Jeden z najdôležitejších rodičovských darov pre deti je pozorné a sústredené počúvanie, keď niečo hovoria. Skúste preto na chvíľku zabudnúť na vaše odpovede, poučovanie, opravovanie alebo ponúkanie riešení. Nielen, že deti o to nestoja, navyše takto podkopávate ich úžasnú schopnosť prísť s vlastným riešením. To, čo deti potrebujú najviac, je pozornosť a empatia. Ak vy budete počúvať s empatiou, pomôžete deťom spoznávať a rozlišovať emócie u seba, deti sa vám s dôverou otvoria a ich emocionálna inteligencia začne rásť.
Príležitostí na empatické načúvanie je neúrekom. Neprichádzajú potichu, nenápadne, naopak, bývajú skryté napríklad za hysterickými scénami, vzdorom, slzami, hádzaním sa o zem, smútkom, žiarlivosťou, nepochopením. V tomto chaose, hystérii a vybičovaných emóciách sa ukrývajú domáce úlohy, ktoré by deti mali spracovať, aby vyrástli v zdravých, schopných a odhodlaných dospelých. Veď aj na počiatku vesmíru bol chaos.
Empatické počúvanie je venovanie pozornosti druhej osobe s empatiou. Jej základný princíp je snažiť sa o pochopenie druhého prv, než on porozumie nám. Ide o to, aby sme sa zladili emocionálne a kognitívne. Ide to napríklad tak, že sa spýtame druhého, ako sa v danej situácii cíti alebo sa sami pokúsime pomenovať, ako si myslíme, že sa cíti.
Ak je vaše dieťa smutné, nešťastné, nahnevané, vďaka empatickému načúvaniu mu pomôžete prelomiť ľady ku komunikácii. Základ je snažiť sa pochopiť, čo asi prežíva. Nemusí to byť vždy logické, ale to nie je ani potrebné. Ešte dôležitejšie ako pochopiť situáciu totiž je porozumieť tomu, ako sa ono cíti. Keď počúvame dieťa empaticky, prehĺbime vzájomné pochopenie a naučíme ho vnímať samého seba. To však neznamená, že mu budeme schvaľovať správanie, ktoré sa nám nepáči, napríklad hádzanie sa o zem na ulici. Hlavnou myšlienkou empatického počúvania je, že ak sa deti cítia pochopené, bližšie k nám, môžeme ich efektívnejšie učiť a budú aj otvorenejší počúvať nás. Získame tak veľa. Keď cítia našu lásku, teplo, pochopenie, tie zlé, nespravodlivé pocity v nich sa začnú pomaly rozpúšťať. Vtedy budú otvorení našej múdrosti a skúsenostiam, naučia sa všetko, čo by mali vedieť.
Ako počúvať empaticky
Cieľom empatického načúvania je pochopiť, čo vaše dieťa cíti. Empatia nie je súcit. Keď bude presvedčené o tom, že ho skutočne počúvate, otvárate si cestu k dialógu a k zvládnutiu mnohých výziev. Buďte otvorení k informáciám, s ktorými sa dieťa zverí. Vnímajte jeho reč tela, gestá, výrazy, počúvajte jeho slová, vložte do dialógu svoje srdce, aby sa vám podarilo uchopiť to, čo a ako dieťa prežíva.
Ak ste nasali všetky potrebné vnemy a informácie, zopakujte ich. Tu nejde o súcit s niekým, ale o cítenie sa ako ten druhý. Vyhnite sa súdeniu, či poúčaniu. Dieťa nepotrebuje vaše nálepky ani na seba, ani na situáciu. Potrebuje len byť vypočuté. Uvidíte, ako z úľavou bude pokračovať v rozhovore, keď sa bude cítiť pochopené.
Nenechajte sa však viesť len slovami. Hľadajte za nimi pocity. Keď je dieťa v zajatí emócií, nepomôže mu, ak ste logický a pokúšate sa mu vysvetliť, nereálnosť jeho postoja. Zbytočne mu budete napríklad vysvetľovať, že sa nemá čoho báť, žiadne príšery pod jeho postieľkou nie sú, pretože neexistujú. To, čo deti robia, vám môže pripadať smiešne, ich slová vám niekedy vôbec nepomôžu situáciu rozlúsknuť, no ich pocity, ktoré riadia správanie, sú skutočné. Preto sa ich snažte pomenovať. Ak ich označíte, upokojíte nervový systém dieťaťa a pomôžete mu zorientovať sa vo svojich pocitoch.
