K detskému šikanovaniu vedú tri dôvody

Foto: Shutterstock
K detskému šikanovaniu vedú tri dôvody / Foto: Shutterstock

Niektoré deti sa od malička posúvajú do role nechcenej príťaže v detskom kolektíve. Stávajú sa obeťami ignorovania či dokonca šikanovania. Dôvody môžeme, podľa vedcov, nájsť už v ranom detstve. Odborníci identifikovali tri faktory, ktoré vedú k odmietaniu v rámci vzťahov medzi rovesníkmi. Spája ich neschopnosť detí identifikovať, pochopiť a reagovať na neverbálnu komunikáciu priateľov.



Šikanovanie medzi slovenskými školákmi dosiahlo, podľa údajov medzinárodnej štúdie o zdraví a správaní žiakov základných škôl, vysokú hranicu. K šikanovaniu spolužiakov sa priznalo až 11 percent dievčat a 17 percent chlapcov vo veku 15 rokov. Šikanovanie podľa vedcov spôsobuje mentálne problémy, sociálnu izoláciu a tiež patrí k dôvodom zhoršovania školského prospechu.

Sociálne zručnosti, ktoré získajú drobci na ihrisku alebo v škôlke, sa môžu preukázať aj v neskoršom živote. Najviac sa naučia počas zábavy s rovesníkmi, ktorú nikto z dospelých neriadi. Vtedy majú príležitosť vyskúšať si rôzne typy vzťahov, ktoré budú mať v budúcnosti. Ľudia jednoducho túžia po tom, byť akceptovaní a prijatí svojim okolím, je to ich primárna potreba. Lenže deti nerozumejú základným princípom fungovania v spoločnosti a ich chyby nie sú spôsobené vedome.

Výskum prebiehal v dvoch pokusoch, keď 284 detí vo veku od 4 do 16 rokov pozerali videoklipy a fotografie a následne hodnotili emócie hercov podľa ich výrazov v tvári, tónu hlasu a pózy tela. V prvej štúdii bolo 158 detí v bežnej škole a v druhej 126 detí, odporučených klinikou. Vedci im predstavili rôzne sociálne situácie a pýtali sa ich na názory. Výsledky dokázali, že deti, ktoré mali problémy v sociálnej oblasti, nevedeli pochopiť neverbálnu komunikáciu, jej význam a nedokázali nájsť riešenie konfliktov. Deti napríklad nepochopili, čo znamená podupkávanie nohou, alebo netrpezlivé zamračenie sa. Nevedeli, čo symbolizujú sklamaním zvesené ramená, nepostrehli zmenu tónu v hlase niekoho, kto sa teší, netušili, či v tvári druhého vidia hnev alebo smútok. Druhým kľúčovým faktorom je, že deti síce zaregistrovali tieto neverbálne, či sociálne náznaky, ale nevedeli im priradiť žiaden význam. Tretím faktorom bola schopnosť vyriešiť vzniknuté problémy. Účastníci štúdie jednoducho nevedeli nájsť riešenie konfliktu tak, aby boli spokojné obe strany. Spoluautor štúdie, Clark McKown pre portál Psych Central povedal: „Niektoré deti zaregistrujú náznaky, pochopia, čo sa deje, no nedokážu adekvátne zareagovať.“ Počet detí, ktoré má ťažkosti v rámci sociálno-emocionálneho správania rastie závratnou rýchlosťou, v USA celkovo ide o takmer 13 % školskej populácie, teda 4 milióny detí. Podľa neho budúci úspech vo vzťahoch stojí na tom, aby dieťa dokázalo zachytiť neverbálnu komunikáciu, pochopiť jej význam, zareagovať a zároveň vedelo kontrolovať svoje správanie.

Problémom je, že ak dieťa nezvládne socializáciu v rannom veku, ocitne sa v akejsi špirále, z ktorej nemusí nájsť východisko. Zakríknuté deti nedostanú príležitosť rozvíjať svoje sociálne zručnosti, kým tie populárne využívajú všetky možnosti na skúšanie tých svojich. Preto je dôležité, aby deti mali aspoň jedného, či dvoch priateľov, s ktorými si môžu vzťahy testovať.

 

Šikanujúci, aj šikanovaní majú veľa spoločného

Tých, čo šikanujú alebo sú obeťami šikany, okrem spomínaných faktorov s pochopením a adekvátnou reakciou na rôzne sociálne situácie charakterizuje, podľa záverov Americkej psychologickej asociácie, aj to, že majú problémy s učením. Autor prieskumu, Clayton Cook, tvrdí: „Ten, čo šikanuje druhých, má k rovesníkom negatívny prístup, neváži si sám seba, obvykle pochádza z rodiny, kde je množstvo problémov a konfliktov, školu vníma ako negatívnu príťaž“. S obeťou má navyše spoločné negatívne nastavenie, problémy riešiť konflikty v sociálnej oblasti, spomínané rodinné zázemie.

Dospelí môžu deťom, podľa C. Cooka, výrazne pomôcť. „Je potrebné spolupracovať v troch rovinách, doma s rodičmi, s rovesníkmi a v školách. Doma je ťažisko na práci rodičov, vonku je potrebné podporovať budovanie pozitívnych vzťahov s priateľmi a v školách učiť schopnosti riešenia konfliktov, ale aj pomáhať s akademickým napredovaním pre tých, ktorí majú s učením problémy.“

 

Sociálne zručnosti sa dajú naučiť

Rodičia by mali učiť deti sociálnym zručnostiam rovnako, ako ich priúčajú napríklad hygiene. Nemali by dieťa za jeho neadekvátne reakcie vysmievať, zahanbovať alebo sa na neho hnevať.

Richard Lavoie, pedagóg a autor programov pre deti so špeciálnymi potrebami,  odporúča vo svojej knihe[1] pre deti, ktoré majú ťažkosti s učením päť zásadných krokov, ako sa naučiť sociálnym zručnostiam, no dajú sa aplikovať pre všetky deti.

  1. Pýtajte sa dieťaťa, čo sa stalo a počúvajte ho bez posudzovania.
  2. Požiadajte ho, aby pomenovalo svoju chybu. Deti často vedia, že niekto bol nešťastný, no netušia, akú rolu v jeho pocitoch zohrali ony samy.
  3. Pomôžte drobcovi nájsť zlomový bod, ktorý im unikol, alebo chybu, čo spravili. Spýtajte sa ich napríklad, ako by sa cítili ony, keby ich Adamko nechcel pustiť na hojdačku. Nepoužívajte spojenie: „Mal by si, patrilo by sa...“ Namiesto toho povedzte: „Mohol si...“ Napríklad: „Mohol si povedať Adamkovi, nech sa pohojdá s tebou, alebo že sa môže hojdať po tebe.“
  4. Vytvorte dieťaťu podobnú situáciu tak, aby ju prežil ešte raz a mohol adekvátne reagovať. Povedzte napríklad: „Keby si sa hrala s formičkami na pieskovisku a Ninka by si ich chcela požičať, čo by si spravila?“
  5. Zadajte mu úlohu, aby si novú skúsenosť mohol vyskúšať v praxi. „Teraz vieš ako požičiavať, zajtra mi môžeš povedať, ako si niekomu niečo požičal.“

 


[1] Richard Lavoie, It's So Much Work to Be Your Friend: Helping the Child with Learning Disabilities Find Social Success, Touchstone, 2006
Čítajte viac o téme: Šikana
Zdieľať na facebooku