príčinu rýchlo odstrániť. Kým sú deti šťastné, môžu sa uvoľniť s vedomím, že všetko je fajn. Lenže keď nie sú, vidia nejaký problém, ktorý treba ihneď vyriešiť. Tým, že sa ním začnete hneď zaoberať, vám však vzniká iná ťažkosť, oveľa závažnejšia. Skutočný problém totiž je, tvrdí detská a rodinná terapeutka Jennifer Kolari ten, že keď nedokážete tolerovať detskú bolesť, vyrastie drobec s vedomím, že bolesť nie je tolerovateľná.
Ako to nefunguje?
Ak dáte drobcovi najavo, že jeho pocity nie sú dôležité, učíte ho, že na citoch nezáleží. Toto však k samotnému problému pridáva ešte ďalší. Okrem toho, že sa váš drobec cíti kvôli niečomu frustrovaný, ešte sa hanbí, že pociťuje niečo zlé. Navyše je úplne zmätený, lebo cíti niečo iné a vy mu hovoríte niečo iné. Pokiaľ budete neustále opakovať, nech sa s tým, čo sa stalo vyrovná a mávnete nad tým rukou, že to predsa nič nie je, časom si dieťa prestane veriť, nebude dôverovať tomu, čo sa odohráva v jeho vnútri.
Urýchľovanie riešenia, napríklad rozhovor s rodičom, ktorého dieťa sa nechce hrať s vašim alebo vysvetľovanie, čo ste v podobnom prípade urobili vy v jeho veku, nedáva drobcovi priestor na to, aby sám spracoval svoje pocity. J. Kolari hovorí, že ak uplakanému dieťaťu okamžite poviete, čo by malo spraviť, aby mu bolo lepšie, nebude vás počuť. Keď si totiž deti myslia, že ich nepočúvate, len rozdávate nejaké rady, snažia sa presvedčiť vás, že ich pocity sú skutočné. Z ničoho nič preto potom začnú trieskať dverami alebo kričať, že im nerozumiete. Hoci ste sa len pokúšali dieťaťu pomôcť, teraz sa na vás hnevá. Navyše ste ho okradli o možnosť nájsť riešenie, hoci takým riešením môže byť len naučiť sa upokojiť po emočnom vypätí.
Skúste to inak
V nepríjemných dramatických scénach odporúča publicistka a autorka kníh o výchove detí Naomi Aldort využiť tri piliere, pomocou ktorých dokážete spolu s dieťaťom zvládnuť nápor negatívnych emócií – pozornosť, rešpekt a dôveru. Keď pri plači venujte dieťaťu pozornosť, ukazujete mu, že ho beriete vážne a jeho problémy sú rovnako dôležité pre vás ako pre neho. Tým, že sa nepokúšate radiť mu, pomáhať alebo poučovať ho, pociťuje rešpekt a dôveru. Najhoršie pôsobia rodičovské dotazy a rady, napríklad: „Čo si vyviedol? Ako si to mohla spraviť? Choď za ňou a ospravedlň sa jej“. Ak dokážete v tej ťaživej chvíli dať najavo svoju bezpodmienečnú lásku k dieťaťu, posilníte ho. Takto sa pohár zlosti vyleje, dieťa následne prevezme zodpovednosť a bude fungovať ďalej.
Naomi Aldort považuje za kľúčový moment riešenia detských negatívnych emočných prejavov schopnosť udržať jazyk za zubami. Napriek tomu, že ticho nám prekáža, mätie nás, a preto sa ho pokúšame často za každú cenu prerušiť, v učení detí zvládať vlastné negatívne emócie stojí na prvom mieste. Na to, aby sa deti cítili lepšie, stačí nepovedať nič. Tiché, pozorné počúvanie je dôkazom dôvery, rešpektu a lásky. Obyčajným počúvaním dávame dieťaťu najavo, že ho berieme také aké je, bez ohľadu na to, ako sa cíti a dôverujeme mu, že si vybralo správnu cestu na ventilovanie svojej bolesti. Rovnaký názor má aj J. Kolari, ktorá tiež radí, najprv len počúvať, ako sa dieťa cíti a brať ohľad na to, že niektoré deti sú oveľa citlivejšie než iné. Ak je aj to vaše také, že sa dlho vyrovnáva s problémami, pripravte sa na to, že strávite mnoho času počúvaním a oveľa menej pokusmi o nápravu. Ďalším prínosom toho, že potichu počúvate, je, podľa J. Kolari to, že dieťa vám bude dôverovať. Odborníčka radí, že ak vám chce dieťa povedať, ako mu je, zahryznite si do jazyka a začnite počúvať. Ide vám o to, aby drobec dokázal v budúcnosti zvládať sklamanie alebo neúspech.
Deti nájdu riešenie aj bez vás
S nevyžiadanými radami narábajte veľmi opatrne. Naomi Aldort tvrdí, že nie je rozumné, radiť bystrým. Práve deti sú veľmi múdre, dokonca majstri v umení pomôcť sebe samým z emocionálneho kolotoča negatívnych pocitov, pokiaľ dostanú podporu a pozornosť bez toho, aby ich dospelí súdili a hodnotili.
Plače napríklad vaša dcéra, že ju nepozvali na oslavu spolužiačkiných narodenín? Najprv počúvajte, potom použite techniku zrkadlenia, aby ste jej dokázali, že ju počúvate. Povedzte: „Bolí to, vidieť iných, ako sa tešia a byť mimo toho diania.“ Dávajte však pozor, aby ste ukazovali jej emócie, nie zrkadlili tie vlastné. Keď dcéra uvidí, ako veľmi ste rozčúlení, môže si myslieť, že celá situácia je ešte horšia, než si sama pôvodne myslela.
Keď dieťa počuje, že mu rozumiete, môže plač ešte zintenzívniť, pretože ste mu ukázali, že jeho pocity sú normálne. A až potom začnú opadávať, aby sa mohlo posunúť do ďalšieho štádia – zistiť, čo bude robiť. Tak dieťa nechajte vyvetrať svoje pocity, buďte tam s ním, prikyvujte a zrkadlite mu jeho vnímanie. Takto sa naučí, že každý jeden z nás sa občas cíti úplne nanič.
