Články: Pre študentov
O projekte


 

Marie Montessori: Deti by sa mali vedieť dotknúť ticha (cvičenia na rozvíjanie ticha)

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: Bigstock
Montessoriovské cvičenia ticha sú prvým krokom, ktoré vedú deti ku koncentrácii. / Foto: Bigstock

I keď sa môže zdať, že dnešný svet nám nedáva príliš možností k tichu, Maria Montessori odporúčala cvičenia ticha už v predškolských zariadeniach. Montessoriovské cvičenia ticha sú prvým krokom, ktoré vedú deti ku koncentrácii, následne k tichu, skľudneniu sa a k preniknutiu do vlastného vnútra. Ide o procesy duchovné, ktoré majú nahradiť vnútornú prázdnotu a otupenie.


Je  náročné v dnešnom hlučnom svete deti stíšiť. Triedy sú preplnené deťmi, na ktoré sa z každej strany hrnú informácie. Dnes reagujeme najviac na hlučné podnety a z nášho života sa stále viac akosi ticho vytráca. A tak nemáme možnosť načúvať sami sebe, odcudzujeme sa od seba i ostaných. Uviesť deti do sveta ticha znamená otvoriť im neobmedzené a bohaté hranice ich vnútorného sveta. Maria Montessori ticho nazývala humanizujúcim činiteľom. Dieťa, keď sa naučí prežívať ticho a tešiť sa z neho, pocíti schopnosť sebaovládania, stane sa pozornejším a šikovnejším. Ticho je ten moment, ktorý utvára duševný život dieťaťa. Pôsobí na koncentráciu dieťaťa, zároveň sa uňho utvára sociálne, morálne a duchovné cítenie. Cvičenia ticha otvárajú dieťaťu cestu k nemu samotnému a k jeho vnútorným zmenám.

 

Maria Montessori chápe ticho ako niečo dobrovoľné

Rozdiel v poňatí ticha medzi klasickou pedagogikou a pedagogikou Marie Montessori spočíva v jeho chápaní. V bežnom pojatí učiteľ rieši problém ticha až vo chvíli, keď je hluk neúnosný. Až vtedy učiteľ začne riešiť ticho, jedná sa však o ticho vynútené. V tomto prípade byť potichu, znamená byť pod vplyvom autority, nadvládou vyučujúceho, čo spôsobuje, že dieťa sa cíti nepríjemne. Nakoľko je ticho udržiavané pod vplyvom trestu, dieťa je nepokojné, čo vedie k tomu, že v tomto stave nevydrží dlho.

 

Maria Montessori chápe ticho ako niečo dobrovoľné, pričom rozhodujúci je postoj učiteľa. Ticho v žiakoch začína s tichom učiteľa. Je potrebné, aby samotný učiteľ bol v pokojnej a  vnútornej rovnováhe. Vnútorný pokoj pomáha učiteľovi, aby bol citlivejší voči detským výpovediam, pretože práve prostredníctvom nich deti vyjadrujú niečo dôležité. Rovnako ticho privádza samotného učiteľa k citlivejšiemu vnímaniu seba samého. To mu prináša možnosť meniť a uvedomovať si svoje správanie. Napríklad  tempo a tón reči, svoje pohyby, mimiku, gestikuláciu. Faktom je, že vnútorný pokoj, ktorý dosiahne, prenáša na deti samotné.

 

Niekoľko cvičení na precvičovanie ticha

1. Počúvame ticho. Deťom odporučíme zatvoriť oči a počúvať ticho. Následne diskutujeme o tom, kto čo počul.

 

2. Počúvame ticho vo svojom vnútri. Deťom sa odporučí oči a uši zakryť rukami. Pokiaľ je dieťa v pokoji, tak počuje tlkot svojho srdca a vlastné dýchanie.

 

3. Počúvame chrupot. Povieme deťom, aby si zobrali sucháre alebo kukuričné lupienky, zatvoria si oči a rukami si zakryjú uši. Všetci spolu začíname žuť a počúvať. Následne diskutujeme o tom, na čo sa podobá zvuk.

 

4. Dotknúť sa dlane. Deti si zatvoria oči a v kruhu sa dotýkame dlaní detí perom, vetvičkou, kvetom, kláskom obilia a podobne. Diskutujeme o tom, kto čo cítil.