Pomenujte pocity, ktoré vidíte
Aby sme dokázali zdravo fungovať, potrebujeme, aby obe časti mozgu, pravá predstavujúca logiku a ľavá, pocitová, boli v súlade a spolupracovali. Jedna poskytuje logickú štruktúru a dáva zmysel emocionálnym prežitkom druhej. Pri emocionálnej búrke sa pravá časť akoby odpojí od ľavej a veci sa začnú vymykať spod kontroly. Ľavá logická časť ich nekontroluje a emócie si na chvíľu akoby žijú vlastným životom. Keď preto pomôžete deťom pomenovať to, čo si myslíte, že prežívajú, akoby ste im požičiavali svoju ľavú časť mozgu na to, aby vybudovala štruktúru a dala zmysel ich pocitom. Môžete to využiť napríklad, ak dieťa nechce odísť z návštevy: „Vidím, že sa chceš ešte hrať. Nechceš odísť domov. Je to frustrujúce, však? Tiež by ma hnevalo, keby som musel/a v momente všetko nechať a ísť sa obliekať a chcela by som sa ešte zabávať“. Keď im pomôžete pomenovať pocity, ľahšie sa zorientujú. Môžu to začať chápať a vyrovnávať sa s tým. Navyše si uvedomia, že v tom nie sú sami, ste s nimi na jednej lodi a sú rôzne pocity, ktoré zažívame z času na čas všetci. Okrem toho im pomáhate rozširovať slovnú zásobu, budú vedieť, čo znamená byť nahnevaný, frustrovaný, vyčerpaný, žiarlivý. Buďte preto tiež pripravení, že vás opravia, ak ste ich pocity nepomenovali správne. Čím viac budú vedieť o tom, čo cítia a budú poznať svoje emocionálne prežívanie, tým lepšie ho budú vedieť identifikovať aj u ostatných. Majú kvalitný základ na rozvoj emocionálnej inteligencie.
Nie vždy je však situácia taká jednoznačná. Napríklad vaše dieťa ide na plaváreň s jedným z rodičov. Teší sa a nevie sa dočkať, vzrušením je bez seba. No na druhej strane je smutné, možno sa aj trochu bojí alebo sa cíti previnilo voči druhému rodičovi, ktorý zostáva doma. Pomôžte mu pomenovať, čo vidíte, cítite alebo si myslíte a ukážte mu, že je v poriadku, ak sú jeho pocity zmiešané. Ak budú vedieť, že sa môžu cítiť zmätene, nebudú s týmto zvláštnym pocitom bojovať. Pocity takto môžu voľne prísť a odísť.
Tak ako vy pozorujte deti, pozorujú aj ony vás. A všimnú si všetko. Záleží na vašom hlase, postoji, slovách, ktoré zvolíte, vzdialenosti medzi vami. Ak môžete, čupnite si na ich úroveň a spomaľte svet navôkol, buďte tu s nimi práve teraz, v tomto vypätom momente. Nepotrebujete sa s nimi hádať o faktoch, logike, ani hovoriť, že sa tak cítiť nemusia. Nemusíte ani horúčkovito hľadať riešenia. Pocity nie vždy dávajú zmysel, ale sú tu a majú na to dôvod. Keď budú deti vedieť, že ich počúvate, ostré hrany sa obrúsia, emócie ochladnú, váš vplyv na deti sa zvýši a situácia sa vyrieši. Deti totiž nič nerobia preto, aby boli zlé. Veľké negatívne pocity ich jednoducho pohltia a potrebujú čas na to, aby sa naučili s nimi vyrovnať. Aj mnohí dospelí sa to učia doteraz. Pri empatickom načúvaní bude dieťa vedieť, že ho počúvate a chápete. Bude cítiť vašu podporu a keď sa s týmto vedomím upokojí, bude pripravené vypočuť vás a otvorí sa vám. Najlepší spôsob ako byť vypočutý, je počúvať druhého.
