Ako pomôcť deťom, ktoré sú unavené z dištančného vzdelávania?

Nie je to nič výnimočné, keď pozorujete, že vaše dieťa sa po mesiacoch dištančného vzdelávania cíti vyhorené. Chcete mu pomôcť? Vyskúšajte nasledujúce stratégie.

Mnohé deti po niekoľkých mesiacoch dištančného vzdelávania nemajú už chuť učiť sa. Okrem toho môžu byť náladové, smutné, plačlivé, uzavreté a podobne. Už sa zistilo, že dištančné vzdelávanie sa nemôže porovnávať s prezenčným a nikdy ho nenahradí. Môže ísť o doplnok, no priamy kontakt je veľmi dôležitý. Rodičia i učitelia majú čoraz väčší preoblém udržať motiváciu pri učení. Samozrejme, nie každé dieťa takto reaguje. Existujú i také deti, ktorým tento spôsob vyučovania veľmi vyhovuje. Ale väčšina je takých, ktorí by už boli najradšej so spolužiakmi v triede. Ako teda motivovať deti tak, aby ešte pár týždňov vydržali pri online vyučovaní? Pozrime sa na niekoľko jednoduchých stratégií, ktoré vám môžu pomôcť, a to nielen pri dištančnom vzdelávaní.

Čo robiť, keď vaše dieťa nenapreduje stanoveným tempom?

Nezačnite hneď dieťa kritizovať, pretože to môže problém ešte prehĺbiť. Úspechom k motivácii je komunikácia, spýtajte sa ho na problém a dajte mu pocítiť, že za ním stojíte a vzniknutý problém mu pomôžete vyriešiť. Mnoho psychológov odporúča rodičom, aby pri online vyučovaní často hľadali také spôsoby precvičovania učiva, ktoré nesúvisia s online svetom. Odporúčajú hľadať také aktivity, ktoré pomáhajú pracovať so zručnosťami offline v reálnom svete. Práve zmena prostredia a metód môžu pomôcť deťom  lepšie chápať učivo. Napríklad, keď chcete precvičovať písanie, požiadajte svoje dieťa, aby zapísalo zoznam nakúpených potravín, nech napíše rukou dopis babke alebo si môže viesť denník. Takýmto spôsobom si môže precvičovať pravopis a písanie. Ak sa napríklad učíte geometrické tvary, hľadajte kruhy, štvorce a trojuholníky spoločne na prechádzke. Idete na nákup a vaše dieťa ešte nevie nejaké poučky alebo anglické slovíčka? Kým vy nakupujete a dieťa behá po obchode, môže sa občas pozrieť na papierik so slovíčkami a opakovať si ich. Môže v tom pokračovať aj v aute. Abecedu, vybrané slová alebo pravopis môžete precvičovať napríklad týmito spôsobmi: 

1. Vetvičková abeceda

Hľadajte s dieťaťom vetvičky a skladajte písmená abecedy z nich. Najprv môžete skladať len niekoľko písmen na zem či na podložku, neskôr aj celú abecedu. Môžete aj porovnať, či sa písmená tvoria lepšie z pravidelných či nepravidelných vetvičiek.

2. Kamenná abeceda

Dieťa si vytvorí abecedu z malých kamienkov alebo na väčšie kamene si písmeno z abecedy napíše priamo na kameň. Potom z týchto kameňov môže tvoriť slová a vety.

3. Skákavá abeceda

Kriedou na zem, terasu či vetvičkou do piesku napíšte abecedu. Dieťa najprv skáče na jednotlivé písmená postupne, potom na preskačku. Keď to zvládne, môže skúsiť aj písať pomocou nôh. Teda skáče na jednotlivé písmenká. Napríklad slovo PES napíše tak, že postupne skočí na písmeno P, potom E a nakoniec S.

4. Diktát v pohybe

Na lístky prepíšte celý diktát z učebnice. Na jeden lístok napíšte jednu vetu alebo slovo. Ukryte ich v byte. Dieťa hľadá určený počet lístkov. Vždy, keď nájde lístok, prepíše vetu alebo slovo do zošita. Potom hľadá ďalší lístok. Rovnakým spôsobom pokračuje v písaní ďalej.

5. Otázky

Na lístky napíšte otázky z učiva, ktoré sa dieťa naučilo. Vložte ich do nejakej nádoby. Učivo si môžete opakovať tak, že striedavo si ťahá otázky dieťa a rodič a odpovedáte na ne. Do opakovania sa môžu zapojiť aj ďalší členovia rodiny. Dieťa takéto opakovanie vníma ako zábavu.

6. Písmená v snehu

Opakovanie písmen môžete robiť aj tak, že ich vodovými farbami píšete do snehu. Podobne môžete napísať do snehu jednoduché príklady z matematiky.

Čo robiť, keď sa vaše dieťa nad úlohami rozčuľuje, kričí alebo plače?