 

5. Odporúčame deťom zatvoriť oči a natiahnuť dlane. Každému dieťaťu položíme do dlane jeden čerstvý lupienok z ruže. Predtým povieme: „Dám vám niečo do ruky a vy musíte uhádnuť, čo je to. Je možné to ohmatať a ovoňať. Kto si myslí, že vie, tak natiahne ruku dopredu a koho sa dotknem, ten uhádol a môže otvoriť oči.“ Diskutujeme o tom, kto uhádol a aké mal pri tom aké pocity.

 

6. Hovoríme potichu. Určitý čas musia deti rozprávať potichu. Túto podmienku plnia nielen deti, ale aj dospelí. Dieťa sa  musí snažiť počuť a rozoznať slová vyslovené potichu a z diaľky. Podľa Montessori to vyžaduje od detí obozretné vnímanie a pripravenosť loviť zvuky.

 

7. Tichý pohyb. Dieťa sa pohybuje neobratne a hlasno, pretože to inak nevie. Je však potrebné ho oboznámiť s rôznymi stupňami nehybnosti, ktoré vedú k tichosti. Na to je možné použiť rôzne cvičenia. Napríklad, deti dostanú úlohu vstať od stola hlasno a potom ticho, bez prudkých pohybov, bez pohybu stola. Tiež učíme deti chodiť po špičkách. Na podlahe môže byť narysovaná čiara kriedou, po ktorej deti po vyzvaní musia prejsť na špičkách tak, aby ich nebolo vôbec počuť. V ďalšom cvičení by mali deti  prejsť na špičkách medzi prekážkami.  Napríklad  medzi stolmi tak, aby sa ich dotkli. Rovnako môžu deti v tichosti  trénovať premiestňovanie hračiek na policiach. Môžu ich  opatrne brať a ukladať presne na to isté miesto.

 

8. Elipsa

Toto cvičenie vyžaduje zo strany dieťaťa, aby  udržalo rovnováhu a zároveň venovalo pozornosť pokladaniu nôh. Atmosféru je možné doplniť o relaxačnú hudbu. Povedzte deťom, že  pri chôdzi sa nerozpráva a každý má možnosť aktivitu opakovať tak dlho, ako potrebuje. Po zvládnutí samotnej chôdze po elipse, je možné pristúpiť k rôznym variantom, kedy deti chodia a zároveň nosia rozličné predmety v oboch rukách.  Po čiastočnom zvládnutí samotnej chôdze po elipse, môžeme pristúpiť k náročnejšiemu spôsobu, kedy deti chodia po elipse a zároveň nosia rozličné predmety v oboch rukách. V tomto momente nastáva obrovská koncentrácia pozornosti so zapojením oboch hemisfér.

 

9. Slimák s ulitou

Učiteľka najprv povie deťom, aby si na nejakého miesto v herni alebo v triede položili svoju šatku. Najprv chodia chvíľu po elipse, aby sa upokojili. Potom sa usadia za elipsu do kruhu. Potom im učiteľka ukáže slimáčiu ulitu, ktorú si pozrie každé dieťa. Následne im povie, že aj ony sa na chvíľu stanú veľkým slimákom. Ďalej pokračuje takto: „Slimáky sa pohybujú pomaly. Potrebujú veľa času, aby sa dostali na miesto, kde sa im páči. Aby ste si to vedeli predstaviť, skúste počúvať túto pomalú hudbu. Predstavte si, že ste začarovaní na veľkého slimáka.“ Deti chodia po obvode elipsy. Učiteľka im povie, aby si uvoľnili nohy, pokrčili ich,  posadili sa na pokrčené nohy, v kolenách ich objali a potom ruky dali voľne vedľa tela. Potom hovorí ďalej: „ Predstavte si, že na druhej strane miestnosti je vaša obľúbená lúka. Na tej lúke je plochý kameň, na ktorom si môžete odpočinúť. Keď  budete počuť triangel, pomaly sa vydajte smerom ku svojej „lúke“, ku svojej šatke. Keď nájdete svoj „kameň“, môžete sa naň položiť, zrolovať sa do svojho slimačieho domčeka, stiahnuť sa do svojej ulity a odpočívať na slniečku.“


Po ukončení cvičenia zavolá učiteľka deti späť na elipsu a umiestni uprostred kruhu ulitu. Zopakuje deťom pravidlo, že rozpráva iba ten, kto drží v ruke ulitu a dáva deťom nasledujúce otázky:

  • Ako sa vám páčila hra?
  • Ako sa vám páčila vaša lúka?
  • Páčilo sa vám vo vašom domčeku?


Čítajte viac o téme: Meditácia
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.