http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

Psychológ K. Leman: Výchovné stratégie, ktoré naozaj fungujú

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: Bigstock
V období puberty sa rodičia stretávajú s veľkým množstvom výchovných problémov. Niektoré sú väčšie, iné sú menej závažné. / Foto: Bigstock

Puberta je mimoriadne ťažké obdobie nielen pre deti, ale aj pre rodičov. Je dobré poznať najlepšie formy pôsobenia a komunikácie na dieťa v tomto období. Niekoľko námetov na výchovu dieťaťa v puberte ponúka aj známy psychológ K. Leman.

 

V období puberty sa rodičia stretávajú s veľkým množstvom výchovných problémov. Niektoré sú väčšie, iné sú menej závažné. Dôležité je, aby ste na problém zareagovali správne, pretože spôsob, akým sa k nemu postavíte, ovplyvní nielen dynamiku, ktorá vo vašej rodine vládne, ale i vašu duševnú pohodu a tiež prežívanie dospievajúceho dieťaťa. K. Leman vo svojej knihe 5 dní a váš tínedžer bude iný ponúka niekoľko jednoduchých návodov, ako výchovne pôsobiť na dieťa v puberte v problémových situáciách. Pozrime sa na niektoré z nich.

 

Boj o moc

V prípade, že sa vaše dieťa pokúša s vami bojovať o moc či presadzovanie svojej pravdy, K. Leman radí, aby ste nič nehovorili a len čakali. Podozrivé ticho dieťa prekvapí a skôr či neskôr za vami príde a spýta sa, čo je s vami, prečo mlčíte a podobne. Opäť len zachovajte pokoj a čakajte. Ked príde opäť, povedzte napríklad toto: „Aby som pravdu povedala, som prekvapená tým, čo si mi ráno povedala. Nepáčil sa mi tvoj postoj voči mne, slová, ktoré si povedala a ani tvoj výraz tváre.“ Potom odíďte z miestnosti, pretože hrozí ďalšie riziko výbuchu vášho dieťaťa. Zo všetkého  by vám malo ísť o to, aby si dcéra urovnala svoje pocity a uvedomila si, že to, čo povedala, bolo zraňujúce a urážlivé. Zostaňte ticho dovtedy, kým si neuvedomí, že sa má ospravedlniť. Ak príde k rozumu a sama z vlastnej vôle sa ospravedlní, zistíte, že to myslí úprimne a že vie, čo je ospravedlnenie. Rodičia by si mali stáť za slovom a dávať neustále deťom najavo, že v domácnosti existujú určité pravidlá a hranice. V prípade, že sú prekročené, môže to mať dôsledky.

 

Domáce povinnosti

Veľa sporov vzniká aj v súvislosti s domácim  povinnosťami. Ideálne by bolo, keby všetci členovia domácnosti pomáhali pri domácich prácach. V súčasnosti takmer všetci rodičia sú zamestnaní, a tak im dobre padne, keď v domácnosti pomáhajú aj deti. Veď predsa ide o spoločné dobro. Nie je dobré platiť deťom za pomoc v domácnosti. Každé dieťa by malo dostávať stabilné vreckové, ktoré však nedostáva za prácu, ale preto, aby sa naučilo hospodáriť s peniazmi. A čo robiť, ak si dieťa povinnosti neplní? K. Leman odporúča jednoduchú taktiku. Zoberte dieťaťu z vreckového a dajte ho tomu dieťaťu, ktoré jeho prácu za neho urobilo. Nepotrvá dlho a vaše dieťa pochopí, ako veci fungujú a nabudúce si lepšie premyslí, či to, čo urobiť má aj naozaj urobí. Jednoznačne však platí, že každý člen rodiny sa má podieľať na chode domácnosti.

