Rodičia často svoje deti nabádajú k bezpečnosti. Nedávne výskumy však naznačujú, že takýto prístup je často zbytočný a že deti potrebujú viac príležitostí na to, aby mohli pocítiť aj pocit rizika.
Ak majú deti pri hraní pocit riskovania, je to pre ne napínavejšie a môžu si zároveň preverovať svoje hranice a pohybovať sa na hrane neistoty. Výskum ukazuje, že takéto hranie vedie k zvýšenej fyzickej aktivite, k rozvoju sociálnych zručností, k lepšiemu rozhodovaniu o rizikách, vyhodnocovaniu vlastných limitov, väčšej odolnosti a silnejšiemu sebavedomiu. Je dôležité si tiež uvedomiť, že rodičia a odborníci nie sú tí, ktorí rozhodujú, ktorá hra je pre konkrétne dieťa riskantná. Deti musia dostať duševný a fyzický priestor, aby samy prišli na to, aká miera rizika je dobrá a aká už nie. Musia si nájsť hranicu medzi tým, aby určitú hru vnímali ako riskantnú a zároveň aby ich úplne nevystrašila. Mariana Brussoni, docentka pediatrie na University of British Columbia v Kanade, hovorí: „Za roky mojej výskumnej praxe, v ktorej som sa zaoberala prevenciou zranení, som si dobre vedomá toho, čo sa môže stať a ako tomu zabrániť. Zároveň sa však zaoberám aj vývojovou psychológiou a obávam sa, že nechávať deti len v bezpečí a zabraňovať im v tom, aby preskúmali neistotu, môže mať na ich zdravie a vývoj negatívny vplyv. Môže sa rozvinúť úzkosť, rôzne fóbie alebo podľahnú sedavému životnému štýlu.“
Obavy rodičov
Mnoho rodičov uznáva dôležitosť rizika pri hraní, ale tento pocit je však často zatienený strachom z možného zranenia alebo únosu.Rodičia sa tiež boja toho, že ich niekto môže nahlásiť na políciu, že privádzajú svoje deti do nebezpečenstva. Práve tieto obavy nútia rodičov, že sú veľmi opatrní. Mariana Brussoni zároveň však poukazuje aj na to, že postupne vzniká i skupina rodičov, ktorí sa obávajú toho, že ich dieťa bude príliš plaché a chcú mu vložiť do života viac rizika. Títo rodičia sa zaujímajú o to, ako by mohli do hier vniesť silnejší faktor rizika. „Takýto prístup ma desí rovnako ako nadmerné ochraňovanie detí. Oba prístupy môžu zvyšovať riziko zranenia, pretože neberú do úvahy schopnosti a názory detí,“ upozorňuje Mariana Brussoni. Tiež hovorí o tom, prečo sa rodičia nemusia báť úrazov. Podľa výskumov pravdepodobnosť úmrtia v dôsledku zranenia v Kanade, kde Mariana Brussoni žije a pracuje, je 0.0059 percent. Hlavnou príčinou smrti sú dopravné nehody a samovraždy a nie hry vonku. Existuje väčšia pravdepodobnosť, že deti budú musieť vyhľadať lekárske ošetrenie pri organizovaných športoch ako pri voľnej hre vonku. Deti majú prirodzenú túžbu byť so svojimi vrstovníkmi a hrať sa podľa seba, podľa vlastných vymyslených pravidiel. My rodičia máme z mnohých vecí strach, ktorý nám bráni ich pustiť bez dohľadu kamkoľvek ďalej mimo domu alebo záhrady. Tým ich však o veľa pripravujeme. Hoci im zaistíme kolektív trebárs na krúžkoch alebo pozvaním kamarátov domov, to nie je to isté, ako keď môžu byť deti von samy a prežívať dobrodružstvo spojené aj s určitým rizikom. Kúzlo improvizácie má na deti úžasný vplyv. Ale keď sa o tom všetkom aj vie, mnohí rodičia nepustia svoje dieťa von preto, lebo žijú v lokalite, kde na ne striehne veľa nebezpečenstiev. Samozrejme, ak je to nebezpečenstvo reálne, je potrebné naň deti upozorniť, ale ak nič nehrozí a vy viete, že žijete v bezpečnej zóne, postupne môžete deti púšťať deti von.
Deti sa s dobrodružnými hrami stretávajú v lesných škôlkach, v táboroch, ale aj v niektorých školách
Dobrodružné a riskantné hry sú súčasťou výchovy napríklad v lesných škôlkach, v niektorých školských kluboch a v táboroch, ktoré sú na túto činnosť zamerané.V mnohých týchto zariadeniach deti bežne lezú po stromoch, stavajú si bunkre, zakladajú oheň a pod dohľadom používajú rôzne nástroje na prácu s drevom. V minulosti všetky tieto činnosti deti robili úplne bežne, dnes sa tak deje veľmi často pod dohľadom dospelých. Jedna štúdia dokonca zistila, že deti, ktoré majú dovolené pri hrách riziko, sú nielen šťastnejšie, ale celkove sa znížilo aj šikanovanie na týchto školách.
Čo majú robiť rodičia?
Žiadny extrém nie je dobrý. Nastavovať zbytočne zábrany pri hraní alebo deti do niečoho zbytočne tlačiť, predstavuje v obidvoch prípadoch problém. Rozumné je nájsť zlatú strednú cestu tak, aby deti mali možnosť samy bádať, hrať sa podľa vlastného uváženia. Rodičia by mali len dohliadať na skutočné nebezpečenstvo, ktoré by mohlo pre deti znamenať reálnu hrozbu. Napríklad predškolák, ktorý sa ukrýva v kroví sa cíti ako dobrodruh v džungli a jeho rodičia môžu sedieť niekde neďaleko na lavičke a len dohliadajú zdiaľky na neho. Takto dieťa pociťuje pocit nezávislosti. Staršie deti môžu preskúmať svoje okolie s kamarátmi. Rodičia im v tom môžu pomôcť tým, že v nich postupne formujú zručnosti potrebné na takéto aktivity.
Každé dieťa vníma mieru nebezpečenstva ináč. Všetko záleží od osobnosti dieťaťa, od jeho zručností, skúseností, povahy a podobne. Každý rodič pozná svoje dieťa najlepšie a podľa toho sa môže aj zariadiť.
