Odkedy sa môže dieťa hrať vonku samo? A dovoliť mu to vôbec?
Názory na túto vec sú rôzne. Kým jedni sú vo výchove zástancami opatrnosti a dozerajú na každý krok svojich ratolestí, iní volia benevolentnejší prístup s tým, že chcú u detí pestovať samostatnosť a zodpovednosť od útleho veku. O tom, čo môže pomôcť pri pocite bezpečnosti a čo deti vonku ohrozuje, porozprávala v Českom rozhlase psychologička Barbora Downes.
Kedy dieťa môže ísť samo von?
„Keď rodičia doprajú deťom určitú dávku voľnosti, pomáhajú im tak rozvíjať kritické myslenie a tiež samostatnosť,“ upozorňuje psychologička. Zároveň však podotýka, že v dnešnej dobe sa vek, v ktorom by dieťa mohlo ísť samo von, stále posúva. Záleží to, samozrejme, od mnohých faktorov. Je rozdiel, či dieťa býva vo veľkom meste alebo v dedine, či žije v bezpečnej alebo nebezpečnej štvrti. V dedine, kde je menší ruch a pohyb áut, môže dieťa ísť na ihrisko aj skôr. Niečo iné je to v meste plnom rôznych nástrah. Tu odporúčame vek posunúť na 11-12 rokov. Rozhodujúca je aj doba pobytu dieťaťa vonku. Zo začiatku jednoznačne zvoľte kratšie časové úseky (na hodinu, hodinku a pol), neskôr aj na dlhšie. Treba si tiež uvedomiť, či sa dá na dieťa spoľahnúť, či dodržiava vopred určené pravidlá a dohody, či príde včas domov. Treba tiež určiť vzdialenosť a to, kam ide, na aký čas a podobne. A tiež treba brať do úvahy jeho mieru samostatnosti a zodpovednosti. Už napríklad vo veku 2-3 rokov je dobré začať deťom vysvetľovať, aké pravidlá platia, keď sa hrajú na ihrisku a čo sa vlastne vonku deje pri hre.
Všetko v konečnom dôsledku záleží od rozhodnutia rodičov a od strachu, ktorý je s týmto rozhodnutím spojený. Správna by mala byť „zlatá stredná cesta“. Tú však veľa rodičov hľadá veľmi ťažko. Často sa tak stretávame s dvomi extrémami. Niektorí rodičia pustia von dieťa veľmi malé, ktoré je potom vonku bez dozoru a môže sa čokoľvek prihodiť alebo nepustia dieťa samo von ani v puberte. Ani jeden extrém nie je dobrý. Ďalší problém spočíva v tom, že niektorí rodičia by aj chceli svoje deti pustiť von samotné, ale majú toľko mimoškolských aktivít, že nemajú na to vôbec čas.
Čo sa deti učia tým, že sú vonku samy?
Barbora Downes hovorí, že sú to predovšetkým tieto skutočnosti:
- deti sa naučia dodržiavať určité pravidlá,
- budujú si sebadôveru,
- učia sa postarať samy o seba,
- rozvíjajú si schopnosť predvídať a niesť zodpovednosť za svoje správanie,
- naplno môžu rozvinúť fantáziu, uplatniť všetky zmysly, oddávať sa spontánnym hrám,
- rozvíjajú si asertivitu, empatiu a prosociálnosť,
- pobyt vonku bez rodičov ponúka tiež možnosť pestovať detské priateľstvá vrátane rôznych tajomstiev, čo je dôležité pre utváranie autonómie osobnosti.
Neprenášajme na deti svoj strach
Deti majú prirodzenú túžbu byť so svojimi vrstovníkmi a hrať sa podľa seba, podľa vlastných vymyslených pravidiel. My rodičia máme z mnohých vecí strach, ktorý nám bráni ich pustiť bez dohľadu kamkoľvek ďalej mimo domu alebo záhrady. Tým ich však o veľa pripravujeme. Hoci im zaistíme kolektív trebárs na krúžkoch alebo pozvaním kamarátov domov, to nie je to isté, ako keď môže byť dieťa von samo. Kúzlo improvizácie vonku má na deti úžasný vplyv. Ale keď sa o tom všetkom aj vie, mnohí rodičia nepustia svoje dieťa von preto, lebo žijú v lokalite, kde na ne striehne veľa nebezpečenstiev. Samozrejme, ak je to nebezpečenstvo reálne, je potrebné naň deti upozorniť, ale ak nič nehrozí a vy viete, že žijete v bezpečnej zóne, postupne môžete deti púšťať deti von.
Aké nebezpečenstvo hrozí deťom?
Na čo deti upozorniť a s čím sa v súčasnosti môžu deti vonku najčastejšie stretnúť? Barbora Downes odporúča rodičom, aby upozornili svoje deti hlavne na tieto skutočnosti:
- úrazy,
- rušnú dopravu,
- drogových dílerov či pedofilov,
- neporiadok a špinu na ihriskách,
- sídliskové bandy.
O čom sa s deťmi porozprávať predtým, ako sa začnú vonku hrať samy?
Okrem toho, že dieťa pozná možné nebezpečenstvo, malo by tiež vedieť, ako sa správať v prípade, že niečo naozaj hrozí. Barbora Downes upozorňuje rodičov, že by mali deťom povedať, že:
- nikto im nesmie siahať na genitálie,
- mali by vedieť, čo robiť v prípade, že im hrozí akékoľvek nebezpečenstvo,
- dieťa by malo poznať presný návod, čo má robiť, keď sa stratí,
- dieťa by malo vedieť, kto je to vlastne cudzí človek,
- ktorí ľudia pôsobia bezpečne a pomáhajú ľuďom ( policajti, SBS, predavači v obchodoch a podobne),
- upozornite dieťa na to, že mobil má hlavne na to, aby ho používalo v nebezpečných situáciách.
Hrajte sa s deťmi na rôzne situácie
Barbora Downes odporúča rodičom, aby sa s deťmi zahrali na rôzne situácie. Napríklad na to, ako sa dieťa stratilo v meste. Matka môže byť akože policajt, ktorý kráča po ulici. Dieťa ho osloví, povie svoje meno, adresu a to, že sa stratilo. Takto sa môžu hrať aj v obchode, v parku a podobne. Psychologička tvrdí, že je veľmi dobré, keď si dieťa takto rôzne situácie v bezpečí prežije. Keby k niečomu došlo, tak potom väčšinou vie adekvátne reagovať. Je dobré dieťa nestrašiť, nerozprávať mu hrôzostrašné historky, len mu povedať, ako sa má v prípade nebezpečnej situácie správať. Idálne je, spoločne sa o pravidlách nielen porozprávať, ale ich aj zostaviť. Dieťa má potom väčší pocit vlastnej zodpovednosti.