 

Duchom neprítomné dieťa

Niektoré deti žijú v prítomnosti a iné chodia s hlavou v oblakoch. Pre niektoré je  ťažké sústrediť sa na nejakú úlohu, ktorú majú pred sebou. Väčšinou si ani dostatočne neplnia povinnosti, pretože ich myšlienkvoý svet je niekde úplne inde. K. Leman je presvedčený, že deti, ktoré majú hlavu v oblakoch, sa postupne naučili takými byť. Napríklad v situácii, keď niečo nemohli nájsť, mama alebo otec našli vec za nich. Často rodičia prerušia pátranie po určitej veci. Keď dieťa "zapíska", rodičia vyskočia. Dieťa si v tej chvíli pomyslí, že ako mu je dobre. A tak naďalej chodí po svete s hlavou v oblakoch. Svet je pre neho gombička a nič mu nechýba. Mnohé deti sa správajú práve takto, pretože je to pre ne jednoduchšie, ak to, čo potrebujú, robia za nich iní. Naučia sa vyzúvať zo zodpovednosti a ich správanie sa postupne stáva manipulatívne. K. Leman odporúča rodičom, aby nikdy nerobili za deti to, čo ony samy zvládnu. Ustavičním skákaním okolo dieťaťa mu rodičia robia zlú službu. Umožňujete mu, aby sa naďalej správalo zasnene a nenieslo za nič zodpovednosť. Niektoré deti sú zasnené preto, lebo trpia syndrómom ADD, prípadne môžu mať aj syndróm ADHD. K. Leman však na základe svojej dlhorčnej praxe zistil, že ľudia  sa ponáhľajú, aby k dieťaťu priradili nejaký syndróm, namiesto toho, aby sa najskôr zamysleli nad zámernou povahou tohto správania. Rodičom radí, že skôr, ako sa obrátia na lekára a psychológa, mali by sa snažiť príčinu zasneného správania odhaliť sami. Mali by ste  si dať otázku: „ Prečo chodí naše dieťa s hlavou v oblakoch? Je zasnené, neporiadne a nevie sa sústrediť stále alebo sa tak správa len vtedy, ak od neho niečo vyžadujeme?“ K. Leman je presvedčený, že existuje veľa detí so syndrómom ADD alebo ADHD , ktoré by potrebovali niekoho, kto by ich naučil zodpovednosti a ukázal im, ako sa správne sústrediť na prácu. Základom však je to, aby ste za deti nikdy nerobili to, čo dokážu urobiť samy.

 

Egoistické dieťa

V súčasnosti sa v mnohých rodinách točí celý život okolo dieťaťa. Ak dieťa prejaví čo len najmenšiu snahu, okamžite je s nadšením chválené a uisťované o tom, akí sú rodičia hrdí, že majú také šikovné dieťa. V posledných rokoch vzniklo presvedčenie, že pozitívnymi uisteniami budujeme v deťoch sebadôveru. Všetko by bolo v poriadku, keby sa pochvala používala v norme. Keď sa to s pochvalou preháňa, zaplavujeme deti falošnou, prázdnou a bezcennou chválou. A tak môže vzniknúť falošná sebaúcta, ktorá postupne môže prerásť do sebectva. K. Leman odporúča rodičom, že ak sa chcú vyhnúť tomu, aby ich dieťa bolo egoistické, mali by začať čo najviac pomáhať iným. Tvrdí, že ak máte otvorené srdce voči ľuďom okolo seba, nebudete musieť dlho hľadať, kto v okolí potrebuje pomoc. Deti sa takto prirodzenou cestou naučia, že aj na druhých ľuďoch záleží a že celý svet sa nemusí točiť len okolo nich. Ak chcete naučiť vaše deti nezištnosti, musia vidieť, že aj vy ju prejavujete. Toto je najlepšia cesta k tomu, aby dieťa nebolo egoistom.

 

Zakomplexované dieťa

Dieťa v puberte môže trpieť viacerými komplexami:

Nie je veľmi úspešné v škole.

Nedarí sa mu zapadnúť v triede medzi spolužiakov.

Možno trpí kvôli akné.

Kamaráti ho nevolajú von.

Vyhodili ho zo športového klubu.