Rodičia väčšinou chcú deťom pomáhať a robia všetko pre to, aby zvládli učivo čo najlepšie. Deti sú však niekedy už veľmi vyčerpané a reagujú podráždene. Niekedy kričia, plačú, inokedy nehovoria nič. Predtým, ako začnete hovoriť a dávať dieťaťu otázky, priblížte sa k nemu a získajte s ním očný kontakt. Tým sa uistíte, že máte jeho stopercentnú pozornosť. Najprv venujte pozornosť jeho pocitom, až potom učivu alebo nejakému problému. Ak budete prejavovať záujem najprv o pocity, bude sa chcieť s vami deliť o svoje zážitky, strach, nepokoj a podobne. Takto si budujete vzájomnú dôveru. Často sa pýtajte, ako sa dieťa cíti. Môžete použiť vetu: „Vidím, že si rozrušený. Čo teraz cítiš?“ Pomáhať deťom identifikovať ich emócie a aj sa o nich rozprávať,  predstavuje  dôležitý prvok pozitívneho rodičovstva. Keď sa deti cítia pohodlne, rozumejú svojim emóciám a majú vytvorený priestor na komunikáciu o nich, väčšinou sa aj prijateľnejšie správajú. Vyjadrujte im svoju podporu. Ak majú vykonať náročné úlohy, rodič by to nemal urobiť za ne, ale povedať im: „Vidím, aké to máš dnes ťažké, ale verím ti, že to prekonáš. Som tu preto, aby som ťa podporil(a) a v prípade potreby ti aj pomohol (pomohla).“ Úlohou rodičov je nastaviť svoje deti na úspech i na to, aby sa v budúcnosti vedeli o seba postarať, aby vedeli samy riešiť svoje problémy  a mali istotu, že to všetko zvládnu. Keď rodičia sústavne svoje deti nezachraňujú, ale viac ich k samostatnosti motivujú, budujú v nich sebaúctu a vnútornú motiváciu. Niekedy môže dieťa nad úlohami aj plakať. Plač je však prirodzenou súčasťou života a vďaka plaču sa veľa vecí aj vyrieši. Namiesto zákazu, môžete dieťaťu povedať napríklad nasledujúcu vetu: „Je v poriadku, že sa cítiš smutná. Som tu pri tebe. Viem, že môžeme nájsť spôsob, ako sa dá tvoj smútok prekonať a tú úlohu spoločne určite napíšeme.“

Čo robiť, keď sa dieťa odmieta učiť?

Keď sú deti neposlušné alebo vzdorujú, často tým dávajú len najavo, že potrebujú, aby ste si ich všimli, lebo si nevedia poradiť so svojimi emóciami. Práve vtedy, keď prejavujú zlú náladu alebo nejaký odpor, napríklad aj odpor k učeniu, dávajú rodičom najavo, že majú  v sebe nejaké silné pocity, s ktorými si nevedia poradiť. V takejto situácii je potrebné empaticky, súcitne a so záujmom dieťa vypočuť alebo mu pomôžte sa vyplakať. Keď sa dieťa zbaví pretrvávajúcich nagatívnych pocitov, väčšinou je ochotné spolupracovať. Taktiež umožnite deťaťu vyberať si z viacerých možností. To tiež veľmi pomáha. Skúste zmeniť taktiku tak, že mu poviete napríklad toto: „Je čas začať písať úlohy. Chceš si ich urobiť sám alebo ti mám pomôcť?“ Môžete použiť aj túto vetu: „Chceš to začať písať hneď alebo o 10 minút?“ Ak vás je viac v rodine, môžete povedať: „Chceš úlohu písať s ockom, so mnou alebo so sestrou?“ Deti majú rady moc v rukách a určite si vyberú jednu z možností a budú sa ju snažiť aj splniť. Dieťaťu môžete niečo prikázať alebo ho o to isté môžete poprosiť. Jediné slovíčko PROSÍM tak môže negatívne vnímanú komunikáciu zmeniť na pozitívnu. Pri prosbe je vždy väčšia šanca, že dieťa úlohu splní skôr ako v opačnom prípade. Neustále tiež dieťaťu vysvetľujte, že sme sa všetci ocitli v rovnakej situácii, že aj iné deti sa musia učiť doma, musia písať úlohy, a tak by to malo robiť aj ono.

Dávajte deťom najavo bezpodmienenčnú lásku

Správny rodič by mal svoje dieťa milovať bez ohľadu na to, čo práve robí, ako sa správa alebo aké má známky v škole. Nesústreďujte sa viac na výkon dieťaťa ako na dieťa samotné. Nepripisujte mu hodnotu v závislosti od výkonu, aký podáva. To prináša do života deťom mnoho frustrácie a nezdravé sebahodnotenie. Zvykli sme si trestať deti, ak nenapĺňajú naše očakávania v správaní alebo podávaní výsledkov v škole. Naučili sme sa trestať nielen fyzicky, ale i odopieraním lásky. Toto je veľmi negatívny prístup. Rodičia by nikdy za zlyhania nemali trestať svoje deti odopieraním rodičovskej lásky. Vhodné je použiť napríklad túto vetu: „Mám ťa veľmi rada, ale nepáči sa mi, že sa nechceš učiť a učitelia sa na teba sťažujú.“A snažte sa tiež mať reálne očakávania. Ke´d vidíte, že sa dieťa snaží, pochváľte ho aj vtedy, keď dostane horšiu známku. Dôležitá je snaha.