Dieťa už od samého začiatku jeho vývinu charakterizuje aj jeho reč. Či už to je hrkútanie, džavotanie, neskôr sú to slová a potom vety. Vývin schopnosti komunikovať rečou predstavuje pre človeka vedomé používanie jazyka ako určitého systému dohodnutých znakov a symbolov. V jazyku sú zakódované javy a vzťahy, usporiadané pojmy, ktoré triedia svet do zreteľných kategórií nielen pomocou slov, ale aj pomocou gramatických pravidiel. Osvojovanie si materinského jazyka je vývinový proces. Aby však človek mohol používať hovorenú reč (hlasnú, tichú, vnútornú) a reč písanú je potrebné, aby bola v jednote s myslením. Myslenie a reč však vo svojej podstate nie sú totožné. Myslenie slúži v prvom rade na odhalenie podstaty skutočnosti a reč na prenášanie myšlienok, informácií pomocou jazyka. Z vývinového hľadiska majú síce myslenie a reč rozdielne genetické základy, no veľmi skoro sa začínajú navzájom ovplyvňovať. Nesporný význam popri iných podnetoch má pre vývin reči aj zrak, zrakové vnímanie, ktoré umožňujú dieťaťu odpozerať pohyby hovoridiel, respektíve mimických pohybov od dospelých, čo prispieva k osvojeniu si artikulácie a neverbálnej komunikácie. Zároveň zrakové podnety ako také stimulujú dieťa k vokalizácii, neskôr k žvatlaniu až k rečovým prejavom. Dôležité sú tiež sluchové podnety. Častou príčinou oneskoreného vývinu reči detí ranného a predškolského veku býva aj nedostatočná psychická stimulácia, keď dieťa žije v prostredí chudobnom na podnety, čo sa bezprostredne alebo sprostredkovane prejavuje v úrovni reči a v rozvoji jeho komunikačnej schopnosti. Je zrejmé, že vývin reči stimuluje správny rečový vzor v rodine, v jasliach, materskej škole a neskôr aj v základnej škole t. j. v prostredí, kde sa hovorí spisovným jazykom a ktorého členovia netrpia poruchou komunikačných schopností. Primeraný dostatok rečových podnetov zo sociálneho prostredia stimuluje dieťa k interakcii, čo predpokladá zapojenie zmyslov – zraku, sluchu, hmatu, čuchu a kinestetických pohybov.
Okrem reči, ktorou sa dieťa prejavuje navonok tým, že rozpráva, existuje ešte aj vnútorná reč dieťaťa, ktoré je tiež veľmi dôležitá pre jeho vývin. Jenn Bermanová v knihe Zdravé a šťastné dieťa vysvetľuje, že pozeranie na obrazovku je súčasťou ľudskej povahy ako určitá biologická predispozícia. Ľudí priťahuje svetlo a pohyb. Nové podnety prirodzene pútajú našu pozornosť a o to viac,samozrejme, aj televízia. A u detí je to ešte viac znásobené. Malé deti nerozlišujú obsah, nevnímajú konkrétny program v televízii, ony televíziu vnímajú ako lavínu podnetov, ktoré sa rýchlo menia. A ak sa množstvo takýchto podnetov na dieťa valí neustále (existujú domácnosti, kde sú zapnuté aj dva televízory počas celého dňa), ak sa dieťa pri zapnutých televízoroch hrá počas niekoľkých hodín, môže to mať nepriaznivý vplyv na jeho vývoj, rozvoj učenia a tiež reči. Jenn Bermanová hovorí, že dieťa nesedí pred obrazovkou preto, že sa niečo učí alebo že ho program zaujíma. Malé deti sa na obrazovku pozerajú preto, lebo sú biologicky naprogramované neotáčať sa a vnímať svetlo a obrazy. Maličké dieťa nemá dostatočne vyvinuté myslenie a vnímanie, aby si z rýchlo striedajúcich scén vytvorilo príbeh. Vytvára si len návyk dívať sa na obrazovku.
Čo sa deje s vývinom reči dieťaťa v domácnosti, kde je neustále pustený televízor?
