Niekedy je nutné, aby deti vedeli, že určité veci sa jednoducho nerobia a určité správanie jednoducho nie je slušné. Ktoré problematické prejavy správania by im nemali prejsť bez povšimnutia rodičov?
Niekedy sa stáva, že rodičia málo upozorňujú svoje dieťa na to, čo je pre neho dobré alebo zlé. Dovolia mu robiť čokoľvek. Môže robiť čo chce, môže jesť to, na čo má práve chuť a v televízii môže pozerať, čo chce, ba dokonca programy pre dospelých. Dieťa však potrebuje hranice. Je to potrebné z hľadiska správneho fyzického i duševného vývinu, pretože samo ešte nedokáže zhodnotiť, čo je pre neho prospešné, čo je správne a vhodné a nevie ani rozumne posúdiť informácie, ktoré sa k nemu dostávajú. V súčasnosti mnohí rodičia majú strach z toho, že ich deti nebudú mať rady, ak ich potrestajú alebo stanovia prísnejšie pravidlá. Nadovšetko túžia po priateľstve s nimi a sú preň ochotní obetovať aj rešpekt či nastolenie hraníc. Takýto prístup však nie je správny.
Obmedzenia a hranice nie sú škodlivé
Nie je jednoduché sformulovať spravodlivú a chápavú výchovnú taktiku a dohodnúť sa na jej uplatení so všetkými, ktorí sa zapájajú do starostlivosti o dieťa. Vzhľadom na túto kombináciu zodpovednosti a komplikovanosti môžu sa zainteresované osoby pohrávať s myšlienkou, že všetky obmedzenia kladené na deti sú škodlivé. Toto sú však podľa názoru klinického psychológa J. B. Petersona kruté a neospravedlniteľné sebaklamy. Niektorí rodičia oponujú tým, že pravidlá vo výchove potláčajú to, čo by za iných okolností predstavovalo nekonečnú vnútornú kreativitu, hoci vedecká literatúra jasne naznačuje, že kreativita za hranicami banality je šokujúco zriedkavá a že prísne hranice tvorivý úspech viac podporujú, než ho obmedzujú. Predstavte si, že batoľa opakovane udiera matku do tváre. Prečo to robí? Odpoveď je zrejmá. Chce získať nad matkou kontrolu. A chce tiež skúmať, či mu táto reakcia prejde. Násilie je príťažlivejšie a jednoduchšie. Mier je náročný. Dieťa si ho musí osvojiť, musí sa mu vštepiť. Deti sa bijú, pretože agresia je vrodená a podporuje tiež túžbu. Jordan B. Peterson uvádza, že dvojročné deti sú najnásilnejšie. Kopú, udierajú, hryzú... Týmto spôsobom objavujú svet, vyjadrujú pobúrenie a frustráciu a tiež takto uspokojujú svoje impulzívne túžby. Ale čo je tiež veľmi dôležité, robia to preto, aby zistili skutočné limity prípustného správania. Ako inak by prišli na to, čo je prijateľné? Deti musia vytrvať a skúšať, len tak zistia, kde ležia skutočné hranice. Napomínanie pri spomínaných aktivitách dieťaťu naznačuje hranice prijateľnej agresie. Jeho absencia len zvyšuje zvedavosť. Takže, ak je dieťa agresívne a dominantné, bude udierať, hrýzť a kopať dovtedy, kým sa nejaká hranica neobjaví. Vzhľadom k tomu je lepšie, ak k náprave dôjde čo najskôr. Náprava a stanovenie hraníc pomáhajú dieťaťu naučiť sa, že biť druhých nie je optimálna sociálna stratégia. Bez nápravy alebo upozornenia žiadne dieťa nepodstúpi náročný proces organizácie a regulácie svojich impulzov, aby mohli nekonfliktne existovať v psychike dieťaťa a v širšej spoločnosti.
Pri výchove vždy myslite aj na to, ako vaše dieťa budú vnímať iní ľudia. Je dobré deti čo najskôr naučiť, čo je žiaduce a čo nie. Pozrime sa na niekoľko prejavov, ktoré by rodičia nemali deťom tolerovať.
1. Neustále skákanie do reči
Možno sa vaše dieťa nemôže dočkať, až sa na niečo bude môcť opýtať alebo bude smieť niečo povedať. Ale skákať do reči sa nemá, pretože to nie je ohľaduplné k tým, ktorí práve rozprávajú. Skáče vám dieťa pravidelne do reči, keď sa rozprávate s kamarátkou alebo s partnerom, prípadne práve telefonujete? Povedzte mu dôrazne, že má byť chvíľu ticho a aby vás neprerušovalo. Môžete mu ponúknuť nejakú inú aktivitu alebo zábavu. Prípadne dieťaťu vysvetlite, že chvíľu budete telefonovať, takže vás nemôže rušiť, ale potom sa mu budete venovať.