 

Existuje veľa dospievajúcich, ktorí sa riadia mottom: „Som obeť. Život ku mne vždy bol a vždy bude neférový.“ Majú pocit, že im bolo v živote ublížené. Tento pocit môže byť opodstatnený alebo sú dôvody vymyslené. Keď má dieťa pocit, že ho zraňujú, často dospeje k presvedčeniu, že aj ono môže zraňovať iných. A do koho sa zvyčajne púšťa? Väčšinou to nie sú neznámi ľudia, pretože k nim nemá až taký veľký prístup. Najčastejšie útočí na tých, ktorí sú najbližšie, teda na vlastnú rodinu. Dospelí ľudia by sa mali zo všetkých síl snažiť milovať každé dieťa. K. Leman píše, že aj to, ktoré sa na prvý pohľad  kvôli svojmu správaniu veľmi milovať nedá. Najhoršie je, keď rodičia svojmu dieťaťu jeho komplexy vyčítajú a autoritatívne mu prikazujú, aby s tým prestal. Radšej mu povedzte, že máte o neho strach, že vidíte, že ho niečo trápi alebo že vyzerá nahnevane. Takéto vyhlásania vám pomôžu s dieťaťom nadviazať dialóg, vďaka ktorému môžete začať svoj vzťah dávať do poriadku. Niekedy sa vám podarí nastoliť vo vzťahu rovnosť tým, že poviete: „Ak by som bol v tvojej koži, tiež by som bol nahnevaný.“ Napríklad takáto veta ukazuje, že sa neusilujete byť lepší ako vaše dieťa. Práve naopak, stotožňujete sa s ním. Môžete tiež povedať: „Ohromuje ma, ako ďaleko si to dotiahol po všetkom, čo sa ti za posledné roky prihodilo. Môžem ti ešte nejako pomôcť?“ A potom už len mlčte a počúvajte, až kým sa nevyrozpráva zo všetkého, čo má na srdci.

 

Odvrávanie

Keď dieťa začne odvrávať, tak v prvej chvíli je každý rodič veľmi nahnevaný. Čo robiť v takejto chvíli? K. Leman odporúča rodičom, aby v takejto chvíli zostali ticho, odmlčali sa a gestami dali najavo svoj odstup. Dieťa skôr či neskôr určite samo za vami príde, pretože bude niečo potrebovať. Najčastejšie potom dialóg prebieha takto:

„ Mami, nevieš, kde mám sveter?“

„ Neviem,“ povedzte pokojne.

„Môžem sa ísť hrať s kamarátom futbal?“

„ Nemôžeš.“

 

Hovorte čo najmenej a čakajte na vhodnú chvíľu, kedy dieťa za vami príde a opýta sa vás, čo sa vám stalo. Vtedy povedzte: „ Naozaj ťa zaujíma, čo sa so mnou deje? Tak ti to teda poviem. Vôbec ma neteší rozhovor, ktorý sme absolvovali pred dvomi hodinami.“ Okrem toho už nehovorte nič a komunikáciu ukončite. Záleží na dieťati, či začne tému rozvíjať ďalej. Vy si udržujte odstup. Dieťa vidí, že sa k nemu správate ináč a nevenujete mu toľko pozornosti, ako bolo zvyknuté. Po určitej dobe príde samo za vami a ospravedlní sa vám za to, ako sa správalo. Potom prijmite jeho ospravedlnenie  a dajte mu najavo, že ho ľúbite. Život ide ďalej. Práve však nastala veľmi dôležitá chvíľa, keď sa dieťa niečo dôležité naučilo. Dôležité je v určitej situácii neustúpiť aj keď vám je to ľúto. Dieťa potrebuje cítiť dôsledky jeho predchádzajúceho správania a práve preto sa musíte správať ináč. Nemôžete pokračovať v prístupe, kvôli ktorému ste sa dostali do problémovej situácie.

 


ZDROJ:K. Leman: 5 dní a váš tínedžer bude iný
Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Disciplína detí, Dospievanie | Tínedžeri
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.