V takejto domácnosti dieťa nemá pokoj, ktorý potrebuje, aby si mohlo osvojiť a rozvíjať nesmierne dôležitú schopnosť, a tou je vnútorná reč. Tá je potrebná pre rozvoj zručností potrebných na riešenie rôznych úloh, na plánovanie, akceptáciu pravidiel alebo rozhodovanie, čo je napríklad potrebné urobiť a čo naopak odložiť na neskôr. Vnútorná reč pomáha aj v oblasti pamäti a pri rozvoji myslenia, rozlišovaní podstatných a nepodstatných činností, pri rozdeľovaní si väčších úloh na menšie kroky a podobne. Dieťa vnútornú reč potrebuje, aby si usporiadalo myšlienky. V minulosti, keď sa rodičia rozprávali s dieťaťom alebo keď dieťa počúvalo rodičov, o čom sa rozprávajú, vďaka tomuto počúvaniu si vytváralo určité vzorce myslenia a jednania, spôsoby hodnotenia, ktoré si potom brali za vlastné. Na toto zvnútorňovanie však potrebovali ticho, vnútorný monológ a spojenie so svojím vnútorným svetom. Pohyblivé obrázky, ktoré sa na deti valia z obrazovky aj niekoľko hodín, vnútorný monológ dieťaťa blokujú. Tiež je dôležité si uvedomiť si, že podnety z obrazovky nie sú totožné s bežnou realitou. U dieťaťa to neskôr môže spôsobiť problémy s pozornosťou a prispôsobovaním sa v konkrétnej životnej realite. Niekedy rodičia chcú dieťaťu spríjemniť hranie s hračkami tak, že mu pustia rozprávku. Výskumy však ukázali, že deti, ktoré sa hrajú pred obrazovkou, sa hrajú kratšiu dobu, menej efektívne, nie sú úplne pohltené hrou. Je to povrchne využitý čas. Keď je pustená televízia, rodičov to zvádza k tomu, že majú menšiu chuť sa hrať so svojimi deťmi a nechce sa im venovať pozornosť. A tak sa aj s deťmi menej rozprávajú. Myslia si, že sa dieťa pri televízii dobre zabáva a že mu nič nechýba, ale neuvedomujú si, pre rozumový a emočný vývin je pozornosť zo strany rodičov to najcennejšie, čo dieťaťu môžu dať. Keď dieťa vníma reč z obrazovky, má problém rozoznávať jednotlivé slová a zapamätať si ich. Preto je taká dôležitá komunikácia s rodičmi. A tiež preto, lebo dieťa pozerá aj na ústa a všíma si spôsob artikulácie. Obrazovka mu toto vôbec neumožňuje. Tí rodičia, ktorí prestali zapínať deťom televíziu, zistili, že dieťa sa začalo učiť rozprávať rýchlejšie a s lepšou výslovnosťou. Lepšie sa dokázali sústrediť a lepšie si aj pamätali nové slová, ktoré sa naučili. Bermanová vo svojej knihe vychádzala aj zo štúdie, v ktorej bolo zistené, že kvôli pustenej televízii dieťa za hodinu počulo o 770 slov menej ako v bežnej komunikácii, čím sa znížil objem vnímanej reči o 80%.
Televízia sa snaží upútať nielen krásnymi farbami, dialógmi, ale aj rýchlym tempom. Na dieťa sa tak valí veľa podnetov v rýchlom slede. Deti sa to snažia vnímať a ich mozog sa tak trénuje v prijímaní oveľa väčšieho množstva informácií a podnetov, ako im ponúka bežný život. V reálnom živote sa potom deti nudia. Myslím si, že neskôr žiaci v škole sú nepozorní a hlavne unudení aj kvôli tomu, že sú zvyknutí vo veľkej miere sledovať televíziu a tiež hrať počítačové hry. Vo virtuálnom svete je viac zábavy, akcie, rýchlosti, rôznych druhov vnemov. Nemôžeme sa čudovať, že bežný život v škole je pre nich taký nepríťažlivý a nepomáha potom už žiadna motivácia, metódy a aktivity od výmyslu sveta.
Od dvoch rokov si dieťa môže párkrát za týždeň spolu s rodičmi pozrieť nejakú rozprávku, neskôr aj vzdelávací program. Snažte sa však vyberať také rozprávky, ktoré sú vyrobené v pomalšom tempe, sú v nich zrozumiteľné dialógy a dej bez násilia. A samozrejmosťou by sa malo stať aj to, že v žiadnom prípade nedovolíme deťom pozerať reklamy.
Aj televízia sa dá používať s mierou a s rozumom. Za takýchto podmienok sa stáva príjemným spoločníkom pri výchove detí.
Zdroje a odporúčaná literatúra: Antušeková, A.: Preventívna logopedická starostlivosť v predškolských zariadeniach Kutláková,D.: Logoedická prevence Lechta, V. a kolektív: Diagnostika narušenej komunikačnej schopnosti doctorjenn.com Jenn Bermanová: Zdravé a šťastné dítě whitedot.org