2. Agresivitu
Tiež nie je v poriadku, keď sa dieťa správa pri hre s ostatnými deťmi agresívne, kope či strká do nich alebo ich neustále búcha vedierkom po hlave. Agresívne prejavy, nech je ich príčinou čokoľvek, nie sú v norme a je nutné toto deťom neustále hovoriť. Keď totiž včas nezasiahnete, agresívne riešenie sa stane normou. To, že budete toto správanie akceptovať, môže v deťoch vyvolať predstavu, že zraňovať ľudí je prijateľné. Rozprávajte sa s deťmi o tom, že to, čo robia, nie je v poriadku, že to ostatným ubližuje. Dôležité je tiež, aby dieťa vzniknutú nepríjemnú situáciu zvládlo tak, že sa ospravedlní.
3. Dieťa sa tvári, že vás nepočuje
Hovoríte dvakrát, trikrát alebo päťkrát za sebou, aby dieťa niečo konkrétne urobilo a stále nič? Ako hovorí psychológ Kevin Leman, tým, že nebudete trvať na tom, aby dieťa poslúchlo hneď na prvýkrát, mu dávate signál, že to pokojne môže urobiť až neskôr a nič sa nestane. Ako to riešiť?
- Neprihovárajte sa dieťaťu z diaľky, napríklad z inej izby. Choďte priamo za ním a povedzte mu do očí, čo má robiť.
- Nech sa na vás pozerá, keď sa s ním rozprávate.
- Môžete sa dotknúť jeho ramien a povedať jeho meno.
- Je dobré vypnúť televíziu alebo počítač, ak sú zapnuté, aby ste získali jeho pozornosť.
4. Nedodržiavanie pravidiel
Každá zdravá rodina žije doma podľa určitých pravidiel, podľa určitých noriem, ktoré usmerňujú správanie všetkých jej členov a formujú aj postoje zamerané na vzájomnú pomoc. Keď podľa týchto pravidiel deti celé roky každý deň žijú, postupne si osvojujú schopnosť usudzovať, mravnú zodpovednosť, vytrvalosť a ohľaduplnosť voči druhým. Aktívne rodinné pravidlá pomáhajú vyformovať určitú štruktúru, ktorá sa stáva základom pre rast ich charakteru. Ak deväťročný syn odíde bez vášho povolenia ku kamarátovi, to nie je správne. Aj keď kamarát býva hneď vedľa, určité pravidlá by fungovať mali. Záleží na vás, ako si určité pravidlá v rodine nastavíte. A keď ich už nastavené máte, všetci v rodine ich musíte dodržiavať. Mama a otec vyžadujú od seba toľko, koľko vyžadujú od svojich detí. Takýto spôsob života sa stáva postupne súčasťou života celej rodiny a postupne ho nasávajú aj deti. Takto sa v praxi uplatňuje známy citát: „To, čo deti počujú, väčšinou zabudnú. To, čo vidia, si väčšinou zapamätajú. To, čo robia, pochopia a osvoja si to.“
5. Drzosť
Niekedy sa snažia deti napodobniť svojich starších súrodencov, ktorí sú práve v puberte. Drzé správanie však nemožno tolerovať, hoci si veľa rodičov myslí, že najmä u predškolákov ide len o akúsi prechodnú fázu. Na neúctivé správanie je potrebné upozorniť hneď na začiatku, inak sa ho dieťa nezbaví a bude sa takto správať stále. Povedzte dieťaťu, že ak je drzé, nie je to prijateľné A že je neúctivé napríklad aj to, keď prevracia oči, robé grimasy, vyplazuje jazyk a podobne. Cieľom nie je, aby sa dieťa cítilo zle, ale ukázať mu, že drzé prejavy nie sú vhodné.
6. Klamstvo
Klamstvo je v určitom veku normálne. Detské klamstvo môže mať veľa dôvodov a zmysel klamstva závisí od veku dieťaťa. Batoľatá a predškoláci nevedia zvyčajne oddeliť realitu od fantázie. Ak teda niečo povedia, o pár hodín už ani nevedia, čo to bolo. Preto je nutné s deťmi hovoriť hneď, keď niečo nevhodné povedia. Staršie deti už veľmi dobre vedia, že klamú. Zvyčajne sa ku klamstvám uchyľujú zo strachu, aby sa nedostali do problémov. Alebo kvôli tomu, aby vylepšili svoj obraz pred ostatnými. Keď dieťa klame, hneď si s ním veci ujasnite. Povedzte mu, že nie je správne klamať a porozprávajte sa o tom, prečo klamalo. Skúste sa tiež zamyslieť nad tým, či nie je vaša výchova moc autoritatívna a či dieťa často nenapomínate a nekritizujete.
Zdroje a odporúčaná literatúra:
J.B. Peterson: 12 pravidiel pre život
J. B. Stenson: Ako viesť deti správnym smerom
P. Delaroche: Rodiče, nebojte seříkat NE
J. Rogge: Deti potřebují hranice
K. Leman: Ako vychovať deti a nezblázniť sa
