Rozprávanie je úžasná schopnosť človeka, pretože vďaka rozprávaniu sa ľudia môžu vzájomne dorozumievať, zdieľať svoje myšlienky, emócie a zážitky. Ale sú tu ľudia, a nie je ich málo, ktorí zažívajú problémy v komunikácii s ostatnými ľuďmi. Trpia rôznymi poruchami reči.
Aké poruchy reči poznáme?
Rozdeľujeme ich na základe toho, ako zasahujú do tvorby reči. Problém s rečou môže vznikať priamo pri jej tvorbe, ale i pri výslovnosti. Zložky potrebné na tvorbu reči sú napríklad sluch, zrak (pri písanom slove), nervová sústava, svaly prítomné pri tvorbe reči, mozog, mozoček.
Poznáme tieto poruchy reči:
- afázia, kedy je problém s tvorením alebo porozumením reči,
- dysfázia je ľahšia forma afázie,
- dysartria je porucha artikulácie, čiže výslovnosti,
- afónia alebo dysfónia je chrapotavá a šeptavá reč,
- rinolália alebo nazolália je nosová reč (fufňavosť,)
- dyslália vzniká pri zaostalom vývoji,
- balbuties je koktavosť (zajakavosť),
- mutismus ako psychogénna nemota,
- tumultus sermonis (brbľavosť) kedy je narušené tempo reči,
- ataktická (skandovaná) reč vzniká pri poruchách mozočku,
- monotónna reč napríklad pri parkinsone.
V dnešnom článku sa pozrieme na zajakavosť. Definícia hovorí, že zajakavosť je neúmyselné opakovanie, predlžovanie alebo blokáda slova či jeho častí pri úmysle a snahe prehovoriť. Deti, ktoré sa zajakajú, vedia, čo chcú povedať, ale aj napriek veľkému úsiliu nie sú schopné plynule a bez námahy prehovoriť. Rizikovým obdobím pre vznik koktavosti je vek medzi druhým a piatym rokom, teda v období prudkého osvojovania si reči a jazyka. Prakticky nikto nezačne koktať po dvanástom roku života, iba v prípade vážneho úrazu hlavy alebo po prežití psychotraumatického zážitku. Zajakáva sa približne jeden a pol až päť percent populácie, trikrát viac chlapcov ako dievčat.
Príčiny zajakavosti
Dodnes sa odborníkom nepodarilo úplne jednoznačne vyriešiť otázku vzniku zajakavosti. Predpokladajú však, že nejde o jednu jedinú príčinu, ale o súhrn mnohých. Existuje veľa hypotéz, ale ani jedna nie je potvrdená a nevysvetľuje uspokojivo okolnosti vzniku zajakavosti. Najčastejšie sa hovorí o dedičnosti, hoci až vplyv prostredia, v ktorom deti rastú, sa stáva spúšťacím mechanizmom geneticky zdedenej dispozície k zajakavosti. Hovorí sa aj o nepatrných mozgových poškodeniach, ktoré narúšajú koordináciu svalov, vďaka ktorým rozprávame. Ďalej sa uvádzajú aj drobné poškodenia mozgu v tehotenstve alebo pri pôrode. Niekedy sa ako príčina uvádza aj silný nečakaný zážitok, strach alebo stres po zranení dieťaťa. Z ďalších je to náročnosť nástupu do školy, napodobňovanie, precvičovanie ľavákov na pravú ruku, príliš prísna alebo naopak, voľná výchova, zlá životospráva a negatívne vplyvy prostredia.
„Deti, ktoré sa zajakajú, sa vo svojom živote často stretávajú s necitlivým prístupom, a to nielen zo strany detí, ale aj zo strany rodičov.Takto sa u nich môže prebúdzať úzkosť a stres. V najťažších prípadoch môže dôjsť až k fóbii z rozprávania, ktorú nazývame aj logofóbia,“ upozornila psychologička Barbora Downes v relácii Českého rozhlasu. Našťastie s touto poruchou sa dá pracovať, a preto netreba strácať nádej.
Zajakavosť sa dá liečiť
Liečbou koktavosti sa zaoberajú logopédi, foniatri a psychológovia. Výsledky liečby sa dostavujú však pomaly. S koktavým dieťaťom je nutné hovoriť zrozumiteľne a pomaly. Keď sa rodičia rozprávajú pomaly, je to účinnejšie, ako keď k pomalej reči nabádajú len dieťa. Veľmi dôležité je v rodine vytvoriť prostredie, ktoré zaujíma názor dieťaťa. Pokiaľ chce dieťa niečo povedať, nemalo by musieť kričať, aby prehlušilo televízor, či rádio alebo neprestajnú konverzáciu osloveného človeka s niekým iným. Koktavé dieťa musí rodič počúvať a nechať ho dohovoriť, prípadne sa snažiť vytvoriť také podmienky, aby mohlo byť dieťa a jeho reč vypočutá bez stresu. Nedokončujte vety za neho. Neopravujte jeho výslovnosť. V žiadnom prípade sa nesnažte silou mocou dokončiť význam viet, čo veľmi dieťa zneistí. Nenáhlite a netlačte, nepožadujte okamžite odpoveď. Snažte sa chápať zmysel detskej reči a adekvátne reagujte, nenechajte sa vyrušovať neplynulosťou reči. Dávajte dieťaťu najavo, že vás teší sa s ním rozprávať a počúvať to, čo vám hovorí. Vy sami motivujte dieťa, aby veľa rozprávalo, aby nemalo zábrany veľa hovoriť. Rozprávajte sa nielen doma, ale aj na vychádzkach, výletoch, pri športe, pri jedle a podobne. Recitujte si básničky, spievajte si pesničky, hrajte spolu bábkové divadlo. Vždy je lepšie, keď spieva matka, ako keď len pustíte nahrávku speváka. Vôbec nezáleží na tom, ako spievate. Dieťa je šťastné, keď počuje váš hlas. Keď pri bábkovej hre dieťa rozpráva za inú postavu a nie za seba, môže začať hovoriť aj plynulo. Rytmizovaná reč pomáha dieťaťu v plynulosti reči, a tak má z rozprávania lepší pocit. Taktne podporujte dieťa aj v tom, aby čo najviac rozprávalo aj o svojich obavách a možných frustráciách prameniacich z rozprávania.
Nedávajte najavo, že vás koktavosť dieťaťa trápi
Dieťa vás nechce sklamať. Vaše trápenie ho bolí a zvyšuje jeho úzkosť. Nedávajte najavo ani zlosť, hnev a netrpezlivosť. Nedívajte sa na dieťa sústredene a s obavami, či sa koktavosť v rečí objaví. Zvýšením pozornosti koktavosť len viac posilňujete. Nedávajte tiež dieťaťu najavo súcit. Ten mu tiež vôbec nepomôže, nestojí oň a nepotrebuje ho.
Nehovorte dieťaťu, aby prestalo koktať, nestrašte ho trestom. Koktanie vôľou nemôže ovplyvniť. Počítajte s tým, že v stresových situáciách sa reč môže ešte zhoršiť. Určite mu tiež nehovorte: „Zhlboka sa nadýchni! Hovor pomaly! Povedz to ešte raz!“ Ľudská reč je zautomatizovaný proces. Čím viac sa bude sústreďovať na to, čo robí, tým horšie mu to pôjde.
Prečítajte si tiež:
Vplyv televízie na rozvoj detskej reči
Prečo problémy s rečou u detí narastajú? Môže za to aj nedostatok pohybu
